Dobrých kníh o vede nie je nikdy dosť. Preto dnes predstavujeme aspoň časť produkcie špičkových českých vydavateľstiev: Dokořán a Argo. Ich knihy dokumentujú skutočnosť, že veda je súčasťou kultúry. Na začiatku je makrokozmos, na konci najhlbšie vrstvy nášho vedomia. Literatúre vďačíme za súčasné životy vo viacerých svetoch.
Veľká mozgová viagra
Simon Singh, absolvent fyziky na Cambridge a autor knihy Veľký tresk (Argo, Dokořán, Praha 2007, preklad Martin Žofka, Jiří Podolský) získal Rad britského impéria za popularizáciu vedy a techniky. Približne tušíme, za čo: za takmer balzacovské podanie vedy ako ľudskej komédie, odohrávajúcej sa v laboratóriách a na konferenciách, zriedkavo aj vo svetlách mediálnych reflektorov, ale vždy najmä v hlavách ľudí nezvratne až smrteľne postihnutých tvorivosťou. "Veda je veľká hra, inšpirujúca a osviežujúca. Jej ihriskom je celý vesmír," cituje Singh amerického fyzika I. I. Rabina, a tohto princípu sa dôsledne drží. Takže o tom, že v knihe o veľkom tresku dostávame do rúk jedno zo základných a čitateľsky najpríťažlivejších diel, netreba pochybovať, aj keď o tejto téme sa už napísalo veľa.
Singh je vynikajúci rozprávač, objavné sú aj jeho výlety do iných oblastí. Napríklad na strane 374 sa dozvieme, že viagra je výsledkom výskumu preparátu, pôvodne vyvíjaného na srdcové problémy. Na zaujímavé vedľajšie výsledky lieku upozornila vedcov až skutočnosť, že pacienti pri klinických testoch vytrvalo odmietali vracať nespotrebované pilulky. Pritom nový liek nemal na srdce nijaké pozitívne účinky. Aj vyjadrenie klasika biológie J. B. Haldanea o štyroch stupňoch uznania novej vedeckej teórie, ktoré prináša Singh, stojí za citáciu. Prvý stupeň - je to nezmysel. Druhý - je to zaujímavý, ale zvrátený pohľad na vec. Tretí - bude to asi pravda, ale bezvýznamná. Štvrtý - veď toto som vždy tvrdil. Nuž, podobne prebiehal aj myšlienkový zápas o veľký tresk (ešte však nie je dobojované).
Majetok slečny Leavittovej
Už v predchádzajúcej knihe (Veľká Fermatova veta, Academia, Dokořán, Praha 2007, preklad Luboš Pick, Jiří Rákosník a Mirko Rokyta) Singh ukázal, že ani matematika preň nie je iba svetom rovníc a rôznych druhov nekonečnosti, ale spôsobom, ako zachytiť nádeje a pochybnosti ľudí, ktorí sa zaoberajú "čistou" vedou, teda takou, ktorej v našej hlbokej nevedomosti hovoríme rýdzo nepraktická. Pravda, ľudia, ktorí takú vedu robia, môžu byť nepraktickí. Majetok slečny Henrietty Leavittovej, nedocenenej astronómky, ktorá spolu s Edwinom Hubblom biliónkrát zväčšila vesmír, mal niekoľko dní pred jej smrťou hodnotu 314,91 dolára. Súpis, ktorý urobila už hluchá a smrteľne chorá slečna Leavittová vlastnou rukou, nájdete na stranách 98 a 99 knihy Georgea Johnsona Až na koniec vesmíru (Dokořán, Argo, Praha 2007, preložili Jana a Pavel Houserovi). Ak by sme chceli vyčísliť hodnotu mravčieho hviezdneho úsilia vynikajúcej astronómky teraz, asi by znela - nepredstaviteľná. Nie je to ešte stále viac než štyri milióny eur, na ktoré, ako práve počúvam v rozhlase, ocenili makléri schopnosti istého slovenského futbalistu?
Keď už sme pri peniazoch: hodnotu práce skvelého popularizátora vedy a novinára G. Johnsona zatiaľ neodhadol nik. Možno preto, že hrá na inom ihrisku než futbalisti a New York Times sa ho ani nechystajú predať. My však poznáme cenu jeho najnovšej knihy - 228 korún českých, čo sa zdá byť vzhľadom na zárobky našich susedov primerané. My si, samozrejme, musíme neprimerane priplatiť; už sme si však akosi zvykli, a tak protestujeme iba málo. Tým skôr, že Henriettin príbeh za nejakú tú hodinku práce navyše stojí.
Tvorba Pavla Housera
Apropó, Pavel Houser. Nepíše síce iba o veľkých veciach a nevyštudoval Cambridge ani Harvard, ale v našich bývalých pomeroch zrejme kvalitou približne porovnateľnú Fakultu potravinárskej a biochemickej technológie VŠCHT v Prahe. Svedčí o tom minimálne jeho rozsiahla a rozmanitá vedecko-popularizačná a iná literárna tvorba. Dve Houserove knihy rozhovorov s českými vedcami z vydavateľstva Dokořán (Než príde vakovlk, 2005, a Kvapka metánového dažďa, 2007) sú veľmi príjemným a povzbudivým čítaním, poskytujúcim aj laikom orientáciu v najnepreniknuteľnejších pralesoch vedeckých teórií. Ak sa do nich začítate, zrazu sa ukáže, že často nejde o prales, ako to na prvý pohľad vyzerá, ale o relatívne upratanú čistinku. Zvláštne čaro Houserových dialógov funguje dokonca aj v sťažených podmienkach MHD, kde býva problém udržať nielen knihu, ale aj pohľad na stránku pre vplyv rýdzo vedecký, rozdelený na faktory fyzikálne a gravitačné (ovláda ich šofér), a v neposlednom rade estetické, ktoré sú v moci módy a proporcií spolucestujúcich opačného pohlavia.
Šialený manipulátor?
Azda najlepšie sa však drží v ruke zatiaľ posledná (pätnásta) Houserova kniha Denník šialeného čitateľa (Dokořán, Praha, 2007). Spoznávame tu novú tvár autora, tentoraz vraj grafomana a mizantropa. Ako čítame na záložke, jeho tvorbu charakterizuje vysoká kvalita (čo už vieme), a súčasne nepochopenie čitateľov a finančná strata vydavateľstva, čomu sa bránime uveriť, rovnako ako tej časti psychiatrickej diagnózy autora, ktorá tvrdí, že v Houserovej tvorbe ide o "rozsiahlu osobnostnú poruchu s premenlivými symptómami". Ale kto vie, keď odložíme žartíky, písať o vede môže byť aj na západ od Moravy skôr diagnóza ako povolanie, ktoré by malo človeka živiť.
Napriek tomu verme, že Denník šialeného čitateľa, spočívajúci v krátkych tematicky usporiadaných výpiskoch z literatúry, je síce milým, ale iba dočasným Houserovým pokusom o únik z neskutočného sveta neandertálcov, vymierania, biotechnológií, kontinentálnych posunov, veľkých treskov a strunových teórií do tvrdej reality, vytvorenej krok za krokom autormi s rovnako šialenými sklonmi ako má Houser (teda ľuďmi v podstate úplne normálnymi, poznačenými iba tým, že ich najväčšou láskou je slovo, najlepšie v tlačenej podobe, a najlepšie v nejakom spojení s vedou). K Houserovej diagnostike po prelistovaní Denníka môžeme pridať, že je veľký manipulátor, ktorý nás ľahkou rukou a bez jediného komentára či ospravedlnenia zavedie do oblastí, ktoré sme nikdy nechceli vidieť a kde nám môže byť dosť tesno (napríklad v spoločnosti rôznych druhov červiakov, ktoré v rakve požierajú rôzne druhy ľudského mäsa.)
Ropný zlom
Václav Cílek je povolaním geológ a náturou vnímavý a citlivý človek, čerstvo ovenčený titulom Česká hlava za popularizáciu vedy. Kniha Neistý plameň, napísaná v spoluautorstve s fyzikom Martinom Kašíkom (Dokořán, Praha, 2007) nesie všetky znaky dobrej literatúry faktu: informácie sú uložené prehľadne ako geologické vrstvy, sú zrozumiteľné a dopĺňa ich vhodný obrazový materiál. Najmä z nich však vyplýva jasné posolstvo, o ktorom mnohí z nás ani len netušia: svet takmer isto stojí pred prekročením hranice nazvanej ropný zlom, za ktorou bude treba čoraz viac ropy a bude jej k dispozícii čoraz menej. Môže to byť už o niekoľko rokov. Cílek ani Kašík nie sú katastrofisti, boli by však radi, keby sa svet pripravil. "Ropný zlom je faktmi podložená realita, ktorá veľmi pravdepodobne povedie k svetovej recesii a nezvyčajne hlbokej transformácii spoločnosti... Píšeme preto, aby sme príznaky prípadnej krízy vedeli rýchlejšie rozoznať a pochopiť. Veríme, že riadený úpadok spoločnosti je výhodnejší než samovoľný pád."
Cílkove spodné vrstvy
Cílek je autorom mnohých tvárí, vlastne ako geológ skôr mnohých vrstiev. Tie najhlbšie stvárnil v už takmer klasickej knihe Makom (Dokořán, Praha, 2007, druhé, doplnené vydanie, s fotografiami Hany Rysovej a kresbami Antonína Střížka). Mohol ju napísať iba človek, spojený s krajinou neviditeľnými putami, ktoré ho oslobodzujú od nánosov všednosti. Cílkovu ďalšiu knihu Borgesov svet (Dokořán, Praha, 2007, so snovými ilustráciami Heleny Wernischovej), najlepšie charakterizujú autorove vlastné slová, ktoré nás veľkým oblúkom vracajú k Singhovi: "Čítať je predovšetkým radosť. Literatúra nám umožňuje žiť vo viacerých svetoch a časoch súčasne... Jediná fľaša dobrého vína obsahuje celé sudy a pivnice vzácnych vín a podobne v jednej dobrej knihe žijú celé knižnice."
