n naše filozofické a kultúrne predstavy, vychádzajúce z predností človeka, ale aj biologické poznatky.
Túto základnú skutočnosť najnovšie zdôraznil emeritný profesor psychológie David Premack z Pennsylvánskej univerzity v Philadelphii (USA). V obsiahlom článku zanalyzoval, v čom sa mentálne svety ľudopov a ľudí prelínajú a čo ich ostro delí. V rámci skúmania poznávacích schopností sa postupne venoval učeniu, krátkodobej pamäti, kauzálnemu čiže príčinnému uvažovaniu, plánovaniu, klamaniu, tranzitívnemu odvodzovaniu (napríklad: ak A je väčšie ako B a to zasa väčšie ako C, potom A je väčšie ako C), zložitému sociálnemu poznávaniu čiže takzvanej teórii mysle a vyjadrovacím možnostiam zvierat - zvlášť ľudoopov - a ľudí, aj reči.
Sto rokov po Darwinovi
Charles Darwin vo svojom druhom najznámejšom diele O pôvode človeka z roku 1871 vyhlásil, že „ľudia sú v zásade ľudoopy s veľkými mozgami“. Vyše storočia to plne zodpovedalo všetkým odborným poznatkom o základnej rovnorodosti cicavčieho mozgu. Až približne pred dvadsiatimi rokmi začali neurovedci odhaľovať jedinečné mikroanatomické podrobnosti ľudského mozgu, ktoré potom definitívne preukázali v 90. rokoch. Neuróny v istej vrstve ľudskej primárnej vizuálnej mozgovej kôry sú organizované sieťovito, kým ľudoopy a iné primáty tam majú jednoduchšie vertikálne rady nervových buniek. Ľudia majú oveľa viac štíhlych kužeľovitých neurónov VEN ako ľudoopy - a jednotlivé ľudské VEN sú väčšie a vyskytujú sa iba v dvoch častiach mozgu, ktoré súvisia so zložitými sociálnymi emóciami a poznávacími procesmi ako empatia, pocity viny a rozpaky. Ľudia majú aj inakšie vertikálne stĺpce 80 - 100 neurónov, základné jednotky spracovávania informácií v mozgoch cicavcov - v časti mozgu, ktorá súvisi s rečou a azda i vnímaním hudby sú odlišne organizované a takmer o polovicu širšie ako v mozgoch šimpanzov a makakov, čo vyplýva najmä z početnejších neurónových výbežkov (axóny a dendrity) a synáps, ktoré vytvárajú nervové spoje. Synapsy vznikajú vďaka bielkovine trombospondín, ktorú vylučujú neurologické bunky zvané astrocyty. U ľudí vzniká tejto bielkoviny niekoľkokrát viac ako v mozgoch šimpanzov a makakov. Prakticky všetko, v čom je ľudský mozog jedinečný, súvisí so zložitými sociálnymi poznávacími procesmi alebo s rečou. Platíme za to však inými „jedinečnosťami“, ako sú schizofrénia, autizmus, Alzheimerova a ďalšie neurodegeneratívne choroby. Premack považuje za jeden z hlavných cieľov neurovedy vytvoriť teóriu, ktorá vysvetlí klady i zápory nášho mozgu.
Rozdiely, rozdiely
Pozorované podobnosti správania ľudoopov a ľudí akoby odporovali jedinečnej organizácii ľudského mozgu. Lenže zdanie klame - výskum správania a poznávacích procesov proste zaostáva za výskumom mozgu. Ak sa podľa Premacka pri správaní ľudoopov pýtame „Je táto zvieracia schopnosť ekvivalentná ľudskej?“, nachádzame rozdiely. Lebo podobnosť ešte neznamená rovnosť. Zvieratá sa pri učení zameriavajú na jeden cieľ, takmer vždy na konzumáciu potravy alebo tréning špecifického lovu. Ľudské učenie prepožičiava kompetenciu v širšej oblasti s neurčeným počtom cieľov. Učitelia sledujú žiakov, posudzujú a opravujú. Precvičujú s nimi látku. Podľa teórie mysle hodnotia mentálny stav žiakov, zohľadňujúc vek a osobnosť. Riadia sa štandardmi a estetikou. Učenie iných v snahe opraviť ich konanie je sociálna stránka snahy opraviť vlastné konanie.
Sme majstri klamania
Šimpanzy si krátkodobo pamätajú päť až sedem vecí, tak ako ľudia. No tí si dokážu zapamätať oveľa viac informácií a pomáhajú si aj písanými poznámkami. Zvieratá chápu iba väzbu medzi vlastným konaním a účinkom, vonkajšie príčiny a účinky si dávajú dokopy iba vzácne. Výlučne individuálne plánovanie zvierat kontrastuje so sociálnym plánovaním ľudí, pri ktorom môže prospech čerpať iný jedinec ako plánujúci. Ľudia tiež často plánujú sled činností a dlhodobo, zvieratá s ohľadom na jeden cieľ a krátkodobo. Podobne zvieratá klamú iba jednoúčelovo, adaptívne - ľudia aj v rámci dlhodobej stratégie s mnohými cieľmi. Tranzitívne odvodzovanie zvládajú aj ryby, no zvieratá sú v ňom oveľa menej logické a tvorivé ako čo len malé deti. Ani šimpanzy nechápu monotónne hierarchie poradia.
Naša sociálna teória mysle
Teóriu mysle majú už batoľatá oveľa vyvinutejšiu ako dospelé ľudoopy, čo ukazujú prejavy empatie. Dospelí ľudia vysvetľujú konanie iných na základe toho, že im pripisujú rôzne stavy mysle. Šimpanzy a opice to dokážu iba s dvomi - úsilím o dosiahnutie cieľa a vnímaním (či je iný subjekt v strehu, alebo si čosi uvedomuje). Pri teórii mysle ľudia oveľa viac ako zvieratá využívajú skôr kooperáciu ako konkurenciu a takzvané vnorené mentálne stavy (A si myslí o B, že si myslí, že C si myslí to či ono o A). Podobne na rozdiel od zvierat postupujú aj pri sociálnom správaní. Ľudia svoje „ja“ vnímajú ako súčasť sociálnej pavučiny - to, ako vysoko sa jednotlivý človek oceňuje, závisí od jeho úsudku o tom, čo si o ňom myslia iní.
Kľúčová rekurzia
V reči nám rekurzia („odvolávanie sa“) umožňuje vytvárať významové väzby medzi vzdialenými slovami a výrazmi a všeobecne klasifikačné sústavy, ako aj hierarchicky organizovať informácie - to zvieratá nevedia, ani šimpanzy. Všetky dobre preskúmané jazyky sú rekurzívne a systémy ukladania informácií hierarchické. Zvieratá potrebnú rekurziu nezvládajú. Šimpanzom k reči chýba aj ovládanie hlasu, zvukmi iba reagujú. Ak chcú upútať pozornosť cvičiteľa, búchajú na niečo. Pohyby rúk ovládajú, a tak sa vedia naučiť obmedzenú posunkovú reč, no neovládajú mimiku tváre, ktorá v ľudskej posunkovej reči plní gramatické úlohy. Ba aj „opičenie sa“ ľudoopov a opíc je voči ľuďom výrazne obmedzené. Pri jazyku je kľúčové vyučovanie, zvlášť slovnej zásoby (ako matky učia malé deti). Očividne sa nám vyvinulo skôr ako samotná reč. Všeobecne platí, že čo sa deti naučia po 3 roku, šimpanzy nikdy. Analógové vnímanie máme rovnaké so zvieratmi, digitálne obmedzene - je za tým prechod ľudí k produkcii potravín (lovci a zberači neraz poznajú iba „málo“ a „veľa“).
Pesimizmus i optimizmus
Summa summarum, pozorovania „ľudských“ správaní zvierat, najmä nám biologicky najbližších ľudoopov, sú sugestívne. No ani jedno nepremosťuje priepasť medzi ľuďmi a zvieratami. Rozdiely dominujú nad podobnosťami, čo plne zodpovedá odlišnej stavbe mozgu. Ľudský mozog je oproti iným cicavčím mozgom nielen zväčšený, ale aj reorganizovaný. Pesimisticky vyznieva záver, že po vymretí neandertálcov naozaj na Zemi nemáme čo len porovnateľného partnera. Optimistickejšie to, že sa lokalizovaním našej mozgovej jedinečnosti blížime k hmotnému základu ľudskosti - a tak azda napokon vysvetlíme aj seba samých.
Pátranie v šimpanzej mysli
Experimentálny psychológ a filozof David Premack (81) celý život skúmal šimpanzy, prevažne v zajatí. Najznámejšie z nich boli samice Sarah a Gussie. O miere mentálnych schopností šimpanzích subjektov, zvlášť komunikačných, diskutoval aj s takými slávnymi humanitnými bádateľmi ako Jean Piaget a Noam Chomsky. Odvodil princíp, ktorý je po ňom pomenovaný. Bežne sa vyskytujúcu činnosť možno účinne využiť na posilnenie menej častej. Uverejnil dnes už klasické diela Inteligencia ľudoopov a človeka (1976) a Myseľ ľudoopa (1983), to druhé v spoluautorstve s manželkou a kolegyňou Ann. S ňou napísal aj svoju zatiaľ najnovšiu knihu Pôvodná inteligencia: Architektúra ľudskej mysle (2002).
Premackov článok vyšiel v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA.
Hlavný zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences USA z 28. augusta 2007.
Autor: spolupracovník SME
