Za normálnych okolností by sa mi na tom nezdalo nič zvláštne. Náš telefonát však počula moja žena a spýtala sa, kto volal. Povedal som jej to. „A čo chcel?“ Tým ma zaskočila. „Nič,“ povedal som prekvapene. Podľa jedného prieskumu rastie percento telefonátov, počas ktorých nedochádza k nijakej výmene informácií.
Aby sme si rozumeli: niežeby si účastníci vymieňali nejaké banality, napríklad že sa tešia na víkend alebo že do učtárne nastúpila pekná blondínka. Nevymieňajú si vôbec nič. Pozdravia sa, povedia si pár zdvorilostných fráz a zasa zavesia. Psychológovia to označujú za prejav našej osamelosti. Žijeme obklopení modernými technológiami, ktoré nám umožňujú spojiť sa kedykoľvek a s kýmkoľvek, ale s hrôzou zisťujeme, že si nemáme čo povedať. U niektorých ľudí, ktorým dlho nikto nezavolal a ani oni nikomu netelefonovali, to dokonca vedie k úzkostným stavom.
V novinách nedávno písali o horolezcovi Rodovi Baberovi, ktorý sa stal prvým človekom na svete, čo telefonoval z vrcholku Mount Everestu. Zavolal manželke a deťom, ale to až neskôr. Najskôr musel zatelefonovať sponzorovi, ktorým bol jeden z výrobca mobilných telefónov. Aby sa hovor nahral, nechal len odkaz v hlasovej schránke. Vďaka tomu si odkaz z nebeských výšin môžeme vypočuť na internete. Neviem ako vám, ale mne sa zdá, že by Rod mal zájsť k psychológovi. Čo svetu povedal? Že mu je zima. Prepáčte, ale preto liezol až hore?
