ti vesmíru.
Priniesli sme aj reakciu filozofa Anthonyho Graylinga v týždenníku New Scientist. Grayling v tom veru nijakú vieru nevidí. Obaja paradoxne zaujali pozície, ktoré by sme prvoplánovo očakávali od toho druhého.
Grayling zďaleka nepredstavoval jedinú osobnosť zvučného mena, ktorá na Daviesov text zareagovala prevažne negatívne (napokon dosť výrazne v tomto duchu vyznela aj diskusia k nášmu článku na sme.sk.). Dennis Overbye, zástupca šéfa vedeckej rubriky The New York Times, zhrnul reakcie na blogoch a v listoch týmto novinám, ako aj na niekoľkých externých fórach.
Vitriol v e-mailoch
Účastníci diskusie prevažne konštatovali, tak ako Grayling, že usporiadanosť vesmíru už vyše dvetisíc rokov úspešne prechádza skúškou pozorovaní a experimentov. Overbye kontaktoval Daviesa, ktorý sa sťažoval, že jeho slová neboli správne pochopené a že mu stĺpček vyniesol e-mailovú schránku "pretekajúcu vitriolom". Nechcel spochybniť existenciu zákonov, ale konvenčné úvahy o tom, odkiaľ sa vzali. Hovorí o probléme typu "sliepky a vajca": Čo bolo skôr? Prírodné zákony alebo vesmír? A opakuje, že tradičný pohľad na prírodné zákony je monoteizmus 17. storočia bez Boha. Zákony sa proste vznášajú v pojmovom vákuu, avšak zachovali si vlastnosti typické pre teológiu.
Gross, Weinberg, Carroll
Nedávny fyzikálny nobelista David Gross má však v súvislosti s odpovedaním na "nezodpovedateľné" otázky viac dôvery v metódy vedy ako viery. Väčšina ohlasov podľa Overbya zdôrazňuje, že predstava o racionálnosti vesmíru dlho existovala bez monoteizmu. Odkazujú - rovnako ako aj ďalší fyzikálny nobelista Steven Weinberg - na Pytagora a Platóna. Azda najčistejším platonistom je kozmológ Max Tegmark, ktorý stotožňuje podstatu vesmíru s matematikou. Matematika vesmír neopisuje, pretože je ním sama.
Fyzik Sean Carroll (mimochodom, veľký kritik preberania Templetonovej ceny vedcami) zákony vníma pragmatickejšie, ako skratkovité vyjadrenia pravidelnosti prírody, ako vzory, ktorými sa príroda bez výnimky riadi. Platonistická predstava nezávislej skutočnosti tiež veľmi neladí s kvantovou mechanikou, ktorá obmedzuje poznateľnosť skutočnosti, prinajmenšom v mikrosvete a v danom okamihu.
Je teda fyzika iba o výsledkoch experimentov, našich nemotorných interakciách so svetom a vôbec nie o samotnom svete?
Má pravdu Wheeler?
Einsteina to napokon viedlo k odmietaniu princípov kvantovej mechaniky, akokoľvek patril k jej zakladateľom. Známy je jeho výrok, že Boh nehádže kocky. Kvantový svet však treba brať vážne. Overbye uvádza, že Davies má možno pravdu a platónskych večných zákonov niet. Možno platia kvantovejšie ladené predstavy fyzika Johna Wheelera o pravdepodobnostnom neabsolútnom "zákone bez zákona". Podľa toho by sme nemali hľadať vrcholné metazákony, ale vrcholný program. K tomu sa prikláňa fyzik Anton Zeilinger, jeden z priekopníkov novej generácie kvantových experimentov, podľa ktorého sa skutočnosť v konečnom dôsledku skladá z informácie, že vesmír je zásadne nepredpovedateľný. Podobne fyzik Lee Smolin predpokladá časový vývoj prírodných zákonov vo vesmíroch usporiadaných ako matriošky v čiernych dierach, fyzik Holger Nielsen zas uvažuje o zákonoch ako prirodzených dôsledkoch náhodnej základnej mašinérie sveta.
Einsteinova nočná mora
Overbyeovi konvenuje vnútorná náhodnosť sveta z rovnakej príčiny ako prírodný výber v biológii: dlhodobo zabezpečuje realizáciu každej možnosti. Pripomína však Einsteinov intuitívny názor, že vesmír by mal byť jedinečný. Nie jedna z množstva ukážok v rámci multiverza, ktoré vyžaduje metazákony, zákony zákonov. Určí ich teória strún, aktuálna kandidátka na "teóriu všetkého", ktorá má 10 na 500 riešení a ktorú možno označiť - slovami Overbya - ako Einsteinovu nočnú moru?
Weinberg zdôrazňuje, že rozhodnuté zďaleka nie je. A že treba rozlišovať medzi špekuláciami, hocako zaujímavými a zábavnými, a vedou. Azda tak ako v kvantovej mechanike jestvuje duálnosť vlny a častice, prírodné zákony sú súčasne náhodné, a súčasne aj "vytesané do kameňa naveky". Veda má možno priveľké ašpirácie. Zatiaľ sa však jej prístup, že vesmír je poznateľný, vypláca.
(urb)
Hlavný zdroj: The New York Times, 14. decembra 2007.
