Jednou z Rortyho snáh bolo nahradiť konfrontáciu konverzáciou. Emil Višňovský konštatuje, že cieľom rortyovskej konverzácie nie je pravda ani všeobecná zhoda. Môže to byť jednoducho pôžitok z toho, že sme bytosti, ktoré sa dokážu spolu baviť takmer o všetkom. A samotná táto konverzácia nás baví. Náhrada konfrontácie konverzáciou sa v Rortyho poňatí mení z prostriedku spolunažívania na jeden z jeho cieľov. Dalo by sa povedať - rozprávam a načúvam, teda som.
„Bol najvýraznejším predstaviteľom toho druhu filozofov, o ktorých sa Deleuze s Guatarim pohŕdavo vyjadrili, že sú to iba priatelia, nie mudrci,“ píše Egon Gál a cituje Rortyho slová: „Myslím, že ľudí zaujíma skôr pravdovravnosť ako pravda. Myslia si, že ich niekto sústavne klame a väčšinou sa nemýlia... Nezaujímajú ich rôzne teórie pravdy. Chcú len, aby ľudia hovorili to, čomu veria, aby vlády hovorili ľuďom to, čo hovoria iným vládam.“
Jasná a zrozumiteľná správa o stave sveta. Rorty však chcel byť zrozumiteľný. Tým sa odlišoval aj od mnohých svojich nasledovníkov. Keď sa E. Gál priateľa Rortyho opýtal, prečo jeho najobľúbenejší žiak Robert Brandom tak komplikovane píše o veciach, o ktorých by sa dalo hovoriť jednoduchšie, odpovedal: „Nechce spraviť tú istú chybu ako ja, chce sa presadiť v akademickom prostredí.“
Brandoma chápem, moje srdce však zostáva s Rortym.
