Ľudský mozog platí dane rád. Takýto záver vyplynul z nového psychologického experimentu, pri ktorom sa sledovala mozgová činnosť ľudí. Záleží však na účele daní. A ešte viac na tom, či o ich použití môžeme spolurozhodovať.
Platenie daní prináša slasť
Traja vedci skúmali devätnásť žien. Každej z nich pridelili na elektronický účet sto dolárov. Následne im monitorovali mozog zobrazovaním pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI).
V prvom prípade ženy sledovali, ako ich peniaze putujú cez povinné zdanenie na účet miestnej potravinovej banky. V druhom sa mohli rozhodovať, či dobrovoľne pridajú ešte viac peňazí, alebo si ich nechajú. Asi hodinu ležali v zariadení fMRI skenera a na počítačovej obrazovke pozorovali finančné prevody. Skener umožnil s vysokou presnosťou určiť, ktoré časti mozgu subjektov sa najviac aktivovali v tom či onom prípade.
Keď testované ženy videli, ako nezisková charitatívna organizácia (potravinová banka) dostala ich peniaze odvedené vo forme dane, aktivovali sa im dve evolučne veľmi staré oblasti hlboko v mozgu. Jednak chvostovité jadro (nucleus caudatus), jednak centrum odmien, šťastia či vnímania slastí (nucleus accumbens). Obidve sa aktivujú pri naplnení základných potrieb, ako jedla, spoločenského kontaktu, alebo pri dosiahnutí rôznych potešení.
| Výskum v aktuálnom čísle časopisu Science opísali
predmetný výskum ekonóm William Harbaugh z Oregonskej univerzity a
Národného úradu pre ekonomický výskum v massachusettskom Cambridgei (obe
inštitúcie USA) a kognitívny psychológ
Ulrich Mayr takisto z Oregonskej univerzity. Na experimente i článku sa ako
tretí bádateľ a autor podieľal ešte Harbaughov doktorand, ekonóm Daniel
Burghart. |
Tešia nás aj nedobrovoľné dane
Vedcov prekvapilo, že subjektom sa centrum odmien aktivovalo i v situácii, keď sa ich peniaze jednoducho dávali niekomu inému bez toho, aby pri tom mali možnosť slobodnej voľby. Väčšina ekonómov by také čosi podľa Mayra nepredpovedala. Výsledok podporuje existenciu tzv. čistého altruizmu. Človek pri ňom venuje peniaze (pre ekonómov je to z teoretického hľadiska záhada - peniaze sú tiež tovar, prečo sa ho ľudia vzdávajú?) všeobecne zo záujmu o zvýšenie úrovne verejného blaha poskytovaním základných služieb tým spoluobčanom, ktorí to potrebujú.
Náklady tu nesú konkrétni poskytovatelia peňazí (daní), no výnosy - dobré pocity - sú rozložené na všetkých, ktorí sa starajú o potrebných. Samotný Mayr často počul ľudí hovoriť, že im platenie daní de facto neprekáža. Pravdaže, ak idú na dobrý účel. Teraz sa dokázalo, že to nie je iba falošná póza. Pozorovaná „odmeňovacia" aktivita mozgu slová týchto ľudí podporila.
OBRÁZOK - Konkrétne aktivácie: žltá farba odpovedá príjemnému pocitu subjektu, ktorý dostal peniaze, modrá tomu istému pri jeho dani odvedenej pre charitu a zelená obomu naraz.
Ako optimalizovať dane?
Ekonómovia tak získavajú nové poznatky pre optimalizáciu daní. Harbaugha ako jedného z nich v súlade s Mayrovým konštatovaním skutočne najviac zarazilo, že priamo videl, ako mozog odmeňuje ľudí, ktorí sa vzdávali peňazí vo forme dane. A ešte viac, ak to robili dobrovoľne. Oboje považuje za dôvod k istému spoločenského optimizmu. To druhé zasa ladí s predstavou o tzv. altruizme typu „teplej žiary" - keď sa individuálny darca vnútorne teší z dobrých pocitov, že sám priamo poskytol peniaze na určitý špecifický dobrý účel.
To ale ešte podľa Harbaugha zďaleka neznamená, že dane treba znížiť a všetci by sme sa mali viac spoliehať na charitu. Zdá sa, že v mozgoch mnohých ľudí napokon nad vnútornou odmenou za solidaritu prevážia iné pocity. Štatistiky ukazujú, že pri úplnej dobrovoľnosti príspevky na charitu klesajú. Každá spoločnosť v tomto musí postupovať vyvážene.
Aj keď sa nám dane javia privysoké, dôležitejšie je, ako slúžia verejnému blahu. Zanedbanie neekonomických zreteľov, vedúce k slabému financovaniu verejných služieb ako zdravotníctvo, kultúra či bezpečnosť, totiž zväčša vyústi do podstatne vyšších ekonomických strát.
Otázkou zostáva, ako by sa ľuďom aktivoval mozog, keby peniaze neputovali charite a zdanenie by bolo nefér. A ako vtedy, keby volili, aby daň zaplatili aj iní ľudia a tak sa pomohlo väčšiemu počtu tých, čo to potrebujú? Mali by ľudia ešte lepší pocit? To všetko ukážu iba ďalšie experimenty tohto typu.
Trojica bádateľov, ktorí vykonali experiment - zľava
William Harbaugh, Ulrich Mayr a Daniel Burghart
Magnetická rezonancia na daňovom úrade?
Harbaugh s kolegami sa neobávajú, že vlády ich metodiku a výsledky zneužijú, napríklad aby odhalili potenciálnych neplatičov daní. Ani charity na to, aby zistili, od koho by najmä mali pýtať príspevky. Nevedia si totiž predstaviť, ako by sa to dalo robiť efektívne. Sami pri svojom obmedzenom experimente potrebovali fMRI skener za tri milióny dolárov, množstvo kvapalného hélia a týždne času výkonného počítača pre analýzu údajov. Navyše ak subjekt čo len trochu pohol hlavou, zobrazovanie museli opakovať. Také aparatúry určite ešte dlho nikto nedokáže zabudovať do prenosných skenovacích rámov alebo mobilných telefónov.
Zdá sa teda, že aspoň hlboko vnútri mozgu platíme dane radi - ak sme si istí, že sa využívajú adekvátne. Ešte lepšie nám robia vlastné charitatívne či filantropické skutky, lenže úmerne tomu koná iba menšina z nás. Je na dobrom spravovaní spoločnosti, aby náš príjemný pocit z daní nepotláčalo vedomie, že sa nimi mrhá a nepomáhajú dosť potrebným.
Autor: Zdeněk Urban pre SME.sk. Ilustrácie: Ann Awh (1); William T. Harbaugh/Science a Jack Liu
