Bol prekvapivo ústretový. Súhlasil, že si dohovoríme schôdzku a že mi rozhovor poskytne. Len ma požiadal, aby som mu niekoľkými vetami napísal, čoho sa budú otázky týkať. Vzal som si ceruzku a požiadal som ho, aby mi dal svoju e-mailovú adresu. „Ale ja nemám elektronickú adresu,“ povedal. Prekvapene som sa na neho pozrel. „Ale ako vám teda mám napísať?“ spýtal som sa. Teraz sa pre zmenu prekvapene pozrel on. „Predsa poštou,“ odpovedal.
Siahol do vrecka a podal mi vizitku. Bolo na nej meno a adresa. Dokonca ani žiadne telefónne číslo. Keď som o tom neskôr niekomu hovoril, povedal, že už o tom niekde počul alebo čítal. Že je to teraz taká móda. Odpojiť sa. Ako sa svet mení! Ešte pred niekoľkými rokmi sa úspešný človek dal rozoznať tak, že bol dosiahnuteľný kedykoľvek a kdekoľvek. Spomeňte si na všetkých tých otravných podnikateľov s kufríkovými prenosnými telefónmi v reštauráciách.
Ale dnes, keď majú mobil aj bezdomovci, je to naopak. Kto sa chce odlíšiť, je nedosiahnuteľný. Do čerta, vždy som pozadu. A pritom nie som neúspešný, píšem predsa stĺpčeky do najlepších slovenských novín. Keď dopíšem tento, aspoň na chvíľu vypnem na počítači Skype. Ale len do večera. Čo keby ma niekto zháňal?
