Tuberkulóza trápi ľudský rod Homo už najmenej pol milióna rokov. To je veľký skok do hlbín minulosti, lebo stopy tejto choroby sa našli na múmiách z Egypta a Peru, starých maximálne niekoľko tisíc rokov. Preto aj väčšina vedcov predpokladala, že tuberkulóza - tak ako väčšina infekčných chorôb ľudí - vznikla iba v posledných tisícročiach. Nový objav sa týka fosílnych kostí pračloveka druhu Homo erectus čiže človeka vzpriameného. Našli ich v západnom Turecku, presnejšie v údolnom systéme Büyük Menderes na sever od dediny Kocabas v provincii Denizli. Je to vôbec prvý objav pozostatkov Homo erectus v Turecku, ktorý významne ilustruje migračné cesty týchto praľudí z africkej kolísky.
Kosti podľa znakov na lebke patrili v čase smrti mladému mužovi. Bádatelia našli na kostiach lebky drobné lézie tvarom i umiestnením typické pre leptomeningitis tuberculosa, formu ľudskej tuberkulózy, ktorá napáda mozog. Jedinci Homo erectus zrejme pôvodne mali tmavú pokožku a po migrácii na sever, kde čelili chladnejšej klíme, čelili zdravotným problémom spôsobeným nedostatkom vitamínu D. Ľudia s tmavou pokožkou ho produkujú menej, lebo kožný pigment melanín blokuje ultrafialové slnečné svetlo. Keď potom žijú v oblastiach s menej intenzívnym ultrafialovým žiarením, nedostatok vitamínu D sa môže premietnuť do imunitných problémov. To otvára cestu tuberkulóze. Nedostatok vitamínu D však súvisí aj s vysokým tlakom, roztrúsenou sklerózou, srdcovými a obehovými chorobami a rakovinou. Práve preto sa v ére pred nástupom antibiotík tuberkulóza liečila v sanatóriách s hojnosťou slnečného svitu a čerstvého vzduchu. Nikto vtedy nevedel prečo, ale fungovalo to. Vedci svoj názor o tmavej pokožke Homo erectus podporili štatisticky vysokým novodobým výskytom tuberkulózy u Indov v Londýne a Senegalčanov vo francúzskej armáde, ktorí majú tmavú kožu.
Evolučná poistka
Tehotenstvo znášajú ženy ťažšie ako býva u cicavcov bežné. Trpia najmä pri pôrode. Starozákonná kniha Genezis jeho bolestný priebeh prezentuje ako trest za Evin hriech. Skutočnosť je prozaickejšia: platíme tak za súbeh nášho vzpriameného postoja a chôdze, čo si vyžiadalo veľké zmeny anatómie panvovej oblasti a rozsiahleho vývoja mozgu plodu; a to sa zasa podpísalo na pomerne veľkej lebke našich novorodencov. Evolúcia ženskej kostry na to zareagovala, ale - žiaľ - príliš pomaly a stále nedostatočne.
Dôkladný anatomický výskum tehotných žien vo veku 20 až 40 rokov teraz ukázal, vďaka čomu sa vlastne "neprekotia" ani napriek rastúcemu brušku, ktoré čoraz viac posúva ťažisko ich tela dopredu pred bedrové kĺby, ani pri automatickom nakláňaní dozadu, aby bruško vyvážili. V deviatom mesiaci sa zaťažovanie predmetných partií zvyšuje až o 60-percent. Ženám sa však špecificky zmenili niektoré zložky dolnej časti chrbtice. Stavce tam majú zväčšené, zosilnené a súčasne pružne prispôsobivejšie. Ich línia sa navyše o čosi viac zakrivila - siaha cez tri, namiesto cez dva stavce ako pri mužoch. To viedlo k podstatne lepšiemu využitiu bedrového i chrbtového svalstva počas tehotenstva a viac-menej stabilnému ťažisku tela nad bedrami. Muži nič také nemajú. Ani šimpanzy a šimpanzice. Podobne rozdielna stavba spodnej chrbtice bola príznačná už pre ženy a mužov australopitekov pred vyše dvomi miliónmi rokov. Dokladá to kľúčovú úlohu dvojnohosti v evolúcii toho, čo súhrnne označujeme ako ľudskosť.
Rýchlejšie dospievanie
Otázku, ako prebiehalo detstvo neandertálcov v porovnaní s naším, teraz významne pomohli osvetliť pozostatky mladého neandertálca, ktorý zomrel pred asi 100-tisíc rokmi. Našli sa v belgickej jaskyni Scladina. Jedinec mal v čase smrti približne 8 rokov. Rastové línie vo vnútri a na povrchu zubov, ako aj počet už prerezaných zubov, najmä stoličiek, ukázali, že vývojovo zodpovedal 10- až 12-ročnému jedincovi Homo sapiens. Týka sa to porovnania tak s dnes žijúcimi, ako aj s fosílnymi zástupcami nášho druhu. Rýchlosť individuálneho vývoja mladého neandertálca spadá zhruba do stredu medzi skorých príslušníkov ľudského rodu Homo, napríklad z už spomenutého druhu Homo erectus, a nás. Naznačuje to, že príznačne dlhé detstvo a pomalé dospievanie, nevyhnutné na osvojenie si zložitejších informácií učením, predstavujú evolučne nedávny stav, podľa všetkého špecifický pre náš druh. Zaiste prispel k nášmu unikátnemu postaveniu na Zemi.
Praveké korene tuberkulózy opísal v časopise American Journal of Physical Anthropology John Kappelman z Texaskej univerzity v Austine (USA) s kolegami z Turecka a Nemecka, anatomické vymoženosti tehotných žien Katherine Whitcomeová z Harvardovej univerzity (USA) s kolegami v časopise Nature a tempo vývoja chrupu mladého neandertálca Tanya Smithová z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku (Nemecko) s kolegami v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA.
Zdeněk Urban,
spolupracovník SME
