„Nazdar, ako sa máš?“ povedal som, keď zdvihol telefón. Na druhom konci sa ozvalo rozpačité zakašľanie. „Haló? Si tam?“ spýtal som sa. „Áno,“ odpovedal, „a kto volá, prosím?“ To ma vytočilo. „Predsa Miloš!“ povedal som. Predsa musí na displeji vidieť, že volám ja. A potom mi to došlo. „Alebo si si ma už vymazal z adresára?“
Začal ma rýchlo ubezpečovať, že si ma, samozrejme, nevymazal, ale že nedávno zabudol mobil v taxíku a že si ešte nestačil doplniť do nového telefónu všetky kontakty. A že je rád, že som zavolal, pretože si ma teraz môže uložiť.
Upokojilo ma to. Ako keby návrat do kamarátovho adresára dodal môjmu bytiu väčšiu váhu. Premýšľal som o tom aj potom, čo sme sa vzájomne uistili, že si čoskoro znova zavoláme, a zavesili.
V koľkých cudzích mobiloch môžem byť? V desiatich? To je málo, som z veľkej rodiny. Tak v päťdesiatich? V stovke? Tisícke? Nemám tušenie.
Možno po dočítaní tohto stĺpčeka urobíte to isté, čo som urobil ja, keď som sa vrátil domov. Vzal som si telefón a v pokoji, číslo po čísle, prelistoval adresár. Viete, čo? Bolo to ako večierok. Kopec priateľov a dobrých známych. Ale aj nečakané stretnutia s ľuďmi, na ktorých existenciu som už takmer zabudol. U niektorých mi to prišlo ľúto, iných by som radšej už ani nestretol. Niečo ako zraz abiturientov po rokoch.
Skúste to aj vy. Mám len jednu prosbu: keď vo svojom mobile náhodou nájdete moje číslo, buďte naň dobrý.
