Už vyše 30 rokov prebieha vedecký spor o tom, odkiaľ a kedy sa do Nového sveta dostali sliepky. Podľa jedného názoru boli v Amerike pôvodné. Nepodporovali to však paleontologické nálezy. Nič v tomto zmysle nenaznačovali ani výskumy najstaršieho ľudského osídlenia. A až doteraz ani archeologické prieskumy mladších indiánskych populácií z prehistorickej doby, teda spred kontaktu s Európanmi.
Iný názor tvrdil, že sliepky do Ameriky doviezli Portugalci alebo Španieli, keď okolo roku 1500 začali navštevovať východné pobrežie Južnej Ameriky. Lenže Pizarro pri dobýjaní ríše Inkov v roku 1532 na západnom pobreží kontinentu zistil, že sliepky už tvorili integrálnu časť dokonca aj inkských náboženských obradov a kultúry. Z toho vyplývalo, že ich Inkovia museli poznať už dlhšie.
Tretí názor preto hlásal, že chov sliepok zaviedli na západnom pobreží Južnej Ameriky moreplavci z Ázie alebo Polynézie. Jednoznačný dôkaz však neexistoval. Teraz ho konečne poskytla slepačia kosť z náleziska El Arenal na juhu stredného Chile.
Slepačia kolonizácia
Podľa analýzy DNA preukázateľne ide o kosť sliepky zdomácnenej polynézskej rasy divej kury z juhovýchodnej Ázie (Gallus gallus). Bádatelia výsledky porovnali s DNA prehistorických slepačích kostí starých 500 až 2900 rokov, ktoré pochádzajú z piatich súostroví v Polynézii, ako aj s modernými araukánskymi sliepkami v Čile, ktoré tiež sčasti vykazujú polynézske znaky.
Vykopávky v El Arenal sa začali v roku 2002. Z keramiky a iných predmetov vyplynulo, že tamojší obyvatelia patrili ku kultúre El Vergel, ktorá sa v rokoch 1000 - 1500 zaoberala poľnohospodárstvom na malých plantážach záhradného typu. Datovanie keramiky z El Arenal však naznačuje, že ľudia tam mohli bývať už od roku 700. Vykopávky odhalili 50 slepačích kostí najmenej z piatich jedincov. Je to vlastne najstarší dôkaz prítomnosti sliepok v Novom svete.
Datovanie poukazuje po kalibrácii na rozpätie rokov 1321 - 1407. To približne zodpovedá aktuálnym predstavám o osídlení najvýchodnejšej časti Polynézie, kam patria napríklad ostrovy Rapa, Mangareva, Pitcairn a Veľkonočný ostrov, kam ľudia dorazili až v poslednom tisícročí. Nové údaje pre celkom najvýchodnejší post, Veľkonočný ostrov, poukazujú na obdobie okolo roku 1200.
Obojsmerné Kon-tiki?
Popravde povedané, náznakov, ktoré podporujú prehistorické kontakty Polynézie a Južnej Ameriky, je viac. Známy nórsky bádateľ Thor Heyerdahl sa plavbou na plti Kon-tiki pokúsil dokázať osídlenie Polynézie práve z Južnej Ameriky. Dnes je archeologicky, geneticky i lingvisticky nepochybné, že sa mýlil. Polynéziu osídlili vo viacerých vlnách približne od roku 2900 pred n. l. austronézske etniká prapôvodom z južnej Číny a juhovýchodnej Ázie.
Východiskami ich tichomorskej expanzie boli Indonézia, Nová Guinea a Melanézia. Na ostrovy si priviezli psy, ošípané a sliepky, čo platí zvlášť pre lapitskú kultúru. Na kontakt Polynézanov s Novým svetom poukazuje výskyt prinajmenšom dvoch juhoamerických plodín v Tichomorí sladkých zemiakov - batátov a tekvice. V južnej Kalifornii a strednom/južnom Čile, obývanom indiánmi Mapučmi-Araukáncami, kde leží aj El Arenal, sa našli časti lodí zo zväzovaných dosiek, schopných oceánskej plavby. Plavba južným Tichomorím do Čile sa na základe praxe, rozboru podmienok a počítačovej simulácie javí oveľa ľahšia ako severným.
Prvou autorkou zatiaľ on-line článku o polynézskej návšteve Ameriky pred Kolumbom v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA je Alice Storeyová z Aucklandskej univerzity (Nový Zéland). Členmi tímu je ďalších desať bádateľov z Nového Zélandu, Čile, Kanady, Americkej Samoy, Austrálie a USA.
Autor: spolupracovník SME
