Guitar Hero III - Slash u vás doma

Party hry sú nesmierne úspešné, veľmi dobre sa predávajú a po vzore napríklad Singstaru alebo Eye Toy či Buzz stúpa stále dopyt po podobných projektoch. Je úplne jedno, že sú vlastne všetky rovnaké a úchvatná je len základná myšlienka, pokračovaní je mnoho a vlastne ide len o update obsahu. Guitar Hero je séria tak trochu zvláštna, dokonca by sa zdalo, že úspešná nebude, no opak je pravdou. S umelohmotnou gitarou blbne pred obrazovkami obrovské množstvo hráčov. A prečo to nepriznať – je radosť sa k nim pridať.

Guitar Hero III: Legends of Rock je vlastne už štvrtým dielom, ak rátame aj datadisk k predošlému hraniu na gitare. Koncept je nesmierne jednoduchý. Na hernej ploche sa v pozadí hýbu postavičky na koncerte, no základom je hmatník gitary, na ktorom sa objavujú farebné krúžky. Podľa ich farby (umiestnenia) musíte v správny moment stlačiť dané tlačidlo na hmatníku vašej gitary a „hrabnúť“ do strún, čiže pohnúť špeciálnym tlačidlom. To je všetko, naozaj úplne všetko, čo k hraniu potrebujete vedieť. Jednoduchý systém pochopiteľný behom niekoľkých sekúnd však zaujme rovnako rýchlo ako ho pochopíte. Alebo takto: dostali sme do redakcie tretí diel ako review verziu. Keďže som ja osobne predošlé diely nevlastnil, nemal doma gitaru, trochu zhrozene som sa chopil gamepadu (áno, hra sa dá ovládať aj ním, ale jednoducho to nie je ono) a pustil sa do hrania. Tradičná schéma „skúsim, na hodinku sa zabavím, základy pochopím, otestujem a rýchlo niečo napíšem, veď ide o primitívnu vec“, tentoraz nefungovala. Guitar Hero je všeobecne známa závislácka vec. Dokonca tak, že v nasledujúci deň som už mal objednanú gitaru aj s druhým dielom! Na začiatok to o príťažlivosti konceptu aj stačí.

Hranie na gitare vás musí baviť, to treba spomenúť aj v opisnej časti, kde sa k vyrieknutiu hodnotenia radšej neoplatí venovať, ale tentoraz je to základ. Baví vás rock, prípadne pop, ale hlavne rock, punk a metal, máte to vyhrané, niekoľko desiatok skladieb (zoznam nájdete niekde pohodený v tomto texte) zabaví. Noviniek oproti predchodcovi však nie je mnoho, čo je najčastejšie skloňovaný zápor tretieho dielu. Ak ste k predošlým častiam nepričuchli, môžete najvýraznejšiu stopku s pokojne ignorovať. Oproti minulým „koncertom“ pribudli súboje s gitarovými majstrami ako Tom Morello z Rage Against The Machine alebo Slash z Guns ´n´ Roses (prípade Velver Revolver). Každý si hrá svoju pasáž, pričom ide o náhradu sól zo skladieb alebo vymyslené melódie. Počas hrania zbierate špeciálne bonusy, ktorými atakujete súpera a znemožňujete mu tak hraniu, čím klesá úspech u publika. Základnou úlohou je samozrejme súpera poraziť. Môžete mu napríklad pridať dvojnásobný počet tlačidiel, vyhodiť jednu strunu (musíte poctivo stláčať jedno tlačidlo, aby ste ju dostali späť) či prehodiť gombíky. Možností je viacero a na vyššie obtiažnosti ide o tuhé súboje, keďže sa pri hraní väčšinou striedate. Pri starom zostala špeciálna hviezdna sila, ktorá vám po aktivovaní dáva dvojnásobný počet bodov. Inak všetko po starom, skladieb neúrekom a keď sa už hovorilo o nadšení, poďte sa pozrieť, prečo je to napokon len za osem. Ide však o čisto subjektívny dojem, ktorý s vašim nemusí korešpondovať. Nič to nemení na to, že ide o zábavu.

GRAFIKA 5 / 10

INTERFACE 9 / 10
Jednoduchý princíp hrania už bolo rozobratý v opisnej časti. Pred mnohými, mnohými rokmi som vedel hrať trochu na gitare, preto som sa na to virtuálne nesmierne tešil. Na gamepade ide o stláčanie tlačidiel, čo sa dá naučiť na strednej obtiažnosti po nejakej tej hodinke, s gitarou je to o niečo náročnejšie. Gombíky na gitare sú trochu masívnejšie, preto treba cvičiť, cvičiť a ešte raz cvičiť, aby vám jednotlivé grify prešli do prstov. Naklonením gitary k sebe (hmatníkom smerom nahor) aktivujete atak na súpera alebo spomínaný dvojnásobný počet bodov. Hranie samotné je preto len a len o učení sa, kedy čo stlačiť. Ovládanie nemá chybu, je proste primitívne a hoci vám môže pripadať jednoduché, nie je to vôbec tak.

HRATEĽNOSŤ 8 / 10
Zábavné to je, pokým je vám tento hudobný žáner blízky. Týmto máme odbitý klad, ktorý prevažuje všetky zápory, pretože ak vás hranie na gitaru chytí, ste ochotní odpustiť hre niektoré drobnosti, ktoré občas prerastú do až príliš viditeľných (a príliš subjektívnych) chýb. Poďme poporiadku: skladby sú do playlistov, ktoré si postupne odomykáte nahádzané bez ladu a skladu. Nie sú zoradené podľa náročnosti, podľa dátumu vydania, maximálne sa občas dá badať žánrová totožnosť niektorých skladieb, ale aj tak je to jeden obrovský chaos. Po druhé, rýchle gitarové solá metalových skupín sú šialené. Fanúšikovia podobných skupín sa ťažko budú metať na zemi s umelohmotnou gitarou a hádzať pri tom vlasmi. Od niektorých protagonistov by sa hodili úplne iné skladby, mnoho z nich je úplne nevhodných, dokonca v nich gitara nehrá ani vlastnú úlohu a niekedy tak ani nie je počuť, čo vlastne hráte. Ak budete skúšať Kool Thing od Sonic Youth, pochopíte. Niekedy zas chýbala drsná gitarovosť, bolo cítiť, že gitara nie je zastúpená vhodne, prípadne nezapadala do konceptu – tu je zas príkladom skupina Slipknot. Výber skladieb je teda niekedy príliš okatý a ja som s ním spokojný len na polovicu. Možno chýbalo viac hitov, možno chýbalo viac skladieb, kde by hranie vyniklo a nezapadlo prachom ako súčasť celej skupiny.

Na toto prídete až po niekoľkých hodinách hrania a potom si začnete uvedomovať ďalšie nepríjemnosti. Spomínané súboje sú... sú zastúpené biedne. Trikrát. Propagované boli poriadne, ale kvalitatívne mohli byť rôznorodejšie. Istotne, sólo je špecifickou súčasťou skladieb, ale tu sa dalo vyťažiť omnoho viac. Niekedy zas vaše stláčanie nezodpovedá úplne skutočnému hraniu, pretože v jednom momente zastupujete hlavnú gitaru, v iných prípadoch sa na niekoľko sekúnd venujete sprievodnej. To sa však stalo len pri jednej či dvoch pesničkách. Aj napriek tomu, že tu prskám na hrateľnosť síru, nedá sa zábavný koncept hre uprieť. Je to nesmierne chytľavé a ak patríte k typu hráčov, ktorí sa dokážu odreagovať aj pri hre na gitare, ide o zaujímavú skúsenosť.

MULTIPLAYER 7 / 10
Hra obsahuje aj kooperatívny režim, k tomu určené skladby alebo súboje, no potenciál multiplayeru sa skôr ukazuje pri Rock Band.

ZVUKY X / 10
Zvuky? Aké zvuky? Hrabanie do strún vytvára melódiu (teda aspoň by malo), preto zvuky preskočíme. Maximálne začujete pazvuky pri vašich nepodarených pokusoch zahrať to, čo máte.

HUDBA X / 10
Hodnotiť hudbu v hudobnej hre? V tomto prípade by sa dalo polemizovať nad výberom skladieb, ich kvalitu však nikomu neprislúcha hodnotiť, pretože ide buď o známe veci alebo kvalitné kúsky. Otázne však je, či sa do hry hodia – to všetko však nájdete v hrateľnosti.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 8 / 10
Nie je to jednoduché, nie je to ľahké, nedohráte to za desať hodín. Odomknúť si skladby na najľahšej obtiažnosti nie je problém, dokonca ich aj ukončiť s plným hodnotením alebo zahraním bez jedinej chybičky. Odporúčanie začať práve tou najnižšou obtiažnosťou neberte na ľahkú váhu. Hlavne ak ste predošlé diely vôbec nehrali. Neskôr musíte do hrania zapojiť všetkých 5 tlačidiel, prstami musíte doslova kmitať a... a nemusíte stíhať. Preto sa hranie stáva nesmierne náročným, ale naučiť sa danú skladbu skutočne zahrať, je výzva, ktorá pre fanúšika tvrdšej hudby znamená nesmierne veľa. Ako dlho nacvičujú samotní hudobníci, budete musieť cvičiť aj vy. Aj keby to mala byť jedna a tá istá skladba dokola, pre fanúšika je to jednoducho nutnosť. Ak však dokonale zvládnete Black Magic Woman od Santanu alebo Paint it Black od Rolling Stones, či Paranoid alebo Anarchy in U.K. One od Metallicy? Zahrať to bez chyby? Ten pocit si náležite vychutnáte. Guitar Hero III je však jednou z najťažších hier, ktorej musíte obetovať nesmierne mnoho hodín cvičeniu. Je to drina, ale svojim spôsobom aj zábava. Aj keď niekedy možno mierne frustrujúca zábava.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 8,0 / 10
Boli spomenuté klady, boli spomenuté zápory. Guitar Hero III: Legends of Rock je síce len klasickým datadiskom prezlečeným za tretí diel, ale koncept hrania je nesmierne zábavný, chytľavý a dokonale vás zblbne. Niekedy to začne škrípať nevhodným výberom skladieb alebo ich chaotickým usporiadaním, ale tu ide o čisto subjektívny dojem, ktorý môžete vymazať, ak vám dané skladby vyhovujú. Je to zábavné, je to úplne iné hranie než strieľanie či budovanie impéria v stratégii. Je to iné ako cepovanie si vlastného hrdinu v RPG či hľadanie predmetov v adventúre. Je to síce party hra, ale tak trochu úzko špecializovaná. Avšak zábavná, nesmierne zábavná, až sa jej chyby odpúšťajú samé od seba – keď človek každý deň skúsi niekoľko skladieb, asi sa o príťažlivosti neoplatí pochybovať, no do budúcnosti by to chcelo omnoho viac noviniek, inak pôjde o nastavovanú kašu.