TY SI TAKÁ INÁ
Písali sme to mnohokrát, napíšeme to aj dnes a zrejme sa tomu nevyhneme ani v budúcnosti, tak poďme zo seba zhodiť to bremeno. Japonské hry sú iné. Ak ste akúkoľvek z nich hrali, určite nám to potvrdíte a pokým sa tak nestalo robíte obrovskú chybu. Nech ide o akýkoľvek žáner, vždy na prvý pohľad rozpoznáte vplyv japonskej kultúry, ktorá sa na rozdiel od našej či americkej nebojí vyjsť na povrch šialenými kombináciami. Čo si budeme klamať, japonské horory sú najlepšie (či už ide o filmy alebo herné tituly: Silent Hill, Forbidden Siren), japonské RPG majú skutočne prepracovaný príbeh, ktorý vás svojimi zvratmi udrží v neustálom strehu (Final Fantasy) a spomínať akčné tituly z pohľadu tretej osoby (Resident Evil, Onimusha, Devil May Cry) je zbytočné, pretože sa pokúšali preraziť aj na PC. Príkladov je mnoho, avšak nikdy sa nestalo, že by išlo o projekty, ktoré všetci zatracujú. Musia vám sadnúť, dostať sa vám pod kožu a potom vás ani niektoré, často archaické, herné postupy nerozhodia. Folklore je hrou plnou kontrastov, ide o kontroverzné dielko od Game Republic, ktorého hodnotenia budú podľa nás lietať od priemeru až po maximá. My sme mali možnosť si Folklore zahrať a ešte ani teraz vlastne netušíme, či sa máme tešiť alebo prijať adventúru spojenú s akčným RPG chladne. A aby sme nazabudli, Folkore je tak trochu iná hra.DVE POSTAVY, DVA PRÍBEHY
Tvrdohlavo presviedčať niekoho o tom, že Folklore má obyčajný príbeh, je šialené. Aj príbeh je šialený a po niekoľkých pár minútach budete maximálne presvedčení, že vás čaká japonská adventúra so silným dôrazom na emócie. Už sme sa s tým niekoľkokrát stretli a Folklore nám znovu prináša možnosť výberu postavy, za ktorú budeme hrať. Tentoraz je na výber dvojica, pričom si môžete prejsť zápletku od začiatku až do konca s krehkou dievčinou Ellen, potom si rozprávkové dobrodružstvo zahrať z pohľadu novinára Keatsa, ale nič vám nebráni ani v hraní „na preskáčku“. Ono sa to možno nezdá, ale vplyv na hrateľnosť má výber obrovský, pretože vždy si volíte postavu po dohraní kapitoly, pričom vidíte, kam ste sa dostali s ktorou postavou. Poďme si však rozpovedať príbeh.
VITAJTE V MESTEČKU DOOLIN
Zápletka Ellen spočiatku vyzerá ako tradičné hororové spracovanie, dobre známe napríklad zo spomínanej série Silent Hill. Ellen nepozná svoju matku, po 17 rokoch však nečakane dostala od nej list, nech ju príde navštíviť na tajuplný ostrov, kde strávila niekoľko rokov. Ellen si myslela, že jej matka je mŕtva, preto ju táto pozvánka prekvapila. Loď, na ktorej putuje do tajomnej krajiny, sa však zmieta v nepríjemnej búrke, kapitán odmieta priplávať k brehu a našej hrdinke neostáva nič iné ako vrhnúť sa do studených vĺn a doplávať k brehu. Nasleduje strih a predstavenie druhej postavy. Keats patrí medzi klasických investigatívnych žurnalistov, no svoju kožu ponúka v pochybnom okultistickom plátku. Záhad je stále dosť, aj keď moderná veda ich výskyt zredukovala, stále nedokáže vysvetliť všetky úkazy. Zrazu mu zazvoní telefón a podivný hlas o žiada o pomoc. Niečo sa deje v mestečku Doolin a Keatsovi to nedá a rozhodne sa podniknúť cestu za tajomstvom. Obe postavy sa stretajú na kopci, pričom ich prvé spoznanie je poznačené krutou hrou osudu. Ellen si myslí, že zahalená postava na kraji útesu je jej matka, no tá sa zrazu prehýba a padá dolu. Ellen sa rozbehne dole k pláži a Keats len smutne konštatuje: vražda v mŕtvom meste... PRVÉ KROKY
Presne takto sa začína pomerne zaujímavý príbeh, do tohto momentu rozprávaný pomocou nádherných animovaných sekvencií. Tie japonské štúdio Game Republic vie, dokázali to aj ich prvotinou na PS3, Genji: Days of the Blade. Po výbere postavy však príde šok, slušilo by sa ho dokonca napísať veľkými písmenami. Samotné hranie je v prvom momente neskutočne obmedzujúce a putovanie po krajine síce z jedného pohľadu vyzerá dobre (vynikajúco spracované depresívne prostredie), no na kolená ho zráža neustále nahrávanie novej lokácie a neskutočné obmedzenie v pohybe. Vopred vymedzené miesto, kam môžu smerovať vaše kroky, je až príliš úzke, ohraničené neviditeľnými stenami, takže vlastne bežíte vždy len jednou cestou a možnosť pátrania či dokonca nájdenia nejakého špeciálneho predmetu, je minimálna. Vyzerá to ako v počiatkoch Playstationu 2 (skutočne tým myslíme PS2!), kde tvorcovia prichádzali na to, ako pracovať s novým HW. Ak vezmete tento fakt ako typicky japonskú úchylku a nutnosť, ktorú musíte pretrpieť, príde na scénu ďalšie vytriezvenie, ktoré vás môže dostať na kolená alebo konečne pochopíte, že Folklore nie je hra určená pre mainstream. Uvidíte ďalší posun príbehu. Objaví sa obrázok, pri ňom bublina s jednoduchým textom. Žiadny dabing. Ďalší obrázok, ďalšia bublina. Postupne sa prekrývajú a hoci nejde o typicky statické artworky (kamera v nich zoomuje), vôbec si nepripadáte ako v roku 2007. Do toho všetkého síce hrá (riadne šialená) hudba, rohy obrazovky sú obrastené jesenným lístím, avšak cítite sa ako v inom svete.
A presne vtedy nám to došlo – Folklore je hrou úplne inou. Hrou, ktorá nevsádza na technologické plusy, hoci dizajn sa svojou roztomilosťou i krutosťou zároveň nedá s ničím porovnať. Je to o pocitoch, ktoré vo vás vyvolajú staré postupy, donútia nechať trochu pracovať fantáziu a nie len s otvorenými ústavmi sledovať úžasnú animačku, na ktorej pracovalo sto ľudí jeden rok. Jednoduchý príbeh odohráte i za Keatsa, postaráte sa o Ellen, ktorá odpadla a spoznáte prvé NPCčko. Prvé ľudské NPC. Folklore totiž obsahuje dvere do rozprávkového sveta mŕtvych. Vstúpite doň cez podivný portál, pričom svoju úlohu v ňom zohráva Ellen i Keats. Nebudeme viac prezrádzať z príbehu, bola by to obrovská škoda. Po vstupe do tejto krajiny podivností a zázrakov totiž ožije v každom z vás dieťa. Dieťa, tešiace sa s nádherným teplých farieb, lietajúcich motýľov, okolo vašej postavy neustále vidíte lupene kvetov v rôznych farebných kombináciách. Ihneď vás napadne, že takto vyzerá svet s nasadenými ružovými okuliarami. Všetko kvitne, všade vládne omamný duch voľnosti. Až do momentu, kedy sa stretnete s prvými protivníkmi. Sú to podivné bytosti, z ktorých musíte získať ich „dušu“. Robíte to stlačením príslušného tlačidla a potrasením gamepadu zdola nahor a späť, pričom tento pohyb simuluje akoby švihnutie bičom. KÚPIM DUŠU
Keď získate prvú dušu, máte v rukáve aj vlastnosť, ktorou daný nepriateľ disponoval. Namapujete si ju na jedno zo štyroch tlačidiel a hurá do boja. Získate útok, obranu, útok na vyššie postavených nepriateľov, či možnosť vylievania slizu na protivníka, ktorý prejde popod lietajúcu potvorku. Strategické uvažovanie čo na čo platí, vám prejde do ruky okamžite a zapotíte sa až pri prvom bossovi, no i toho sa vám podarí skoliť. Boj prebieha jednoducho. Stláčate klávesu „útočnej duše“, ak „tieň protivníka“ získa ružovú farbu, môžete jeho dušu absorbovať a je pre tento moment mŕtvym. Ako už býva pravidlom, po odchode z miesta (loading) sa pri návrate protivníci respawnujú, čo vám aspoň napomáha k zvyšovaniu osobnej úrovne skúseností. Tradične fungujú násobiče bodov, čiže ak v jeden moment získate viac duší, ich súčet sa vám násobí príslušným koeficientom. Pomerne jednoduché súboje sú tým pádom zábavné, hoci sme nimi prechádzali nesmierne ľahko, vôbec sme nemali dojem, že sa pri nich nudíme. Museli sme zostávať neustále v strehu, pretože objavovanie nového nás nútilo meniť taktiku.
ROZPRÁVKA PRE MŔTVYCH
Teraz si predstavte toto spojenie v šialenej krajine, v ktorej sa cítite ako v rozprávke, no v skutočnosti ide o pokrútený svet mŕtvych. Už nie raz spomínané (v mnohých preview) prirovnanie k Burtonovým filmom berte ako najlepšie popísanie atmosféry, ktorá vás pohltí. Lenže do tohto sveta zavítate len v noci. Za temnoty môžete navštíviť hostinec plný rozprávkových bytostí, ktorý sa cez deň ničím nelíši od podnikov štvrtej cenovej skupiny. Ohromujúci kontrast všetkými farbami hrajúceho prostredia je s chladným ostrovom pohladením po duši hráča, ktorý si chce danú hru vychutnať. Ohromujúce, ak sa dokážete len tak zastaviť. Spravíte to na lúke so všetkými pestrými farbami, ktoré poznáte. Ono to svieti, hmyz lieta v obrovských húfoch a vy cítite to teplo sálajúce z obrazovky. Cítite to vnútorné teplo, ten pokoj, ktorý sa vám začne rozlievať po duši. Na druhú stranu chlad ostrova, ktorý je zahalený v depresívnych odtieňoch šedej a hnedej vás donúti báť sa, hoci vlastne nie je čoho. Ešte pripomenieme, obmedzené možnosti chodenia, komixové rozprávanie a... a áno, Folklore je podivná hra, ba priam až príliš čudácka vec, ktorú by sme v niektorých momentoch ani hrou nenazvali. Hoci je to iné, okamžite nás to vtiahlo. Už dlho sme nemali pred sebou hru o dojmoch. HUDBA Z INÉHO SVETA
Technické spracovanie v niektorých momentoch pokrivkáva, avšak všetko zachraňuje hudobný sprievod, ktorý veselo zaradíme do kategórie podivných. Nedá sa veľmi popísať, ale cítiť z neho úzkosť, samotu, beznádej a strach. Na každého však môže vplývať inak. To máte rovnako ako s albumom Unplugged od Nirvany. Niekoho pri počúvaní skladby Pennyroyal Tea nepríjemne mrazí na chrbte, iný ju považuje za obyčajnú one-man show. Hudba je však nesmierne špecifická, niekedy šialene rozprávková, inokedy bizarná a všetko sa to často mieša dokopy. Nechýbajú ani momenty, kedy je mŕtvolné ticho, čo ešte viac dvíha atmosféru.
A SME DOMA
Spomenuli sme to na začiatku a ani teraz nemôžeme inak. Japonské hry sú iné, Folklore je iná hra. Krkolomne by sme ju mohli nazvať kombináciou jednoduchej adventúry s akčným RPG, ktorá sa odohráva v rozprávkovom svete mŕtvych, avšak veľmi ťažko sa popisujú pocity, v ktorých sa strieda radosť a smútok. Láska a nenávisť. Teplo a chlad. Folklore je kúskom, ktorý si nezamiluje každý, nemusíte mu vôbec preniknúť pod kožu, možno vás to bude stáť veľa snahy a aj tak sa nemusíte dopátrať po chytľavosti tohto projektu. Jedno je však isté, ak máte radi „iné“ hry, určite si zapíšte do kalendára 26.októbra. My sa na Folklore nesmierne tešíme, sme zvedaví na výsledok, pretože sa k nám valí titul, ktorý síce nebude trhať rebríčky predaja, no môže sa stať skutočnou srdcovkou vybraných hráčov.
