Vedci potvrdili, že globálne otepľovanie má nového pomocníka. Sú ním bývalé rašeliniská v juhovýchodnej Ázii, bohaté na zásoby uhlíka. Keďže sa postupne menia na plantáže, kde rastú najmä palmy, uvoľňuje sa pri ich obrábaní do atmosféry čoraz viac oxidu uhličitého.
Žijeme vo svete narastajúcej koncentrácie oxidu uhličitého. Pred pár dňami sa pokúšali vymyslieť recept na obmedzenie emisií skleníkových plynov tisícky ľudí v indonézskom Bali. Nemáme pre nich dobrú správu. Vedci našli ďalší zdroj úniku oxidu uhličitého.
Nielen v Kanade a na Sibíri
Susan Pageová z Leicesterskej univerzity vo Veľkej Británii s kolegami pracujé na projektoch Európskej únie, ktoré sledujú vzťahy človeka a uhlíkového cyklu v tropických oblastiach. Majú slúžiť aj ako návod pre politikov. V novej štúdii, ktorá vychádza z dlhodobých meraní, Pageová s tímom presvedčivo preukázala, že do ovzdušia sa uvoľňujú veľké množstvá oxidu uhličitého z rašelinísk v juhovýchodnej Ázii. Väčšina ľudí síce spája tieto rozsiahle ekosystémy hlavne so sibírskymi alebo kanadskými ekosystémami, aj v trópoch však rašeliniská pokrývajú okolo 40 miliónov hektárov. Vznikali tu tisícky rokov a miestami sú hlboké až desať metrov. Uskladnený uhlík začína vo forme oxidu unikať vtedy, ak sa rašeliniská menia z prirodzených močiarnych lesov na plantážne porasty, najmä paliem, pestovaných na olej.
Obavy z ďalšieho vývoja
Pageová si myslí, že súčasný rozvoj a praktiky využívania krajiny v juhovýchodnej Ázii vzbudzujú vážne obavy. Odlesňovanie v oblastiach mimo rašelinísk sa síce spomalilo, lenže najmä v dôsledku znižovania celkovej rozlohy lesov. Odlesňovanie na rašeliniskách však v posledných 20 rokoch neustále narastalo. "Indonézska vláda by si mala svoje rašeliniská vážiť ako zdroje biodiverzity s uloženými zásobami uhlíka, nie ako palmové plantáže," konštatuje Pageová.
Ako prvý krok vedkyňa navrhuje, aby vláda zrušila všetky úľavy pri zakladaní nových plantáží na rašeliniskách, vznikajúcich bez ekologických štúdií. "Pri súčasnej rýchlosti premeny rašelinísk je jasné, že indonézska vláda nedokáže znížiť významné zdroje emisií oxidu uhličitého nepriemyselného pôvodu, pokiaľ sa jej nepodarí zastaviť rozrastanie plantáží, a tiež využívanie rašelinísk na poľnohospodárske a priemyselné účely," píše Paegová.
Podľa IPCC (Medzivládny panel pre klimatickú zmenu) celkové odlesňovanie najmä v tropických oblastiach zodpovedá až za pätinu všetkých emisií skleníkových plynov. Spomalenie až zastavenie odlesňovania by teda malo byť prioritou pri akomkoľvek aspekte ochrany prírody.
Pochybné biopalivá
Vedci zistili, že výroba jednej tony palmového oleja z rašeliniska uvoľní pri obrábaní pôdy a pestovaní paliem (zavlažovanie) do atmosféry 15 až 70 ton oxidu uhličitého v závislosti od kvality pôdy. Florian Siegert z Univerzity Ludwiga Maxmiliana v Mníchove preto nemá dobrú správu ani pre prívržencov využívania biopalív. Plánovaný nárast rozlohy palmových plantáží v juhovýchodnej Ázii na výrobu biopaliva celkovo uvoľní do ovzdušia až tridsaťnásobne viac skleníkových plynov v porovnaní s používaním benzínu bez biopaliva. Aký zmysel potom takto získané biopalivo vôbec má?
Možno pridať aj ďalší výpočet. Hektár prirodzeného rašeliniska pohltí za rok asi 2,6 tony oxidu uhličitého. Ak ho premeníme na plantáž, z hektára pôdy sa pri jej obrábaní naopak uvoľní asi 170 až 280 ton oxidu. Po prepočte na celkovú rozlohu plantáží v oblasti rašelinísk - 420-tisíc hektárov - sa za 25 rokov, čo je dĺžka života plantáže, uvoľní enormných 3,2 miliardy ton oxidu uhličitého. Ľudia každoročne vyprodukujú celkovo asi 9 miliárd ton oxidu uhličitého.
Miznú bez veľkého úžitku
Podľa Jacka Rieleyho z Nottinghamskej univerzity výskumy Pageovej tímu ukazujú, že všetky formy premeny pôvodných rašelinísk vedú k významnému uvoľňovaniu oxidu uhličitého. Vôbec najhoršie však je, ak ľudia pôvodné rašelinisko odlesnia, vysušia, ale nijako nevyužívajú. Takáto oblasť je v obdobiach sucha veľmi náchylná na vznik požiarov, ktoré, samozrejme, uvoľňujú veľa oxidu uhličitého.
Rieley, ktorý študuje fungovanie prírodných zdrojov tropických rašelinísk, dodáva, že pôvodné rašeliniskové lesy v juhovýchodnej Ázii sú jednou z posledných oblastí pôvodnej prírody s vysokou biodiverzitou a veľkými zdrojmi uhlíka. Jedno aj druhé mizne prakticky bez úžitku.
Alexander Ač
Zdroj: Tlačové vyhlásenia
Leicesterskej univerzity
