Lance Armstrong, prototyp superšportovca

Armstrong suverénne vyhrával tieto azda najnáročnejšie cyklistické preteky sveta nepretržite v rokoch 1999 - 2005.

Cyklistický fenomén

Armstronga, samozrejme, obviňovali z dopingu. Dvaja novinári o tom napísali dokonca knihu. Zakázané prostriedky u tohto fenomenálneho cyklistu však nikdy nezistili. Pritom Armstrong prekonal v 25 rokoch ťažkú rakovinu s metastázami, podstúpil zložitý operačný zákrok a chemoterapiu. Rok po operácii bol už v poriadku, tri roky po nej vyhral prvé preteky Tour de France. A po ňom ďalších šesť v rade. Dovedna 22 etáp. Unikátny výkon.

Odlišoval sa Lance Armstrong niečím od normálnych smrteľníkov?

Narodil sa s pľúcami a srdcom, ktoré veľkosťou prevyšujú priemer, čiže v jeho tele kolovalo viac kyslíku. A tento kyslík dokázal aj lepšie využívať. Ráta sa iba ten, ktorý prenikne do buniek, kde slúži na výrobu energie buď z cukrov, alebo z tukov.

Sila skrytá v bunkách

Existuje index, ktorý udáva pomer dodaného kyslíka do svalov v pomere k "výrobe" energie. Priemerný zdravý muž má 40 - 50 mililitrov kyslíku na kilogram telesnej hmotnosti za minútu. Pri dlhom tréningu sa môže vyšplhať na 60 - 65. Armstrong mal v čase svojej slávy tento index 83,8. Znamená to, že ak by aj netrénoval, spoľahlivo by zdolával priemerného trénujúceho cyklistu.

Lance však nebol zďaleka najlepší. Najvyšší index namerali nórskemu lyžiarovi Bjornovi Daehliemu - 96. Iný vynikajúci cyklista, Armstrongov predchodca Miguel Indurain, sa dostal na 88. Sedemnásobný víťaz Tour de France teda musel mať v rukáve, vlastne v bunkách a génoch, ďalšie tromfy.

Tuk namiesto cukru?

Craig Atwood, endokrinológ z Univerzity vo Wisconsine-Madisone, prišiel so zaujímavou hypotézou: Armstrongovi paradoxne pomohla operácia, pri ktorej mu odstránili rakovinou zasiahnuté pravé vajíčko. Pooperačné hormonálne zmeny zmenili jeho metabolizmus. Z vynikajúceho cyklistu na kratšie trate sa stal fenomén vytrvalostných závodov.

Mechanizmus zmeny opísal Atwood logicky. Naše telo využíva dva energetické zdroje, tuk a cukor. Cukor je uskladnený vo svaloch vo forme glykogénu. Je dostupnejší ako tuk, a je aj efektívnejší, lebo produkuje viac energie na jednu molekulu kyslíku. Je to však súčasne obmedzený a háklivý zdroj. Jeho zvýšené využitie prináša vyššiu tvorbu kyseliny mliečnej v svaloch, ktorú všetci zistíme podľa bolesti v namáhaných svaloch po náročnejších fyzických výkonoch. U športovcov môže využívanie cukru ako hlavného energetického zdroja vyústiť až do vysokej, niekedy neprekonateľnej únavy.

Armstrong mal výhodu. Atwood si myslí, že hormonálne zmeny, ktoré priniesla jeho operácia, mu umožnili využívať vo väčšej miere tuk. To je zvlášť významné pri pretekoch, v ktorých cyklisti prejdú okolo 3,5 tisíca kilometrov za 23 dní a na regeneráciu síl majú málo časo. Odstránením vajíčka sa totiž v tele zvyšuje hladina gonadotropínu, hormónu, ktorý umožňuje svalom lepšie využívať mastné kyseliny, pričom hladiny testosterónu zostávajú zachované. Množstvo gonadotropínu sa zvyšuje po 26 rokov života prirodzene. Podľa Atwooda preto nemôže byť náhoda, že vek väčšiny víťazov Tour de France sa pohybuje medzi 27 - 32 rokmi.

"Dôkaz síce chýba, Atwoodova hypotéza však má vedecký základ," píše v časopise New Scientist Linda Geddesová, ktorá venovala problematike vysokej výkonnosti Armstronga rozsiahly článok s titulkom Superčlovek.

Genetika a tréning

Iný názor má Edward Coyle z Univerzity v Texase, ktorý Armstronga dlhodobo študoval. Podľa Coyleho pomáhal zvyšovať výkonnosť jeho svalov genetický potenciál podporovaný usilovným tréningom. Chirurgia v tom sotva zohrala nejakú úlohu. Medzi 21. a 28. rokom života, keď Lance prvý raz vyhral Tour, Coyle zaznamenal osempercentné zvýšenie výkonnosti jeho svalov. Armstrong v tom období stratil relatívne veľké množstvo telesného tuku, takže jeho svaly niesli nižšiu hmotnosť. Súčasne sa v jeho svaloch zvýšil podiel tzv. "pomalých" svalových vlákien na úkor "rýchlych", čo, samozrejme, zvyšuje vytrvalostný výkon.

Coyle objavil ešte jeden dôležitý faktor, ktorý Lanceho odlišoval od jeho súčasníkov: neblahú mliečnu kyselinu, vedľajší - a ako sa myslelo aj škodlivý - produkt metabolizmu glykogénov. Jej hladina v Armstrongových svaloch bola oveľa nižšia v porovnaní so všetkými cyklistami, ktorých Coyle skúmal. Vysvetlenie: ak sa telo naučí, ako túto "škodlivú" kyselinu využívať, je to vynikajúci zdroj doplnkovej energie.

"Domnievam sa, že Armstrong je majster využitia kyseliny mliečnej," hovorí Coyle. "Túto schopnosť jednak zdedil, jednak si ju vytrénoval."

Ťažko odhadnúť, koľko génov sa podieľa na "stvorení" vynikajúceho športovca. Môže ich byť päťdesiat alebo oveľa viac. Niektoré sú zodpovedné za to, ako telo reaguje na cvičenie. Iné ovplyvňujú schopnosť prenášať kyslík, iné množstvo červených krviniek, ktoré tento kyslík viažu. Armstrong bol známy tvrdým tréningom a mal organizmus, ktorý z vhodnej genetickej výbavy vedel profitovať. Podľa Kathryn Northovej z Univerzity v Sydney by to však nestačilo, aby sa stal prototypom superšportovca.

"Najlepším hľadaným génom alebo skôr skupinou génov krížencov by boli tie, ktoré dávajú túžbu víťaziť," povedala austrálska vedkyňa. "To je pravdepodobne najdôležitejší faktor všetkého."

Autor: zdroj: New Scientist