lcoch, ale aj o sebe.
Známy fínsky genetik Svante Pääbo z nemeckého Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku vedie tím, ktorý skúma pravekú DNA. Pääbo sa prvý raz preslávil, keď pred desiatimi rokmi ako prvý získal a analyzoval neandertálsku mitochondriálnu DNA. Ide o dedičnú informáciu, ktorá nie je v jadre bunky a dedí sa iba po materinskej línii.
Od roku 2005 Pääbov tím pracuje na projekte mapovania genómu neandertálca. To je ešte tuhší oriešok. Jadrová DNA sa z kostí starých desiatky tisíc rokov získava podstatne ťažšie než mitochondriálna. Bunka má desiatky až stovky mitochondrií, no iba jedno jadro obsahujúce kompletnú genetickú informáciu. Vedci ju musia z bunky „vyťahovať“ doslova po márnych kúskoch a skladať ich dokopy.
Pääbov tím použil novú techniku analýzy, ktorú vyvinula americká firma 454 Life Sciences. Vďaka nej má reálnu šancu zmapovať nielen dedičnú informáciu neandertálca, ale tiež zrekonštruovať DNA mamuta a jaskynného medveďa, ktorí žili spoločne s ním.
Prečo vymreli?
Diskusie o tom, čo spájalo a rozdeľovalo neandertálcov a moderných ľudí, sa vedú už dlhé roky. Niektorí vedci súdia, že moderný človek neandertálca nahradil prirodzenou cestou. Či už preto, že neandertálci sa nevedeli vyrovnať s poslednou dobou ľadovou, aj keď predtým desiatky tisíc rokov mrazu a ľadu statočne vzdorovali. Iná hypotéza predpokladá, že nemali čisto ľudský zmysel pre organizáciu a pre výmenu tovaru. Mohli mať zlú výživu, lebo im chýbali nenasýtené mastné kyseliny, dôležité na rozvoj mozgu. Dožívali sa nižšieho veku ako ľudia a pri výchove detí nemohli využívať inštitút starých rodičov. To všetko by sa dalo zhrnúť pod konštatovanie, že vyčerpali svoje prirodzené evolučné možnosti, ktoré nie sú pri nijakom druhu neobmedzené.
Vylúčená nie je ani bratovražedná vojna s našimi predchodcami, ktorí prišli na územie vtedajšej Európy niekedy pred 40-tisíc rokmi; poslední známi neandertálci žili na Iberijskom polostrove pred 24-tisíc rokmi. Genocída sa však zdá najmenej pravdepodobným dôvodom na ich odchod z historickej scény.
A ešte stále je tu možnosť, že otázku o vyhynutí neandertálcov riešime úplne zbytočne.
Palivo pre skeptikov
Delikátny problém, či sme sa s nimi krížili, alebo nie, považovali mnohí za vyriešený. Doterajšie genetické analýzy našej a neandertálskej DNA, najmä mitochondriálnej, odsunuli existenciu posledného spoločného predka kamsi za hranicu 300-tisíc až 600-tisíc rokov. Potom sa mali obe línie rozísť a vytvoriť dva samostatné druhy, ktoré sa nemohli krížiť. Skeptici však poukazovali na to, že analýza mitochondriálnej DNA a iba zlomku časti jadrovej na také principiálne závery neoprávňuje. Okrem toho sa pýtali: Kde berieme istotu, že analyzovaná DNA sa nedostala do vzoriek až v laboratóriu a nepatrí teda samotným výskumníkom?
Nedávno dodal skeptikom palivo antropológ Erik Trinkaus z Washingtonskej univerzity. Uznávaný odborník na ľudskú prehistóriu zverejnil závery analýzy lebky 2 z rumunskej jaskyne Pestera cu Oase starej 40-tisíc rokov. Tá sa nielen líši od ľudskej aj neandertálskej, ale môže byť kombináciou oboch druhov. Ani tu samozrejme nie sú vedci jednotní, lebo rôzne znaky na lebkách možno vykladať rôzne. Trinkaus je však silný kaliber a jeho názor zaváži; okrem toho antropológia je „tvrdou“ vedou a antropológ na rozdiel od genetika môže predmet usvedčujúci náležite ohmatať.
Keby teda mal vážený americký profesor pravdu, v podstate by to znamenalo, že neandertálci nevyhynuli, ale splynuli s modernými ľuďmi. Očakávané zmapovanie kompletnej dedičnej informácie neandertálcov a jej porovnanie s ľudskou by mohlo do dlhoročnej záhady vniesť viacej svetla. Bude však také jednoduché?
Vyhlásili vojnu mikróbom
Výskum pravekého genetického materiálu má svoje obrovské úskalia. Ako pripomínajú členovia Pääbovho tímu v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences, pri výskume neandertálca, jaskynného medveďa i mamuta patrila väčšina zachovanej jadrovej DNA mikroorganizmom, ktoré do tkanív prenikli dodatočne. Oddeliť ich DNA od pôvodnej je problém. Napriek tomu to vedci dokázali. Identifikovali pôvodnú DNA, určili, ako sa časom zmenila, a malú časť aj prečítali. Okrem toho našli bezpečné postupy, ktoré zabraňujú, aby sa do vzoriek dostala DNA výskumníkov.
Technicky už je teda možné získať dôveryhodný genetický obraz neandertálcov. Problém poškodených častí DNA podľa Pääba vyrieši použitie dostatočného množstva neandertálskej DNA z kostí nájdených jedincov. Z nich sa potom ako puzzle zloží výsledný genóm.
Pekná predstava. Aj antropológ Richard Potts z Národného prírodovedného múzea pri Smithsonovom inštitúte označil prácu Pääbovho tímu za veľmi významnú technickú štúdiu rozkladu DNA, pri ktorej vedci pokročili v snahe zostaviť pravekú DNA.
Konkurenciu pochválil aj Erik Trinkaus. Dodal však, že si nie je istý, či Pääbov tím problém definitívne vyriešil.
Budeme si teda musieť ešte nejaký čas počkať. Aj keď spoľahlivá technika získavania a analýzy pravekej DNA je na svete, treba na ňu mať dostatok materiálu, z ktorého by sa dal zostaviť kompletný genóm. Kurátori múzeí asi uvidia neradi, keď im genetici začnú vŕtať v cenných vzorkách neandertálskych kostí. Našťastie Pääbova metóda je natoľko úsporná, že ani tento problém nie je neprekonateľný.
Podľa všetkého sa naozaj môžeme tešiť na okamih, keď si spolu s genetikmi prečítame príbeh nášho spolužitia s neandertálcami.
