gine Rus (áno bol, narodil sa v Rusku, a od svojich desiatich rokov žil v Bruseli; Nobelovu cenu v roku 1977 získal už ako Belgičan).
Po tom, čo som knižku otvoril, ma najskôr oslovil Alvin Toffler. Slávny americký futurológ v úvode píše, že Prigogine a Stengersová vyvolali svojou knihou "nádhernú otvorenú vedeckú diskusiu medzi odborníkmi z oblastí takých rozdielnych, ako je entomológia alebo literárna kritika." Čím to vtedy, v roku 1979, autori Poriadku z chaosu dokázali? Podľa Tofflera tým, že presunuli pozornosť k rysom súčasnosti, ktoré vykresľujú rýchle spoločenské zmeny: zmätok, nestálosť, rôznorodosť, nerovnováhu a nelinenárne vzťahy, v ktorých môžu malé vstupy vyvolať rozsiahle následky. A súčasne tým, že neúprosne trvali na svojej pravde, ktorá hlása: poriadok môže skutočne vznikať "samovoľne" z chaosu tak, že sa akosi usporiada sám. Podmienkou však je, aby prebiehajúce deje boli dostatočne náhodné. Náhodnosť vedie k nevratnosti. Iné je to v chémii a vo fyzike - uvarené vajíčko ťažko vrátiť do pôvodného stavu. V evolúcii života však nevratnosť znamená vytváranie čoraz zložitejších štruktúr v čase.
Kedysi dávno, keď som sa knihou prehrýzol, zostal vo mne pocit čohosi nadčasového. Teraz sa vrátil. Je to rovnako zaujímavé čítanie ako pred rokmi. Možno ešte viac. Naliehavo som si uvedomil význam podčiarknutých slov v závere: "Svet vám nemôžeme opísať tak, ako by ste si ho želali vidieť, no iba tak, ako ho vidíme my prostredníctvom experimentálnych výsledkov a nových teoretických predstáv."
Toto je predsa posolstvo ozajstnej vedy. Ak aj dnes márne hľadám istotu, ak cítim, že svet je založený na neistote a náhode, je mi jasné, že žijem vo svete Ilyu Prigogina. Potvrdilo sa to v momente, keď som úplne náhodou siahol po tej najlepšej knihe, aká v ten moment bola k dispozícii. Vďaka nej som sa na chvíľu z chaosu prepracoval k čomusi usporiadanému. Fantastický pocit.
