l Preložila Renáta Plouharová
l Dokořán, Praha 2007
Lori a Reba sú siamské dvojičky zrastené čelami. Žijú tak už desiatky rokov. Musia byť veľmi zle, možno neznesiteľne. Ony však hovoria, že sú šťastné. Majú pravdu? Možno to iba predstierajú, možno si to naozaj myslia? Môžu vedieť, čo je šťastie? Môžeme vedieť my, ako sa naozaj cítia, keď sme nezažili ich situáciu? Nie je chyba siamské dvojičky s veľkým rizikom hneď po narodení oddeľovať?
Podobných provokatívnych otázok aj odpovedí, podopretých zaujímavými výskumami, má harvardský profesor Daniel Gilbert v zásobe oveľa viac.
Človek, ktorého nepoznáme
Základná otázka knihy znie: ako urobiť šťastných samých seba a aké nástroje na to máme k dispozícii? Nebude trebárs snaha, ktorú prejavujeme práve teraz, raz vyzerať smiešne? Pre šťastnú budúcnosť človeka, ktorého vôbec nepoznáme - nášho budúceho ja - cez deň tvrdo pracujeme, a po práci si nedáme za odmenu ani zaslúženú zmrzlinovú tortu s kopcom šľahačky, ani nevyrazíme do kasína, pravda, až na (šťastné?) výnimky. Chceme predsa, aby naše budúce ja na tom bolo dobre, nech už ide o výšku cholesterolu alebo bankového konta, a sme ochotní pre to aj niečo obetovať.
Lenže rovnako ako naše deti, aj naše budúce ja býva často nevďačné. Minulosť prefiltruje očami, o ktorých teraz nevieme prakticky nič, a môže sa stať, že našu niekdajšiu snahu spolu s nami hodí cez palubu. Obzrie sa, a život sa mu bude javiť iba ako nekonečný sled premeškaných príležitostí, a čo tam potom po nezjedenej torte alebo ušetrenej výplate. Pravda, ak tomu cudziemu človeku, nášmu budúcemu ja, lekár práve neoznámi, že výrastok v krku je úplne neškodný, alebo keď nezistí, že mu šéf výrazne zvýšil plat; v tom momente bude posudzovať optimistickejšie celú svoju predchádzajúcu snahu (až do prvej prehry jeho obľúbeného tímu alebo do momentu, než zistí, že auto už zasa neštartuje - v tej chvíli bude mať naopak neoprávnený, no nástojčivý pocit, že celý život je v ťahu).
Pocity, spomienky
Možno nejaké exaktné cestičky k vytúženému pocitu šťastia predsa len vedú? Prečo by inak ich hľadanie tak intenzívne zamestnávalo mysliteľov už dve tisícročia? "Najvýznamnejším rysom ľudského mozgu je schopnosť predstavovať si predmety a udalosti, ktoré v skutočnosti neexistujú; práve táto schopnosť nám umožňuje rozmýšľať o budúcnosti," tvrdí Gilbert. Súčasne však ukazuje, že na svoj mozog sa nemôžeme stopercentne spoľahnúť. Hrá hru, pravidlá ktorej diktuje on sám, a pocity, spomienky a predstavy, ktoré pred nami premieta ako v kine, sú dostatočne subjektívne a hmlisté na to, aby ich rozum nemohol rozlúštiť.
Jednou z takých predstáv je napríklad snaha mať všetko pod kontrolou. Keď nás o túto možnosť okolnosti pripravia, sme podľa nátury buď ľahko nervózni, alebo úplne nešťastní. My však zúfalo túžime po šťastí, aspoň v budúcnosti, keď už to nejde teraz. Myslíme si, že ovládnuť budúcnosť znamená nájsť šťastie. Lenže je to oveľa zložitejšie. Rozhodnutie, ktorá z množstva možných budúcností je pre nás v daný moment najlepšia, sa rozplýva, niet sa čoho chytiť. Jediné, čomu môžeme naozaj veriť, je sústavná neistota. Čo však zas nie je nijaká tragédia, lebo ak nenájdeme budúcnosť my, ona si nás celkom isto nájde sama.
Boh ochraňuj spisovateľov
Písať o hudbe je to isté, ako tančiť o architektúre, povedal hudobník Frank Zappa. Analyzovať šťastie je azda rovnako paradoxná úloha. Gilbert však nezostal bezmocne stáť pred odvekou záhadou a stvoril knihu, ktorá sa číta jedným dychom. V uplynulom roku za ňu získal cenu britskej Kráľovskej spoločnosti za popularizáciu vedy v sume 10 000 libier. (Šťastný?) autor to komentoval slovami, že iba v málo krajinách by takáto "drzá kniha" mohla získať nejaké ocenenie. Briti ako vynálezcovia intelektuálneho humoru však chápu, že zábava a poučenie kráčajú ruka v ruke. "Boh ochraňuj impérium," poďakoval Gilbert v humornom štýle britskej komisii, ktorá rozhodla o udelení prestížnej ceny. Možno mal ešte dodať "Boh ochraňuj vedcov, ktorí píšu populárne knihy".
Predsedom komisie, ktorá z množstva návrhov vybrala práve knihu o šťastí, nebol nik iný ako Colin Pillinger z Open University, tvorca sondy Beagle 2. Tento malý technický zázrak mal pred rokmi pristáť na červenej planéte a vydať o nej svedectvo, lenže namiesto toho sa po odpútaní od materskej sondy stratil v prachovej búrke a už sa neozval. Možno Pillingera kniha inšpirovala v tom, ako sa zmieriť so skutočnosťou, že šťastie je ozaj iba tá bájna nepolapiteľná zlatá muška. Bude pred nami neustále unikať, napriek tomu ju musíme sústavne naháňať. Michal Ač
