Prírodné verzus spoločenské
V pozadí ľudského správania je vlastný záujem. K tomu nás zvádzajú každodenné skúsenosti i ekonomické modely, vcelku potvrdzované praxou. Dôkladnejšie pozorovanie však odhalí, že ľudí neraz motivujú spoločenské ohľady, presahujúce vlastný záujem. Homo economicus v nás ustupuje Homo moralis. Prečo?
Harvardský zoológ Edward O. Wilson vydal v roku 1975 svoje kľúčové dielo Sociobiológia: nová syntéza. Predpovedal v ňom, že prírodné vedy čoskoro vysvetlia aj etiku. Uvažoval o splynutí dvoch dobových psychologických teórií. Jednak etického behavioralizmu, ktorý predpokladal, že hodnoty si osvojujeme vynucovaním. Jednak kognitívno-vývojovej teórie Lawrencea Kohlberga, podľa ktorej deťom pomáhajú spoločenské skúsenosti, aby si vybudovali primerané chápanie spravodlivosti.
Wilson chcel teórie spojiť s výskumom hypotalamu, časti mozgu, ktorá prepojuje nervový a hormonálny systém. Podľa vtedajších poznatkov sa mal dominantne podieľať na emóciách, vystupujúcich v morálke. Medzitým sa ukázalo, že všetky tri tieto východiská majú k biologickému vysvetleniu morálnych úsudkov ďalej, ako si Wilson myslel. Nemýlil sa však v tom, že spojovací článok spoločenských a prírodných vied treba hľadať v skúmaní emócií a samozrejme i mozgu.
Vznik a úloha emócií
Výskum emócií, využívajúci poznatky sociálnej psychológie, neurovied i evolučnej teórie, oživil princípy, ktoré majú korene pred vyše sto rokmi. Prvý sa týka tzv. prvenstva intuície, nejde však o jej diktát. Koncom 19. storočia ho sformuloval W. Wundt a v 80-tych rokoch 20. storočia rozvinul R. Zajonc.
Podľa Zajonca náš mozog automaticky hodnotí všetko vnímané, no vyššiemu mysleniu na báze poznávacích procesov vždy predchádzajú, prenikajú ho a ovplyvňujú pocity. Vedú nás k tomu, aby sme si vnímané osvojili, alebo sa ho vystríhali. Evolučne zakotvené emócie nás podnecujú na súcit s trpiacimi, na zlobu voči tým, ktorí pomoc využívajú, ale sami nepomôžu a osobitne hlbokým vzťahom k príbuzným či priateľom.
Zárodky týchto emócií vznikli už pred rozchodom šimpanzej a ľudskej línie 5 až 7 miliónov rokov v minulosti. Reč a schopnosť vedomého morálneho uvažovania sú zrejme záležitosťami iba posledných 100-tisíc rokov. A tak je to i v praxi. Morálnemu uvažovaniu na báze pátrania, vyhodnocovania dôkazov a odvodzovania záverov predchádza rýchla morálna intuícia na báze emócií. Pokrok je v tom, že emócie preverujeme. Pretrvávajúcim problémom však je, že najrad-šej potvrdzujeme svoje prvé pocity a dôkazy opaku neraz ignorujeme.
Posadnutí reputáciou
Druhý princíp predpokladá, že účelom morálneho myslenia je spoločenské konanie. Nejde pri ňom o idealizované hľadanie pravdy, ako to robí respektíve by mal robiť vedec či sudca. Ide o hľadanie všetkého, čo by sa mohlo zísť v danom kontexte, či už je to pravda, alebo nie, ako to robí právnik či politik. Treba si dávať pozor, čo človek robí, lebo sa o tom dozvedajú ostatní. A to, čo si myslia o konaní konkrétnej osoby, býva neraz dôležitejšie ako to, čo skutočne robí. Konanie treba zarámovať do pozitívne vyznievajúceho celku. A tak sa menej často počudujeme nad vlastným bizarným konaním, skôr sa ho snažíme za každú cenu odôvodniť. Súčasne musíme rátať s tým, že ostatní ľudia nás môžu zavádzať, alebo že sa s nami pokúsia manipulovať.
Naše morálne uvažovanie ovláda posadnutosť vlastnou reputáciou. Využíva totiž evolučne nedávny systém poznávacích procesov, ktorý sa zrodil v spoločenskom kontexte. Usilujeme sa to robiť neemocionálne, no systém proste vznikol tak, aby pracoval aj s emóciami. Skutočná nestrannosť nejestvuje.
Podmienka úspechu
Tretí princíp hovorí, že morálka zväzuje jednotlivca a tým pomáha budovať spoločnosť, čo zdôraznil už Emile Durkheim. Založená je jednak na príbuzenskom altruizme, teda ochote obetovať sa pre príbuzných, jednak na recipročnom altruizme, teda ochote pomôcť aj nepríbuzným a cudzincom na základe očakávania, že sa inokedy takto zachovajú zasa oni. Recipročný altruizmus sa stal zvlášť dôležitý s rastom ľudskej populácie a potreby, aby spolu vychádzali nepríbuzné skupiny. Vyžaduje, aby sa široko zaužívalo trestanie jednotlivcov a skupín, ktorí dobré neoplácajú dobrým. Ide aj o nepriamu reciprocitu, ktorá spočíva v budovaní vlastnej reputácie ako konateľa dobra, čo podporuje neskoršiu spoluprácu zo strany iných. Na to musí existovať komunikačná sieť, ktorá šíri povedomie o kladnej či zápornej reputácii v rámci celej spoločnosti. To na začiatku vyžadovalo rozhovory väčšieho počtu ľudí v rámci skupiny i medzi nimi. V súčasnosti túto funkciu preberajú úradné záznamy a médiá.
Hoci to vedci dlho neuznávali, k ľudskému altruizmu prispela skupinová selekcia: ktorá skupina či spoločnosť účinne podporovala želateľné konanie a trestala neželateľné, dlhodobo najlepšie uspela. Gény, podmieňujúce altruizmus, zvlášť recipročný a nepriamy, sa očividne vyvíjali a upevňovali v konkurencii rôznych kultúrnych pravidiel a prístupov v rámci jednotlivých skupín. Dôležitú úlohu zohrali náboženstvá. Fixovali totiž sústavy morálnych pravidiel a altruizmu, nevyhnutných pre početný rast a rozvoj spoločností. Účelom však nebolo iba zvýšiť súdržnosť a spoluprácu v rámci spoločnosti, ale aj úspešnosť pri konfliktoch s inými spoločnosťami.
To je memento, na ktoré čoraz viac sa globalizujúce ľudstvo nesmie zabúdať. Výskumy mozgu potvrdili, že náboženská skúsenosť potláča činnosť oblastí vymedzujúcich "ja" a osobné postavenie a uľahčuje splývanie s celkom. Voči iným primátom má človek zvlášť veľa "zrkadlových neurónov", ktoré slúžia na zladenie našich pocitov a pohybov s inými ľuďmi.
Štvrtý princíp
Haidt pripája ešte štvrtý princíp. Morálka sa netýka iba toho, aby sme si prospievali a neškodili, alebo spravodlivosti a reciprocity konania. Takto ju vnímame najmä v kultúre Západu. Autor rozšíril názory kultúrneho psychológa R. Schwedera o psychologických základoch morálky v ľudských spoločnostiach. Popri spomenutých ide o vnímanie troch vecí. Po prvé, vstupovania a vystupovania zo skupín a lojálnosti. Po druhé, autority a významu úcty a poslušnosti. Po tretie, telesnej a duševnej čistoty a významu života v "posvätnom", nie "zmyslovom" štýle.
Tieto ďalšie tri základy sa samozrejme vyskytujú aj v kultúre Západu. Liberáli z tejto pätice akcentujú najmä prvé dva, konzervatívci všetky. V súhrne
Haidt píše: "Ľudia pestujú vlastný záujem, no starajú sa tiež o to, ako oni sami (a iní) zaobchádzajú s ostatnými ľuďmi a ako oni (a iní) pôsobia v skupinách. Morálnym uvažovaním dokážu opraviť a prekonať morálne intuície, častejšie v službách spoločenských cieľov. Hoci je morálka sčasti sebapropagáciou, ľudia si úprimne želajú, aby v ich skupinách prevládli mier, slušnosť a spolupráca. Morálka je produktom nielen genetickej, ale i kultúrnej evolúcie, takže sa môže rýchlo vyvíjať." To posledné Haidt ilustruje technologickými pokrokmi, vďaka ktorým nám média približujú osudy ľudí na vzdialených miestach. Naše vnútroskupinové morálky tak prerastajú do medzi- a nadskupinovej. Čoraz viac si želáme, aby mier, slušnosť a spolupráca prevládli aj v iných skupinách a kultúrach a napokon v rámci celého ľudstva.
Autor: spolupracovník SME
