David Dosa z Rhodeislandskej nemocnice a profesor prestížnej Brownovej univerzity uverejnil v časopise New England Journal of Medicine štúdiu o pozoruhodnom prípade.
V opatrovateľskom stredisku v Steere house v štáte Rhode Island, kde
pôsobí ako geriater, si zamestnanci Steere House adoptovali už pred mnohými rokmi kocúra. Podľa David
Dosa, ktorý má československé korene, kocúr Oscar očividne
disponuje záhadnou schopnosťou predvídať blížiace sa úmrtie pacientov -
dosiaľ sa tak stalo pri vyše 25 obyvateľoch oddelenia pokročilej
demencie Steere House.
Tamojší lekári a sestričky považujú už samotnú jeho prítomnosť na posteli pacienta za takmer absolútny indikátor nastávajúcej smrti, postačujúci na to, aby upozornili príbuzných. Oscar tak v poslednej hodine sprevádzal i ľudí, ktorí by inak zomreli sami.
Zamestnanci strediska i rodiny pacientov si ho vážia. Dosa pre BBC uviedol, že Oscar sa málokedy zmýli. Kocúr robí po oddelení pravidelné obchôdzky tak ako lekári a sestričky. Všeobecne však nie je k pacientom priateľský. Väčšina príbuzných je mu za varovanie vďačná. Niektorí však potom predsa len žiadajú, aby zamestnanci oddelenia kocúra vzali preč, kým sa s milovanou osobou nerozlúčia. Oscar vtedy údajne chodí hore-dole za dverami a protestne mňaučí.
Na obchôdzke
Takto podľa Rosu vyzerá typický Oscarov deň:
"Keď sa Oscar prebral zo spánku na stole v priestore zdravotnej dokumentácie, jedným okom skontroloval obidve krídla oddelenia pokročilej demencie. Vstal, pretiahol sa a sadol si, aby monitoroval dianie. (...)
Zvolil si západné krídlo. (...) Dvere izby 310 boli zavreté a tak si sadol. Mal tam dôležitú povinnosť. Po dvadsiatich piatich minútach sa dvere otvorili a vyšla sestrička s použitým postieľaním. Oscara pozdravila a spýtala sa, či chce dovnútra. Kocúr ju nechal prejsť a potom vošiel do izby. Boli v nej dvaja ľudia.
Na posteli spala tvárou k stene skrútená v rohu do fetálnej polohy pani T., vychudnutá a vyčerpaná rakovinou prsníka. Niekoľko dní už neprehovorila. Vedľa postele sedela jej dcéra. Príchodzieho vrelo pozdravila.
Oscar si ju nevšimol a vyskočil na posteľ. Skúmal ťažko dýchajúcu pani T. Vošla sestrička a spýtala sa, či pani T. nepotrebuje viac morfia. Dcéra pokrútila hlavou s sestrička odišla. Vyrušený Oscar sa vrátil k práci. Dôkladne nasával vzduch. Keď sa ešte raz pozrel na pani T., zoskočil z postele a rýchlo opustil izbu. Dnes to ešte nemalo byť.
Pomocník na nebeskej ceste
Cestou späť Oscar prišiel k izbe 313. Vošiel otvorenými dverami. Na posteli pokojne odpočívala pani K. Dýchala pravidelne, ale slabo. Okolo seba mala fotografie vnukov a svoju svadobnú. Inak bola sama. Oscar vyskočil na posteľ a opäť nasával vzduch. Chvíľku postál, aby uvážil situáciu a potom sa dva razy otočil okolo svojej osi, kým sa skrútil do klbka vedľa pani K. Prešla hodina a Oscar stále čakal. Do izby vošla na kontrolu sestrička. Zastala, keď zbadala Oscara. Náhlivo vyšla z izby a utekala ku svojmu stolu, kde vzala pacientkinu kartu a pustila sa do obtelefonovánia príbuzných. Do pol hodiny sa začali schádzať.
Zavolali kňaza, aby udelil posledné pomazanie. Oscar neušiel. Stále priadol a jemne sa otieral o pani K. Keď sa malý vnuk spýtal matky, čo tu robí mačka, matka premáhajúc slzy odpovedala: „Pomáha starej mame dostať sa do neba."
Pani K. po tridsiatich minútach vydýchla naposledy. Oscar si sadol, poobzeral sa a izbu opustil tak ticho, že si to smútiaci ani nevšimli. Oscar sa rýchlo napije a vyskočí na stôl, aby sa tam skrútil do klbka na dlhý odpočinok. Dennú prácu si urobil. Dnes už na oddelení nikto nezomrie. Nikto bez toho, aby ho najprv Oscar nenavštívil a nezostal pri ňom." (koniec úryvku)
Ako to vysvetliť?
Joan Tenová, profesorka verejného zdravotníctva na Brownovej univerzite, pacientov oddelenia pravidelne navštevuje. Pre agentúru Reuters uviedla, že kocúr nie je vždy pri zomierajúcom prvý, no objaví sa vždy a zdá sa, že bez výnimky v posledných dvoch hodinách.
Oscara nepovažuje za tvora s mentálnymi vlohami. Vec má podľa nej pravdepodobne biochemické vysvetlenie.
Domácich miláčikov v opatrovateľských domoch chovajú často, aby sa starí ľudia cítili čo najpohodlnejšie. No Oscarovo nadanie sa javí výnimočné. Veterinár Thomas Graves uviedol takisto pre Reuters, že zatiaľ niet definitívnych dôkazov, že mačky dokážu zacítiť smrť, no v tejto chvíli to nemôže vylúčiť ani pri mačkách, ani pri psoch. Graves, odborník na mačky, pre BBC zdôraznil ich schopnosť vnímať chorobu majiteľa alebo iného zvieraťa, ako aj zmenu počasia či prírodné signály, že čoskoro dôjde k zemetraseniu.
Zdroje: New England Journal of Medicine z 26. júla 2007; Správa Reuters z 26. júla 2007; Správa BBC News z 26. júla 2007.
Foto: NEJM, Steere House, University Medicine Foundation.
