Znaky dvojnohosti mali najskoršie tvory na ľudskej línii po rozchode s líniou šimpanzov, ktorý sa datuje do obdobia pred 5 - 8 miliónmi rokov. Dvojnohosť sa v princípe mohla vyvinúť aj ľudoopom, ktoré sa pohybovali najmä na stromoch, trebárs orangutanom. Faktom však je, že aj tie ľudoopy, ktoré sa veľa zdržiavajú na zemi (šimpanzy, gorily) ju využívajú iba obmedzene.
Teória a prax
Ochladenie klímy priviedlo k premene pralesa na riedko zalesnenú savanu. Niekoľko skupín afrických ľudoopov to prinútilo zostúpiť zo stromov, jedna si však pôvodné vlohy k dvojnohosti zachovala a rozvíjala ich. Aspoň taký je predpoklad paleoantropológov. Stále však nie je celkom jasné, prečo sa práve na tejto línii vyvinula systematická vzpriamená chôdza na dvoch končatinách, čo je dnes jedným z hlavných znakov ľudskosti.
Teoretických úvah je v tejto súvislosti viacero. Zväčša sú prínosné. Predsa len však niet nad experiment. Trojica amerických bádateľov sa preto rozhodla, že preverí azda najdôležitejší zreteľ - energetiku pohybu. Dosiahli to porovnaním množstva energie spotrebovaného pri chôdzi po štyroch a po dvoch končatinách našimi najbližšími príbuznými v ríši živočíchov, šimpanzami, s energetickým výdajom pri ľudskej chôdzi.
Energetika pohybov a konania je v prírode veľmi dôležitá. Zvieratá "kalkulujú", či sa im vyplatí trebárs beh za korisťou, a i veľká šelma sa neraz radšej vyhne rozzúrenému bylinožravcovi, ktorého inak loví, len aby neriskovala zranenie. Na hojenie by totiž minula energiu a zranená by nemohla loviť. Aj účelom druhotných pohlavných znakov samcov je demonštrovať potenciál jedinca a ušetriť si tak energiu a prípadné zranenia pri vopred rozhodnutých súbojoch.
Rozhodli úspory energie
Medzi výhody vzpriamenej chôdze patrí lepší rozhľad vo vysokej tráve savany, pri hľadaní lovnej zveri, pri ochrane pred nebezpečnými zvieratami, prípadne menšia plocha tela vystavená horúcemu africkému slnku. Naši predkovia však začali chodiť po dvoch najmä preto, že vzpriamená chôdza bola energeticky výhodnejšia. Na tento fakt poukázali niektorí vedci už pred desaťročiami, viazalo sa naň však veľmi málo meraní. Azda najvýznamnejšie boli výskumy energetiky pohybu mladých šimpanzov v roku 1973.
Výskum na bežiacom páse
Bádateľská trojica teraz preskúmala pohyb šimpanzov po štyroch (opierajúc sa o kĺby prstov na rukách) a dvoch končatinách pomocou klasického vybavenia fitnescentier - bežiaceho pásu. Šimpanzy ochotne spolupracovali. Keď ich chôdza na páse unavila či prestala baviť, jednoducho zoskočili alebo pás vypli stlačením gombíka. Ovládať pás sa všetci naučili rýchlo.
Pri chôdzi mali na tvári nasadené masky, pomocou ktorých bádatelia sledovali ich energetický výdaj, meraný najmä spotrebou kyslíka pri dýchaní. Na experimente sa zúčastnilo päť dospelých šimpanzov, ktorých trojica porovnávala so štyrmi ľudskými dobrovoľníkmi, vybavenými pri chôdzi na páse rovnakými maskami.
Ľudia - šimpanzy 4:1
Energetický výdaj a biomechaniku pohybu šimpanzov a ľudí bádatelia posudzovali aj podľa niekoľkých ďalších ukazovateľov. Ukázalo sa, že šimpanzy vydávajú pri chôdzi po štyroch aj po dvoch končatinách približne rovnaké množstvo energie. Jeden, ktorý robil dlhšie kroky, kráčal po dvoch končatinách výrazne úspornejšie. Ľudia však po prerátaní na telesnú hmotnosť spotrebovali pri chôdzi na páse oproti šimpanzom iba štvrtinu energie! Rozhoduje dĺžka nôh a podrobnosti anatomickej stavby jednak panvy, jednak samotných nôh, ktoré minimalizuje svalovú aktivitu pri chôdzi.
V predbežnom on-line vydaní prestížneho multidisciplinárneho, prevažne prírodovedného časopisu Proceedings of the National Academy of Sciences USA výskum opísali antropológovia Michael Sockol z Kalifornskej univerzity v Davise, David Racichlen z Arizonskej univerzity v Tucsone a Herman Pontzer z Washingtonovej univerzity v St. Louis.
Autor: spolupracovník SME
