Brutálne krvavá hra Manhunt 2 stiahnutá + rozhovor

Treba si priznať jednu vec. Už prvý Manhunt nepatril do zoznamu hier pod vianočný stromček malých dietok. Teda ak rodičia tušili, čo vlastne svojim hravým ratolestiam kupujú. Chladnokrvný vrah James Cash a zvrátený „režisér“ upútali okamžite po pár minútach. Prostredie vyvolávajúce šialené myšlienky a zvýrazňujúce psychickú nestabilitu hlavného hrdinu nepatrí medzi zlatý fond príbehov s podmanivou zápletkou. Ak zabiť, tak čo najbrutálnejším spôsobom. Áno, Manhunt bola jednoducho iná hra. Stále sa však nedokázala zbaviť násilia podávaného na hranici vkusu. Aj keď je otázne, či udusenie igelitovým sáčkom nejaký vkus potrebuje. Jedno je však isté – bola to iba hra, ktorá neprinútila nikoho zabíjať. Môže sa to zdať mierne zvrátené, ale ako niekedy na kedysi slávny výrok „plávam si v krvi a je mi dobre“ nevidíme nič zlé. Virtuálne násilie páchané na počítačových protivníkoch je iné a vo svojej podstate neškodné. Alebo vy nedržíte palce svojmu hrdinovi vo filmoch či seriáloch a neuľaví sa vám, ak extravagantne zlomí väz niektorému zo zloduchov?

Hlavným hrdinom dvojky sa stáva Daniel Lamb, pomerne seriózny vedec, skúmajúci vplyv niektorých sér a látok na ľudských jedincoch. Psychicky narušení jedinci a ich liečba je pre Lamba dostatočne veľkým lákadlom na to, aby si sám vpichol sérum, prečistil hlavu a získal nové skúsenosti. Prebúdza sa medzi svojimi obetnými baránkami, na nič si nepamätá, no to, že väčšina jeho pokusných králikov boli brutálni vrahovia a iné nekalé živly, zistí čoskoro. Sanatórium je zamorené bláznami a vyvrheľmi spoločnosti. Daniel Lamb chce prežiť, chce sa dostať preč, hoci on sám je možno jedným z nich, hoci sa tvorcovia snažia popísať ho ako bežného človeka. Dixmorov inštitút pre duševne chorých kriminálnikov však nepredstavuje najlepšie miesto pre zamestnanie nevinnej duše. Počas pokusu ujsť z miesta činu sa bude musieť Lamb spojiť s jedným zo svojich pacientov, Leo Kasperom, ktorý mu síce pomôže, ale keďže je sám trochu chorý, nie všetky jeho nápady dostanú zelenú. Ako psychologický prvok však bude pôsobiť určite.

Oprava: pôsobil by určite. Manhunt 2 totiž vydavateľ Take Two stiahol zo svojho vydavateľského plánu a utíšil tak nekľudné vody, ktoré sa okolo hry v posledných dňoch výrazne rozvírili. Manhunt 2 totiž mal ísť ešte trochu brutálnejšou cestou a ponúkať nové smrtiace akcie, ktoré sú odstupňované podľa troch spôsobov. Svoju obeť môžete zabiť rýchlo a účinne, napríklad bodnutím. Hra vás oboduje viac, ak zmasakrujete virtuálnu postavičku obzvlášť brutálnym spôsobom, takže žiadne pich-pich a fajka zhasla. Amputovanie orgánov a podobné zverstvá nechodia ďaleko okolo horúcej kaše. Obzvlášť bravúrne hodnotený by bol spôsobom zabíjania, pri ktorom obeť trpí. A trpí pomerne dlhú dobu a želá si čo najskôr zomrieť a ukončiť to trápenie. Možno ratingovým spoločnostiam ležalo v bruchu práve toto, stačilo vniesť trochu morálneho aspektu do „hodnotenia“ a radšej uviesť viacero záverov s nejakým ponaučením. Lenže to by nebol Rockstar Games, ktorý nikdy neustupuje, nikdy sa nevzdáva. Do vašich rúk sa mohli dostať obligátne nože, pálky, trubky, sekery, kladivá alebo dokonca aj injekčné striekačky či ostrúhaná ceruzka alebo pílka. Verzia pre Nintendo Wii mala navyše obsahovať trojicu špeciálnych zbraní: žiletky, rozbitú fľašu a palicu.

Krvavé a až nechutne morbídne dobrodružstvo odohrávajúce sa na obrazovkách môže kdekoho prekvapiť. Istotne, nie je to nič pre –násťročných, dokonca bude autor článku hovoriť sám za seba: toto už nie je ani pre jeho žalúdok príliš ľahko stráviteľné, avšak postoj niektorých vybraných spoločností a herných gigantov tak trochu udivuje. Ako prvá vyšla s pravdou o Manhunte 2 ratingová spoločnosť v Anglicku, ktorá sa jednoducho rozhodla akékoľvek obmedzenie hre neudeliť a vo Veľkej Británii sa Manhunt 2 predávať vôbec nemôže. Kontroverzná hra sa tak ešte pred vydaním dočkala pomerne úspešnej reklamy, avšak to ešte nikto netušil, že po hre ostane už len spálená zem. Okamžite sa pridalo i Írsko, nechýbala Austrália a Nemecko, ktoré zakazuje v poslednom čase čo sa dá. V Severnej Amerike obdržal Manhunt 2 ratingové ohodnotenie AO (Adults Only) a tým pádom sa dostal na čiernu listinu veľkých obchodných domov a hypermarketov, ktoré hry s týmto ratingom na svoje pulty ani nedávajú, v predajniach ich nájdete len zastrčené niekde v kúte a často ani tam nie a dostanete ich až na vyžiadanie.

Je síce pravdou, že ovládať gyroskopickým ovládačom motorovú pílu a porciovanie ľudí nemusí pripadať každému ako vhodné odreagovanie, avšak okamžite zakazovať a cenzúrovať hru je trochu alibistické. Upozorniť na násilie, krvavosť a brutálne až amorálne činy je samozrejme nutnosťou, no zákazom len spoločnosti upozorňujú na to, že ratingy sú jednoducho zbytočné, pretože vekové obmedzenia aj tak nikto nerešpektuje. Pre niekoho môžu predstavovať hry nástroj k brutálnym činom, ale keby sme sa pozreli rovnakým okom okolo seba, vinu by sme mohli zvaľovať na tisíc plus jednu skutočnosť. Ale na seba ukáže prstom málokto. Najúsmevnejší postoj však zaujalo Nintendo a pridalo sa k nemu aj Sony. Po všetkých týchto patáliách totiž zaujali prísne morálne stanovisko a rozhodujú sa, že tento titul zo svojich vydavateľských plánov jednoducho vyškrtnú. Trochu neskoro, nemyslíte?

Pri spomenutí ďalších problémov, tentoraz s anglikánskou cirkvou, ktorej sa nepozdáva streľba v manchesterskej katedrále (samozrejme virtuálna!), sa akoby našiel konečne obetný baránok, ktorý môže za páchané násilie. Trochu ironicky: a aj za Irak a Druhú svetovú vojnu. Take Two tým pádom neostávalo nič iné ako dočasne prerušiť plány na vydanie Manhuntu 2 pre všetky platformy, ale stále za svojim titulom stojí a považuje ho za vhodný pre trh. Pre presne určený trh, ktorý sa bude pri hraní zabávať, veď o to vlastne ide. Tým pádom sa ani u nás Manhunt 2 neobjaví, ale i napriek tomu sme položili zopár otázok Báre Veselej, PR manažérke Cenegy pre Českú republiku a Slovensko. Môže vám byť z Manhuntu 2 zle, môžete ním opovrhovať, pretože niektoré hranice by sa možno už prekračovať nemali, ale... ale stále je tu jedno veľké ale. Kto nechce, hrať to nemusí. A to možno stojí za menšie zamyslenie.