Mohli si vedci v inštitúcii, ktorá vznikla v totalitnom štáte, zachovať nezávislosť? Podľa historika Dušana Kováča, podpredsedu SAV, sa činnosť SAVU počas 2. svetovej vojny iba rozbiehala. Krátko po vojne sa dostala síce do novej totality, "a tá sa vždy snaží ovládnuť spoločnosť vrátane vedy, veda sa však tomu spravidla bráni," hovorí Kováč. A že sa ubrániť vie, o tom svedčí napríklad život a práca jednej z mála žijúcich vedeckých pracovníčok SAVU filozofky Eleny Várossovej, zakladajúcej členky Filozofického ústavu (1951).
Jej túžbou bolo venovať sa Bergsonovi. Vo svojej knihe Filozofia vo svete - svet filozofie u nás však napísala: "V roku 1951 boli na výber dve-tri témy: kritika buržoáznej filozofie, boj materializmu a idealizmu a sovietska filozofia - náš vzor. S filozofickou teóriou som teda skončila a uvítala projekt výskumu dejín filozofického myslenia na Slovensku v nádeji zostať takto v kontakte s veľkými filozofickými témami humanizmu..."
Hoci to nemala najmä po roku 1970 ľahké, jej práce o slovenskom obrodeneckom myslení, štúdie o Kantovi, Hegelovi, Fichtem, Hobbesovi, Rousseauovi a mnohé ďalšie diela, ktoré dnes vo filozofii patria k najcitovanejším, jej získali domáce i medzinárodné uznanie: v roku 1993 prestížnu Herderovu cenu a o tri roky neskôr Zlatú plaketu Ľ. Štúra Za zásluhy v spoločenských vedách.
K tomu môžeme prirátať päť ďalších Herderových cien a dve Humboldtove ceny pre vedcov zo SAV, tohtoročnú Descartovu cenu EÚ pre kolektív prof. Vladimíra Bužeka z Fyzikálneho ústavu a ďalšie ocenenia i originálne poznatky, ktorými vedci zo SAV prispeli k svetovej vede a ktoré stoja na základoch položených zakladateľmi SAVU.
To predsa nie je zlé dedičstvo.
