John Brockman sa v novom zborníku postaral o prekvapenie pre tých, komu sa zdá, že už o Albertovi Einsteinovi vedia všetko. Prispelo do nej 24 špičkových vedcov a vedeckých publicistov, pričom iba jediný z nich, legenda fyziky John A. Wheeler, sa s ním dlhší čas stretával osobne.
Vznikla výmimočná kniha: Môj Einstein. Pragma, Praha 2007, zostavil John Brockman, preložila Jelena Žlábková.
Einstein súčasných vedcov nielen inšpiroval, ale mnohým dramaticky zmenil život. Profesora fyziky na Stanforde Leonarda Susskinda napríklad zachránil pred životným osudom inštalatéra, ktorý ho mal podediť po otcovi. Otec mladému Leonardovi nakoniec dovolil venovať sa fyzike iba preto, že poznal Einsteinovo meno. Čím však súčasne potvrdil, ako je všetko relatívne, lebo sám Einstein ku koncu života vyhlásil, že ak by nebol fyzikom, páčilo by sa mu byť práve inštalatérom.
Fyzikovi Richardovi A. Mullerovi z Kalifornskej univerzity zanechal Einstein veľa darčekov. Najviac zo všetkého mu však vďačí za dar času, tohto prchavého pojmu, ktorému doteraz fyzika nerozumie, preto s ním vlastne ani nepracuje (čas je oveľa záhadnejší než priestor, tvrdí Muller). "Účtovníci milujú problémy, kde do seba všetky kúsky skladačky nakoniec presne zapadnú," píše Muller. "Fyzici milujú chaos a tajomstvo a radi sa obklopujú vecami, ktoré nechápu." Aj fyzici však majú nádej pochopiť plynutie času, lebo práve vďaka Einsteinovi je čiastočne prístupné analýze.
O čiernych dierach
Pre Wheelera, ktorý okrem iných významných fyzikálnych počinov zaviedol pojem čierna diera, sa tento bohémsky pôsobiaci človek, "tvrdohlavý ako mulica", stal od konca 30. rokov uplynulého storočia "najdôležitejším mentorom a rezonančnou doskou". Teraz si často predstavuje, ako s Einsteinom sedia a diskutujú trebárs o čiernych dierach, keď už je jasné, že skutočne existujú.
Aj Janna Levinová, bývalá teoretická fyzička v Cambridge a Oxforde, teraz na Kolumbijskej univerzite, sa stretáva so svojím vysnívaným Einsteinom často, niekedy hneď po zobudení ešte v posteli. Osem stretnutí s "projekciou svojich vlastných predstáv" zachytila veľmi originálne tak, ako to vie iba ona, vo filozofujúcej eseji Oproti idúcemu vlaku. Einstein ju inšpiruje k mätúcim, ale súčasne ohromujúcim stretnutiam s jej kolegami. "Ničomu neveríme, iba konštantnej rýchlosti svetla. A od tohto jediného princípu sa znova váhavo krôčik za krôčikom vydávame dopredu," píše Levinová, ktorá sa preslávila už svojou prvou knihou o tom, že kozmos pre ňu nie je nekonečný (Ako prišiel vesmír k svojim škvrnám).
Vedecký reakcionár?
Iná než klasicky ladená je aj stať matematika Franka J. Tiplera. Nebral si servítky a označil Einsteina rovno za vedeckého reakcionára; veď vraj neurobil nič iné len si povšimol základný nesúlad dvoch súborov rovníc - Maxwellových a Newtonových - a "minimálne" ich upravil. Nepotreboval na to ani nijaký experiment - okrem myšlienkového. Ani pri údajne revolučných výskumoch charakteru svetla, za ktoré získal Nobelovu cenu, nešiel dopredu, ale vrátil sa k staromódnemu a vlastne prekonanému názoru o časticovej podstate svetla. Ten iba oprášil a doplnil vlnovou teóriou, čím prispel k zrodu kvantovej mechaniky.
S kvantovými fyzikmi potom neúspešne bojoval po celý život. Nemohol sa zmieriť s neurčitosťou a mysterióznosťou kvantového sveta, pretože predpokladal, že fyzikálny svet musí byť v princípe vysvetliteľný. Neveril, že "Starý (Boh) hádže kockou", aj keď jednému zo zakladateľov kvantovej fyziky Nielsovi Bohrovi bolo jasné, že predsa skutočnému Bohu nebude nik predpisovať, čo má robiť - ani Einstein nie. Všetko nasvedčuje, že pravdu mal Bohr, nie Einstein.
Anton Zeilinger z Viedenskej univerzity, o ktorom sa ticho hovorí ako o jednom z kandidátov na niektorú z budúcich Nobelových cien, vo svojej eseji Einstein a absolutno napísal: "Dnes vieme, že jednotlivé udalosti, minimálne v oblasti mikrosveta, sú naozaj náhodné a fenomén kvantovej prepletenosti ukazuje, že nie je možné zavŕšiť teórie kvantovej mechaniky spôsobom, aký by sa Einsteinovi páčil."
Najväčšiu vedeckú celebritu všetkých čias možno interpretovať aj veľmi netradične, ako to okrem Tiplera a Zeilingera urobili aj ďalší autori, čo iba potvrdzuje, že sa nezmestí do nijakých schém. Samotnému Einsteinovi by sa to asi páčilo. Ako napísala v záverečnej eseji fyzička Maria Spiropulová, nachádza dnes Einsteina vo všetkých nevinných génioch, ktorí sami seba neberú vážne, vo všetkých študentoch, ktorí vedia riešiť problémy, na ktoré my už nestačíme, v srdciach ľudí, ktorým o niečo ide, a "v srdciach našich priateľov a kolegov, ktorí telefonujú uprostried noci kvôli nejakému absurdnému nápadu na vyriešenie absurdného problému."
