;) |
A keď to už vyzerá tak, že Mindware nebude mať do čoho pichnúť, nemá kam vložiť nápady, objaví sa datadisk, ktorý mal byť pôvodne modom k takmer štyri roky starej hre. Painkillera určite poznáte – akčná hra (alebo v tomto prípade skôr zúrivá arkáda), ktorá vsádza len a len na strieľanie. Vbehnete do miestnosti alebo otvoreného prostredia, za vami sa zabuchnú dvere a kosíte stupídnych protivníkov, valiacich sa na vás v hordách, až kým posledné monštrum naposledy nevydýchne. Otvoria sa dvere pred vami a máte voľný vstup do ďalšej miestnosti. Aby to nevyzeralo až tak primitívne, máme tu bossov (každý má svoje slabé miesto) a tarokové karty s rôznymi bonusmi, ktoré získate za splnenie špecifických úloh v danej úrovni. A zbierate duše, ktoré zas využívate na „prevtelenie sa“ do špeciálneho módu, v ktorom vidíte všetko čiernobielo (protivníci sú ohnivo-červeno-oranžovo-strakatí) a tykáte si s nesmrteľnosťou a zdrvujúcou útočnou silou. No, keďže toto viete, viete všetko aj o stand-alone datadisku Painkiller: Overdose. Nestačí?
;) | ;) |
V prípade Painkilleru by sa dala použiť Carmackova známa veta: Príbeh v strieľačkách je rovnako potrebná ako v porne. Bez zbytočného rozoberania chúlostivých situácií (veď predsa všetci pozeráme nahotinky kvôli zápletke, nie?!) sa dá táto veta aplikovať aj na Overdose, respektíve celý Painkiller. Chodíš, strieľaš, tak načo príbeh epických rozmerov? Ale máme ho tu, takže nejaký ten riadok sa oplatí venovať mu, hoci je úplne jedno, že tentoraz nedržíte za ručičku pôvodného hrdinu Daniela, ale potomka anjela a démona, Beliala. Dietko pomerne zaujímavé, so zlomenými anjelskými krídlami, rožkami na hlave a packou priamo z pekla. Podivná kombinácia, dobre že nás tvorcovia neoboznámili s detailmi zrodu tohto výtvoru. Lenže Belial nie je žiadaným bejby, nechce ho ten ujo na obláčiku, ani v tam dole v pekle a láska prarodičov vyústi k rozhodnutie vcelku drastické: Belial musí zomrieť. Lenže nestane sa tak, samotný Lucifer ho nechá v domácom väzení (respektíve skutočnom väzení) a stovky rokov nám tam Belial hnije. Ešteže to nie je simulátor väzňa – Lucifer zomiera, vrátka cely sa otvárajú a nahnevaný Belial sa rozhodne všetkým pomstiť. A vyzabíja pri tom tisícky a tisícky potvoriek.
Keďže princíp hry je trápne jednoduchý (a bez váhania i jednoducho zábavný), nenarazíte tu na žiadne logické hádanky (leda tak odstrelím najprv toho diablika tam vľavo alebo toho tam vpravo... bum-bum a už je to jedno), žiadne tie moderné vymoženosti typu RPG prvky (dobre, sú tu spomínané tarokové karty), ovládanie vozidiel alebo kooperáciu s parťákom, ktorého musíte neskôr pomstiť. Vrhneme sa na novinky. Systém chodím a strieľam, kým všetko neleží, sa viac ani popisovať nedá. Príbeh za sebou už máme, tak napríklad úrovne. Je ich tu 16, pričom sú rozdelené na tri akty a každý je ukončený bacaním po zadku s nejakým tým gigantickým bossom. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby každá z úrovní nebola diametrálne odlišná od predošlej. Belial totiž dokáže cestovať v čase a pozrie sa do skutočne bizarných miest, až radšej nechceme vedieť, kam na tie nápady tvorcovia chodia. Tak napríklad staroveký Egypt, rôzne kláštory, továrne, ulice mesta, asteroid, bitúnok, stredoveké Japonsko či farma, prostredie vojny Severu proti Juhu alebo fast foodová úroveň s reštauráciou prozaicky nazvanou Last Food.
;) | ;) |
Čo úroveň, to odlišní nepriatelia a v šialenosti sa pokračuje. Vymenovať favoritov je obtiažne, pretože každý z protivníkov je bizarný, každý má svoje čaro. Štyri desiatky protivníkov však zaručujú minimálne pestrosť. V Egypte je to škorpiónovitá háveď alebo múmie či roztomilé kostričky, v Japonsku zas občas vykukne gejša, občas samuraj, v továrni nás s otvorenou náručou (a nabrúsenou sekerou) privíta zmutovaná robotnícka trieda, ďalej tu máme šialené kurníky (útočia na vás rovnako šialené sliepky), torzá kráv, postavy s cirkulárkami miesto hlavy, v meste sú feťáci, motorkári a policajti (tí sa dokážu mlátiť aj medzi sebou) a takto by sa dalo pokračovať kostlivcami a maníkmi s obrovskou kosou alebo smrtiacimi rastlinami flusajúcimi zelený blivajz. Drogy sú zlé, áááno?
Zbrane prešli taktiež výraznou obmenou – všetko to síce poznáte, ale vyzerá to inak, správne diabolsky, ovešané lebkami a kosťami. Navyše má každá zbraň dva diametrálne odlišné módy streľby a keďže sú ich dve desiatky, dá sa v celom vercajku veľmi ľahko stratiť. Ale nevadí, brokovnica narobí poriadnu paseku, granáty pod nohami nepriateľov ich naučia lietať, upravená kuša ich prišpendlí k stene, rýchly samopal zas prepudruje a raketomet spôsobí pekný jauvajz. Je to všetko šialené, odpútané od reality, ale taký je a bol celý Painkiller, takže taký aj zostane a nikomu to vadiť nemusí a zrejme ani nebude. Chodím, strieľam a je mi dobre a keď sa na to pozrieme s nadhľadom, podobných projektov je poskromne, tak podobný relax nikomu neuškodí, veď je to už pekná doba, čo sme si potykali so Serious Samom. Mindware Studios však majú smolu – nie všetko dopadlo tak ako by malo alebo mohlo, no a od toho je tu hodnotiaca časť.
GRAFIKA 5 / 10
Engine hry sa za tie roky nezmenil. Nie, že by to znamenalo, že hru v pohode rozbeháte na niekoľko rokov starej šunke, pretože nahrávania sú až nesmierne zdĺhavé a pri väčšom množstve nepriateľov to začne nepekne sekať i na nadpriemernom stroji. Optimalizácia zrejme neprebehla úplne korektne, čo je v konfrontácii s minimálnym využitím moderných efektov pomerne smutné. Painkiller vsádza na rýchlosť a tam, kde pôvodná hra nemala žiadne problémy, Overdose zbytočne stráca dych. Aj tak sa však dá povedať, že všetko odsýpa pomerne svižne, ale niektoré momenty jednoducho zamrzia. Nech to je však akokoľvek, dá cez to preniesť, horšie je to však s architektúrou úrovní. Nie je príšerná, len jednoduchá. Dobre, je to iba brutálna rúbačka pracujúca na jednoduchom princípe uzatvorených miestností, no niektoré miesta sú zbytočne prázdne a na monumentálne čriepky narazíte v menšom množstve, než tomu bolo u predchodcu.
;) | ;) |
Overdose sa navyše rozbieha až nepríjemne pomaly a na vyšší prevodový stupeň prerazí až za polovicou úrovní, kedy to začína byť na obrazovke zaujímavo, tak správne šialené, tak ako to máme radi. Je to škoda a vyzerá to ako nahádzané za sebou bez ladu a skladu. Príliš mnoho nápadov a myšlienok na rôznorodosť prostredia skôr nedbanlivo zabíja ako robí z hry monotónnu záležitosť, hoci raz bežíte po piesku, inokedy sa premiestňujete futuristickými portálmi. Menej je niekedy viac a možno by sa radšej oplatilo rozvinúť nápady viac do hĺbky ako len predhadzovať vždy novú myšlienku. Lenže to je vec silne subjektívna, niekomu to vadiť vonkoncom nemusí a slabšiu hĺbku bude ignorovať práve vďaka pestrosti. V tomto je výber skutočne len na vás.
INTERFACE 8 / 10
Keďže na ovládanie nepotrebujete nič viac ako jednu funkčnú ruku položenú na klávesnici (pre pohyb) a druhú na myške (streľba), nepotrebuje ani ovládanie zbytočné plkanie o možnostiach tohto systému. Je už totiž rokmi preverený a funkčný, v tomto prípade aj jednoduchý a prehľadný. Ovládanie a zobrazený HUD pochopí úplne každý.
HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Ak chcete len behať a strieľať, je Painkiller nasledovníkom pomerne úžasným. Nie je tu nič špecificky objavné, niečo, čo by ste nepoznali. Princíp hry má svoje korene zapustené riadne hlboko a ak ich akceptujete, zdvihne sa i zábava. Žiadne epické rozmery konfliktu, žiadne priateľstvo, rozhovory. Čo vás ženie dopredu, je len chuť si trochu zastrieľať na bizarných nepriateľov pomocou rovnako bizarných zbraní v bizarných prostrediach. Nič viac, žiadna iná myšlienka tu nie je. To je základ, ktorý vám napovie, či je Painkiller: Overdose pre vás alebo sa mu vyhnete oblúkom. Aj keď však držíte v srdci sympatie k tomuto konceptu, budete spočiatku mierne zarazení nudným rozbehom, ktorý nechytí za srdce. Ten správny odrazový mostík príde neskôr, ale pretrpieť kvôli tomu hodiny priemernej hrateľnosti je otravné. Príliš mnoho zbraní robí z hrania trochu nelogicky akčnú hru s obrovským arzenálom zbraní, ale svojho miláčika tu paradoxne nenájdete, pretože musíte neustále zbrane meniť kvôli absencii munície. To je taktiež jeden z otravných faktorov, kde platí, že menej je niekedy viac. Určite nikto nechce, aby sa z Painkillera stala sofistikovanejšia záležitosť, ale v niektorých momentoch tu jednoducho chýba chytľavosť, čo je práve jeden z najdôležitejších prvkov podobného typu hier. Jednoduchý nápad vás musí chytiť a udržať a v tomto má Overdose veľké medzery.
;) | ;) |
MULTIPLAYER 7 / 10
Podpora viacerých hráčov si získala mnohých priaznivcov už v minulosti kvôli rýchlemu spádu a Overdose v tom pokračuje a ponúka riadnu dávku zábavy. Platí to isté pri hrateľnosti až na jeden dôležitý fakt: zábavnú hru si spravíte spoločne s ostatnými, pretože podobných „rýchlych“ projektov je v súčasnosti málo a hra ponúka tú správnu arkádovú a bláznivo rýchlu hrateľnosť.
ZVUKY 7 / 10
Je tam kopec vreskotu, kopec výbuchov a aby to nebolo všetko, náš hrdina všetko vtipne glosuje, pričom niekedy nenápadne odkazuje na dnešné kulty. Benderovské „Kiss my shiny metal ass“ je parafrázované s démonickým pozadím, inokedy zas pri zbieraní duší si pochutíte ako na kuratách a hubu proste Belial nezavrie. Frázy sa však začnú počas úrovne opakovať a to už veľmi pekné nie je. Nie, že by týmto kratučkým monológom chýbala zábavná vložka, ale na kráľov typu Blood, Shadow Warrior alebo aj starý Duke, to jednoducho nestačí. Ale poteší, že sa tvorcovia aspoň snažili, aj keď status kultu ako vo vyššie uvedených prípadoch Overdose nezíska.
HUDBA 3 / 10
Ono tam hudba možno aj je, možno aj hrá, ale je tak minimalistická, že ju ani nepostrehnete. A možno ani nebudete počuť, pretože sa vrhnete do ďalšej z miliardy prestreliek a všetko to bude búchať a vrieskať znovu a znovu. Hudbu však nemusíte vôbec vnímať a do celkového hodnotenia sa ani nijak nezapojila.
NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 5 / 10
V arkáde sa na prepracovanú umelú inteligenciu nikdy nikto nehral. Vidia vás, idú po vás. Občas sa zaseknú, ale pri nenormálne vysokom počte protivníkov to až taká boliestka nie je a rozdiel medzi tým, či zastrelíte 2765.nepriateľa zaseknutého pri stene alebo 2766.bežiaceho k vám, nie je žiadny. A keby bola tá zberba inteligentná, už by to nebolo ono a nefungoval by syndróm „umlátia vás čapicami“. Takže nad tým plakať nebudeme, horšie je to s obtiažnosťou. Už pôvodný Painkiller bol náročnejší, čo však berieme všetkými desiatimi, musíte mať postreh a presnú mušku, len Overdose to občas robí až neznesiteľne obtiažne. Niektoré momenty sú totiž až nepríjemne náročné a nával protivníkov je priveľký. Respawnujú sa za vašim chrbtom, neviete, kam sa máte skôr otočiť a už vám červená obrazovka a zomierate. Inými miestami zas prebehnete pohodlne bez väčších problémov. Obtiažnosť je v niektorých momentoch značne nevyvážená.
;) | ;) |
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 5,5 / 10
Tak kde urobili súdruhovia chybu? Kopírovať predchodcu je fajn, len sa niekde na pol ceste zabudlo na to, v čom tkvela príťažlivosť Painkillera. Bol zaujímavý a pestrý. Datadisk Painkiller: Overdose je jednoducho len pestrý. Niekedy až príliš a to dokonca tak, že veľmi rýchlo zabúdate na zaujímavé momenty, ktoré... ktoré tu vlastne ani nie sú. Je to primitívna strieľačka, to áno a to nik neodcudzuje, ale zábava to stále nie je. Navyše je cena stanovená až príliš vysoko (v prepočte okolo tisícky) a keďže si pôvodnú hru zaobstaráte za niekoľko stoviek, je to investícia len pre výhradných fanúšikov Painkillera. Mindware Studios majú jednoducho smolu.
