Biológ z Juhočeskej univerzity Vojtěch Novotný v česko-slovenskom mesačníku Vesmír tvrdí, že život vedca je nadpriemerne zaujímavý, aspoň vzhľadom na pomery súčasnej, trochu nudnej európskej civilizácie. Vedci však žijú svoje vzrušujúce životy viac-menej skryto. Pretože používajú neosobný, formalistický štýl a spoľahlivo kamuflujú akékoľvek vzrušenie, ktoré azda mohlo nastať počas opisovaného výskumu, vedecké časopisy dnes nie sú bežným kaviarenským čítaním. A to samozrejme "neprispieva k dobrej povesti vedy medzi mládežou," píše entomológ, ktorý sa preslávil terénnym výskumom hmyzu na Papui-Novej Guinei a napísaním humornej esejistickej knižky Papuánske (polo)pravdy (o oboch udalostiach sme v Sme písali).
Vesmír, konkrétne jeho júnové číslo s prekrásnym pavúkom na obálke, by mohol pokojne ležať na stolíkoch u zubára či v kaderníctve. Novotného líčenie príbehu spolupráce s horalmi z provincie Simbu, ktorí si založili vlastný "výskumný ústav" hmyzu v dedine Mu vzdialenej vlastne iba "cez kopec" (4509 vysoký Mt. Wilhelm) sa číta ako detektívka, ktorá prechádza do hororu, aby skončila takmer happyendom, ak ním máme na mysli uzmierenie nepriateľov a publikáciu článku v Journal of Biogeography.
Za oponou odbornosti
Na Novej Guinei sa odohralo veľa zvláštnych vecí vrátane hroziacej kmeňovej vojny, ťažkého zranenia malého chlapca, krádeže vedeckých prístrojov, vybudovania kultu osobnosti autora, a zrovnania konkurenčného laboratória so zemou. Všetko samozrejme zostalo v odbornom článku za oponou, lebo hlavným účinkujúcim bol a musel byť herbivorný hmyz. Keď sa však entomológ zmení v antropológa a/alebo citlivého a vtipného rozprávača, a presne to Novotný urobil, dostávame už informácie iného druhu, a nemusíme celkom presne vedieť, čo všetko vyvádza ten jeho herbivorný čiže bylinožravý hmyz. Okrem toho, že sa nad mnohými pasážami zasmejeme, zatiaľ čo nad inými nám tuhne krv v žilách, núti nás Novotný na hlbšie zamyslenie sa nad nami samými. Tým skôr, že časť tohto vzrušujúceho príbehu prežíva autor v českobudějovickej krčme, a práve tam mu zrejme napadajú prekrásne paralely o vede v našich pomeroch a na Novej Guinei.
Prečo sú vedci hodnotení iba za články v odborných časopisoch, a nie aj za esejistickú tvorbu, ktorá ukazuje, na čo napríklad v časopise Journal of Biogeography nebolo miesto? Toť otázka priam shakespearovská.
Čudné zákutia ľudskej mysle
Veda nie je nudná. Nielen spôsobom, ktorým sa robí, ale aj obsahom a dosahom. Čosi o tom vie Richard Wiseman, psychológ z univerzity v britskom Hertfordshire, autor knihy Quirkology: The curious science of everyday lives (Čudnológia: nezvyčajná veda každodennosti).
Wiseman napísal článok pre New Scientist, v ktorom uvádza svoje obľúbené príklady čudnológie. Všíma si niektoré ozaj zvláštne výskumy. Napríklad podľa Roberta Sommera z Kalifornskej univerzity v Davise (USA) si ľudia zvykli prisudzovať ľudské vlastnosti aj ovociu a zelenine. Citróny sú neobľúbené, cibule hlúpe, huby majú ostré lakte a rady šplhajú po sociálnom rebríčku. Zrejme na tom niečo bude, lebo mojej manželke pripadá mrkva cudná (mne skôr naivná), jahody a broskyne namyslené a čerešne drzé. Melóny sú už na prvý pohľad lenivé, reďkovka je zas politická mŕtvola, ktorá bola zaujímavá iba za socializmu - červeným povrchom a bielym vnútrom...
Iný tím "čudnologických" psychológov zisťoval, či počet samovrážd nesúvisí s množstvom country hudby v rádiu. Ďalší psychológovia zostavili mapu krásy Veľkej Británie podľa tvárí ľudí, ktorí sa im páčili. Najlepšie dopadol Londýn, najhoršie škótsky Aberdeen.
V hoteli lásky
V uplynulom roku Wiseman, ktorý sa tejto zvláštnej vede venuje viac ako 15 rokov, vytvoril laboratórium lásky v edinburskom hoteli. Heterosexuálni muži a ženy - dovedna ich bolo sto - sa rozprávali tri minúty postupne s desiatimi partnermi, a na konci zhodnotili výsledky stretnutí. V rozpore s vžitou predstavou sa ukázalo, že nie muži, ale ženy si urobili rýchlejšiu predstavu o vhodnom partnerovi. Vetu "S ním by som sa chcela ešte stretnúť" vyslovilo 45 percent žien skôr než uplynulo pol minúty. Najlepším spôsobom pripútania pozornosti opačného pohlavia bol žart alebo vtipná otázka typu "Ak by ste boli oblohou na pizze, čo by ste chceli byť?" Naopak konštatovanie "Mám PhD z informatiky" veľa ženských sŕdc neoslovilo.
V roku 1998 psychológovia Ap Dijksterhuis a Ad van Knippenberg z Nijmegenskej university v Holandsku predložili skupine dobrovoľníkov jednoduché duševné cvičenia vrátane všeobecne známych faktov. Pri ich zodpovedaní si mali predstavovať, že sú univerzitní profesori. Druhá skupina robila to isté, iba sa mala vžiť do myslenia futbalových výtržníkov. "Profesori" boli úspešní v 60 percentách, "výtržníci" v 46. Vychádza z toho, že časť našich znalostí ovláda záhadná psychika.
John Bargh s kolegami z Univerzity štátu New York sa zas zamerali skôr na telo ako na myseľ. Poprosili dobrovoľníkov, aby odpovedali na otázky, týkajúce sa starého veku (pracovali so slovami ako vráskavý, sivý či vetchý). Druhá skupina dostávala úlohy, v ktorých používala slová nezávislé od veku. Potom vedci povedali, že experiment sa skončil, lenže vtip bol v tom, že sa začal práve v momente, keď účastníci išli dlhou halou k východu. Tí, ktorí sa predtým v mysli stretávali s problémami starého veku, išli chodbou viditeľne pomalšie. Že by bolo aj starnutie vecou našich čudných neurónov?
Sila predsudku
Do čudnológie patria aj záhady takého druhu, ktorými sa antropológovia či psychológovia mainstreamu zaoberajú iba výnimočne. Jedna z takých záhad je založená na povere "zákona prenosu fluida". Ľudia si myslia, že ak mal niekto určitú vec na sebe, tá nasiakne jeho osobným fluidom, čo je hlúposť. To však tímu psychológa
Paula Rozina z Pennsylvánskej univerzity nezabránilo skúmať, ako je táto stará povera rozšírená v modernom období.
Pýtali sa ľudí, ako by sa cítili, ak by mali nosiť pekné čisté tričko, halenku či sveter, ktoré predtým mal niekto iný. Postupne, ako Rozin menil fiktívnych predchádzajúcich majiteľov, sa začal rysovať jasný záver: magické predstavy o "fluide" predchádzajúceho majiteľa, zachovanom v látke, sú zakorenené až neuveriteľne pevne. Dobrovoľníci by si radšej obliekli špinavé tričko, ktoré ležalo v psích výkaloch, než čisté, ktoré nosil sériový vrah. A v záverečnom experimente dobrovoľníci odmietali nosiť pekný, ale obnosený sveter. Patril totiž niekomu, kto sa úplne nevinne nakazil AIDS krvnou transfúziou. Vyzerá to, že ani v 21. storočí nie sme také racionálne tvory, ako to o sebe často tvrdíme.
Vesmírom sme začali, Vesmírom skončíme. Geológ Václav Cílek v ňom napísal: "Počet automobilov nedávno presiahol 600 miliónov, nik však toto číslo neoslavoval. Strojová populácia ďalej rastie, diverzifikuje sa a prepája do zložitých hierarchických systémov, v ktorých objavujeme príklady dominancie (terénne autá), parazitizmu (odťahové autá) či mutualizmu (cisterny). Súčasne sa ukazuje, že automobily spôsobujú závislosti a dokonca sú schopné, podobne ako niektoré motolice, meniť mozgy svojich nositeľov."
Myslím, že Václav Cílek, autor mnohých pohoruhodných výskumov aj kníh, by si s Wisemanom mohol podať ruku, pokiaľ ide o zvláštny pohľad nielen na človeka, ale aj na jeho čudné výtvory. Zdá sa, že čudnológia zapúšťa pevné korene.
