Joseph E. Le Doux
Vzhľadom na to, že strach je u ľudí prapríčinou mnohých patologických stavov – od prejavov panickej úzkosti až po posttraumatické stresy – môže prielom v chápaní mozgového systému strachu viesť k novým spôsobom liečby týchto porúch.
Stred systému strachu je v amygdale
Stred mozgového systému strachu sa nachádza v oblasti, ktorá sa volá amygdala. Táto oblasť prijíma informácie od všetkých zmyslov a potom ovláda rôzne obvody v našom tele, vďaka ktorým sa nám rozbúcha srdce, spotia dlane, zovrie žalúdok, stuhnú svaly či vyplavia hormóny, čo je známkou toho, že máme strach.
Amygdala krysy reaguje na prirodzené nebezpečenstvo (krysa má strach z mačky, bez toho, aby sa to učila) a učí sa o nebezpečenstvách nových (zvukových, zrakových a čuchových vnemoch, ktoré sa pravidelne vyskytujú v predtuche stretnutia s mačkou).
Práve štúdiom toho, ako sa mozog krysy učí nové stimuly, sa objasnilo, ako funguje ľudský systém učenia sa strachu a systém pamäti vôbec.
Existujú dôkazy, že podobné funkcie majú aj amygdaly plazov a vtákov. Štúdie ľudských jedincov, ktorí mali amygdalu poškodenú, dokazujú, že aj náš mozog funguje rovnakým elementárnym spôsobom. Z týchto zistení sa dá usudzovať, že kedysi dávno (v čase, keď na zemi vládli dinosaury) prišla evolúcia na to, ako prepojiť mozog tak, aby produkoval odozvy, ktoré by v nebezpečných situáciách organizmus udržali pri živote. Riešenie bolo také efektívne, že sa od tých čias príliš nezmenilo.
Na vedomý strach treba komplexný mozog
Hneď ako systém strachu rozozná nebezpečenstvo a začne naň reagovať, mozog začne hodnotiť, čo sa deje, a pokúša sa určiť, čo robiť ďalej. V tej chvíli začíname mať pocit strachu. K vedomému strachu musí mať organizmus dostatočne komplexný mozog, ktorý si uvedomuje vlastnú činnosť. Človek taký mozog má, nie je však isté, či túto schopnosť majú aj iné druhy. Z evolučnej stránky je teda mozgový systém strachu veľmi starý. Pravdepodobne vznikol skôr, ako bol mozog schopný pocítiť to, čomu dnes hovoríme „strach“.
Viac systémov pamätí
Zásadným objavom bolo, že mozog má niekoľko systémov pamätí, z ktorých každý sa venuje inému druhu pamäťových funkcií. Pre zážitky vyvolávajúce strach sú dôležité najmä dva systémy. Napríklad: ak sa vrátite na miesto nedávnej autonehody, budete mať fyzickú reakciu, ktorá bude odrazom aktivácie spomienok uložených v amygdale. Spomeniete si na okolnosti nehody, na to, kam ste mali namierené, s kým ste boli a ďalšie detaily. Tieto explicitné (vedomé) spomienky sprostredkúva systém zvaný hipokampus.
Naproti tomu spomienky, ktoré má na starosti amygdala, sú nevedomé. Nútia telo určitým spôsobom reagovať v dôsledku predchádzajúcich zážitkov a skúseností. Vedomá spomienka na predchádzajúci zážitok a vyvolaná fyziologická reakcia sú teda prejavom dvoch oddelených systémov pamäti, ktoré fungujú paralelne vedľa seba.
Prečo je psychoterapia taká zložitá?
Mnohé z bežných psychických porúch človeka sú emočného pôvodu a mnohé súvisia so systémom strachu.
Celá polovica duševných problémov (okrem ťažkostí súvisiacich s nadmerným užívaním liekov, alkoholu a drog) má príčinu v úzkostných poruchách – napríklad fóbie, panické stavy, syndrómy posttraumatického stresu, obsesívne poruchy a všeobecné stavy úzkosti.
Výskum mozgových mechanizmov strachu nám pomáha pochopiť, prečo sú tieto emočné stavy tak ťažko kontrolovateľné. Neuroanatómovia zistili, že cesty, ktoré spájajú amygdalu s mysliacim mozgom, neokortoxom, sú asymetrické – v smere od kortexu k amygdale sú totiž podstatne slabšie ako opačne.
To možno vysvetľuje, prečo často nemôžeme upokojiť prebudené emócie, ako by sme si želali. Asymetria oných spojení asi vysvetľuje aj to, prečo je psychoterapia taká zložitá a zdĺhavá – opiera sa o nedokonalé komunikačné kanály medzi mozgovým systémom kognitívnym a emočným.
Štúdium biológie systému strachu zrejme ešte odhalí ďalšie dôležité poznatky o tom, odkiaľ sa berú naše emócie a čo je dôvodom emočných porúch. Dúfajme, že vďaka nim budeme raz môcť tieto psychické ťažkosti liečiť oveľa úspešnejšie a možno sa naučíme im aj predchádzať.
JOSEPH E. LE DOUX
(Autor je profesorom neurovedy a psychológie na New York University)
Project Syndicate, marec 2001
