V arktickej oblasti prudko klesá podiel hrubého, viacročného morského ľadu. Ukázali to satelitné merania od roku 1982. Zaľadnenie hladiny sa tým čoraz viac stenčuje, takže severské moria sú citlivejšie na výkyvy smerom k rekordne minimálnemu zaľadneniu, ako v lete 2007. Rekord z roku 2005 prekonalo o 23 percent, teda morské zaľadnenie bolo o vyše dva a pol milióna kilometrov štvorcových menšie. Najstarší mnohovrstvový ľad takmer úplne zmizol a 58 percent zvyšku tvorí iba dvoj- až trojročný tenší.
Ešte v polovici 80. rokov dosahoval podiel mladšieho morského ľadu len 35 percent. Tenší ľad je zraniteľnejší rýchlym roztápaním, spôsobeným otepľovaním, nezvyčajnou vzdušnou cirkuláciou a väčším množstvom slnečného žiarenia pohlteného otvorenou vodnou hladinou. V období 1988 - 2007 klesol podiel staršieho ako päťročného morského ľadu z 31 na 10 percent, sedemročného a staršieho z 21 na päť percent.
Severný ľadový oceán sa očividne blíži ku stavu, keď už návrat k úrovni zaľadnenia spred roka 1990 nebude možný.
Výskum vychádzal z mikrovlnných, infračervených radarových a laserových meraní satelitov NASA, NOAA (náprotivok NASA pre atmosféru a oceány) a Ministerstva obrany USA, ako aj prístrojov na oceánskych bójach. Výsledky uverejnil v časopise Geophysical Research Letters James Maslanik z Coloradskej univerzity s kolegami.
Straty aj na západe
Ľad sa podľa satelitných meraní výrazne topí aj v Antarktíde. Kombinácia miestnych podmienok však vedie k asymetrii. Ľadovcové masívy vo východnej časti kontinentu boli v poslednom desaťročí viac-menej stabilné, pribúdanie nového ľadu vyrovnávalo úbytok starého. Na západe a Antarktickom polostrove na severozápade však bolo všetko inak.
V roku 2006 západ kontinentu stratil 132 miliárd ton ľadu - v porovnaní s 83 miliardami ton v roku 1996 - a polostrov približne 60-miliárd ton ľadu. (Na porovnanie: 60-miliónová európska krajina spotrebuje za rok pitnú vodu ekvivalentnú štyrom miliardám ton ľadu.) Strata ľadu sa sústreďuje do úzkych ľadovcových odtokov na pobreží, pričom tečenie ľadu sa v nich zrýchľuje, čo svedčí a narušenej hmotnostnej stabilite ľadovcového štítu na západe. Za desať rokov pokrytých výskumom strata ľadu stúpla o 75 percent. Zväčša sa to týka sektora Amundsenovho mora v západnej Antarktíde a severného konca Antarktického polostrova. Hoci sa východ antarktického ľadového štítu javí stabilný, stenčujú sa priľahlé plochy morského ľadu, čo veští skorý príchod zmeny.
V časopise Nature Geoscience o tom napísal Jonathan Bamber z Bristolskej univerzity s kolegami.
Grónsky ľad to má zrátané
Do tretice satelitné a pozemné meteorologické a glaciologické merania preukázali, že nedávne zvlášť teplé letá spôsobili najextrémnejšie roztápanie ľadovcového štítu v Grónsku za posledné polstoročie. Kým v období 1960 - 1990 grónsky ľadovcový štít reagoval najmä na regionálne vplyvy, v posledných 15 rokoch sa roztápa v tesnej súvislosti so zmenami globálnej teploty. Leto 2003 bolo osobitne teplé pozdĺž okrajov grónskeho ľadovcového štítu a viedlo k druhému najvyššiemu zaznamenanému odtoku sladkej vody do priľahlého oceánu za posledné polstoročie. Rekordné roztápanie prinieslo leto 2005 a aj leto 2007 sa teplotami blížilo k roku 2003. Mohutný grónsky ľadovcový štít, pozostatok poslednej doby ľadovej, podľa vedcov tak či onak "žije vo vypožičanom čase" a nevyhnutne ho postihne úpadok.
V časopise Journal of Climate to napísal medzinárodný tím Edwarda Hannu zo Sheffieldskej univerzity.
Posledná bašta zimy?
Vedci vytvorili na základe rôznych záznamov databázu o ľadovej pokrývke jazier a riek na severnej pologuli v rokoch 1846 až 1995. Všeobecný poznatok: všade klesá počet dní, kedy bývajú zamrznuté. Počas týchto 150. rokov sa situácia zmenila tak, že zamŕzajú neskôr v priemere o 5,8 dňa za storočie a ľady sa lámu v priemere o 6,5 dňa za storočie skôr. Odráža to globálne otepľovanie, stúpajúce priemerne o 1,2-stupňa Celzia za storočie.
Čo teda ukázal bližší pohľad na "poslednú baštu zimy", oblasť Veľkých jazier v štátoch USA Minnesote, Wisconsinu, Michiganu a New Yorku a v kanadskej provincii Ontario počas obdobia rýchleho otepľovania v rokoch 1975 až 2004? Priemerné tempá neskoršieho zamŕzania a skoršieho lámania ľadu tam boli 5,8-krát a 3,3-krát rýchlejšie v porovnaní s historickými tempami v rokoch 1864 až 1995 na celej severnej pologuli. Priemerná doba ľadovej pokrývky tam klesala o 5,3 dňa za desaťročie. Súbežne tam stúpla priemerná teplota od jesene do jari o 0,7 stupňa Celzia. Priemerný počet dní so snehom klesol o päť za desaťročie a hrúbka snehovej vrstvy v týchto dňoch o 1,7 centimetra za desaťročie. Najviac na juhu.
V komuniké Národnej vedeckej nadácie to napísal John Magnuson z Wisconsinskej univerzity s kolegami.
Jazerá severu USA, ako tieto pri wisconsinskej metropole Madison, bývajú zamrznuté čoraz kratšie.
|
Autor: spolupracovník SME
