Hviezda V391 Pegasi patrí do vzácneho typu pulzujúcich hviezd. Dokopy je ich asi 40.
Hrozba červeného obra
Názov hviezdy znamená, že ide o 391. skatalogizovanú premennú hviezdu - čiže hviezdu, ktorá mení svoj jas v súhvezdí Pegasa. Premennosť hviezd má rôzne fyzikálne a geometrické príčiny a na tomto základe sa delia na špecifické typy. Pulzuje so štyrmi či piatimi periódami v rozmedzí 342 až 354 sekúnd. Má povrchovú teplotu asi 30-tisíc stupňov, teda je oveľa horúcejšia ako Slnko, avšak má iba polovicu jeho hmotnosti. Bývala však takmer taká hmotná ako ono.
V391 Pegasi je staršia. Preto už prešla štádiom takzvaného červeného obra, keď sa hviezda hmotnostne podobná Slnku rozopne na mnohonásobok pôvodných rozmerov. Nasleduje strata vonkajších vrstiev, ktoré sa ďalej rozširujú do okolitého medzihviezdneho priestoru ako hmlovina. Také hmloviny sa označujú vecne nesprávnym, ale historicky zakotveným názvom planetárne hmloviny. Centrálne časti hviezdy sa zmrštia na malú horúcu hviezdu a neskôr na superhustého bieleho trpaslíka, ktorý má pri hviezdnej hmotnosti rozmery planéty zemského typu.
Povrch červeného obra môže pri rozpínaní pohltiť najbližšie planéty, a keď sa vonkajšie vrstvy oddelia, cestou preč zasiahnu aj ostatné planéty. Čo to s nimi urobí, nevedno. Podobný osud očakáva približne o päť miliárd rokov aj naše Slnko, teda aj Zem a jej život.
Zachránená planéta
V391 Pegasi síce pulzuje s viacerými periódami, no sú dosť stabilné. Preto na priebehu pulzácií možno dobre skúmať akékoľvek dlhodobejšie vplyvy. Práve takouto metódou teraz početný tím vedcov s využitím ďalekohľadov na celej zemeguli odhalil, že V391 Pegasi má planétu. Nazvali ju V391 Pegasi b. Svoju materskú hviezdu obieha vo vzdialenosti 1,7-násobku vzdialenosti Slnko - Zem raz za 3,2 roka. Hmotnosťou i rozmermi pripomína nášho Jupitera.
Podstatné je, že z vyše 200 dnes známych mimoslnečných planét je prvá, ktorá očividne prežila rozpínanie svojej materskej hviezdy počas štádia červeného obra. Pôvodne však obiehala materskú hviezdu podstatne bližšie, asi v rovnakej vzdialenosti ako Zem obieha Slnko. Povrch V391 Pegasi sa pri rozpínaní nedostal až k nej - táto hviezda v štádiu červeného obra siahala asi do 0,7 vzdialenosti Zem - Slnko. Ani odhodenie vonkajších vrstiev planétu očividne nezničilo. Otázkou, pravdaže, zostáva, ako by rozpínajúce sa hviezdne vrstvy "cestou okolo" pôsobili na ovzdušie a povrchové pomery planéty zemského typu.
Úspešná migrácia
Zmenila sa však jej obežná vzdialenosť. Po odhodení povrchových vrstiev hmotnosť V391 Pegasi klesla takmer na polovicu. Planétu preto gravitačne viazala slabšie a tá mohla migrovať do vzdialenosti 1,7-krát väčšej než je obežná dráha Slnko-Zem. To sa muselo prejaviť na jej povrchových podmienkach, najmä čo sa týka dopadu žiarenia materskej hviezdy, a teda teplotných a klimatických pomeroch.
Tak či onak, planéta prežila a pre nás, respektíve pre našich vzdialených potomkov, je to dobrá správa.
V dnešnom čísle časopisu Nature objav oznámil Roberto Silvotti z Astronomického observatória Capodimonte pri Národnom astrofyzikálnom ústave v Neapole (Taliansko) s 22 kolegami z vlastnej krajiny, Nemecka, Litvy, Nórska, Belgicka, USA, Francúzska, USA, Taiwanu, Izraela, Maďarska, Poľska a Veľkej Británie.
(Zdroj: Nature z 13. septembra 2007)
Autor: spolupracovník SME
