Makak v genetickom negližé

Úspech veľkého tímu genetikov, ktorý zmapoval genóm makaka, oznámil najskôr americký časopis Science, a po ňom všetky svetové agentúry. Podieľalo sa na ňom viac ako 170 vedcov z 35 inštitúcií amerického, ázijského aj európskeho kontinentu. Šéfoval im Richard Gibbs z Baylorovej lekárskej koľaje v Houstone.

Najznámejším členom tímu bol zrejme genetik Craig Venter. Tento americký vedec sa koncom 20. storočia postaral o podstatné zrýchlenie mapovania ľudského genómu zavedením výkonnej výpočtovej techniky (a údajne ponúkol na analýzu aj vlastnú DNA). Samozrejme, aj pri čítaní dedičnej informácie makaka a pri jej prácnom porovnávaní s DNA človeka a šimpanza sa opäť uplatnili superpočítače.

Kandidoval hneď po Homo sapiens

Makak rézus sa stal kandidátom na zmapovanie svojho genómu hneď po tom, čo v roku 2001 nahrubo prečítali dedičnú informáciu človeka. Hlavným argumentom bolo jeho čelné miesto v laboratórnych pokusoch, v ktorých úspešne zastupoval ľudí. Najmä pri výskume mozgu a najrôznejších chorôb, ale aj pri iných nebezpečných, no potrebných testoch. Známa je úloha makaka pri objave vakcíny proti detskej obrne alebo krvného Rh faktora (sledovanie Rh-plus a Rh-mínus je dôležité najmä pri novorodencoch, aby sa vylúčili problémy s prípadnou nezlučiteľnosťou krvi otca a matky).

Pri úvahách o sekvenovaní genómu začiatkom nového milénia však zvíťazil šimpanz. Zrejme preto, že k nášmu najbližšiemu príbuznému v živočíšnej ríši prechovávajú otvorené sympatie nielen genetici, ale aj tí, ktorí ich výskumy financujú. A naozaj to neboli vyhodené peniaze, lebo sa ukázalo, že genetická blízkosť človeka a šimpanza je ozaj pozoruhodná - líšime sa v rozmedzí jedného až piatich percent genómu, podľa zreteľa, ktorý pri porovnávaní berieme do úvahy.

So šimpanzom, dnes kriticky ohrozeným druhom, sme ešte niekedy pred siedmimi miliónmi rokov mali spoločného predka. Jedna z hypotéz dokonca tvrdí, že aj po evolučnom rozchode sme si s ním nejaké to storočie užívali spoločný sex (možno až štyri milióny rokov); podľa harvardského tímu Davida Reicha o tom svedčia stopy v genetickej výbave oboch primátov, najmä na pohlavnom chromozóme X.

Šimpanzí genóm poznáme od roku 2005.

Zabiť makaka je ťažké

Posledný spoločný predok makaka a človeka žil približne pred 25 miliónmi rokov. Zdá sa, že skorší rozchod makakom skôr prospel. Na rozdiel od šimpanzov tak kriticky ohrození nie sú, aj keď tiež strácajú svoj klasický životný priestor v lesoch. Zvolili však inú stratégiu prežitia ako šimpanzy - priblížiť sa k ľuďom. V niektorých častiach sveta, najmä v Ázii, sa vďaka nej premnožili. Stali sa však agresívnymi a ľudia s nimi majú problémy.

V Singapure márne bojujú proti gangom makakov, ktoré robia neporiadok na sídliskách, na cestách aj ihriskách, kradnú ľuďom potravu z domov, z nákupných tašiek a prehľadávajú odpadky. Mestská rada rozhodla, že treba na ulice stavať nádoby na odpadky s ťažkým vekom, učenlivé makaky ich však už vedia otvárať v dvojici. Niektoré pošlú na "prevýchovu" do zoo, niektoré zabijú. Lenže je to vážny problém. Keď sa pokúsite zabiť makaka, je to podľa miestnych ľudí rovnaké ako keď vidíte svoju tvár v zrkadle. Tak silné puto sa utvorilo medzi ľuďmi a primátmi, aj keď náš spoločný predok žil už veľmi, veľmi dávno.

Pochopíme naše choroby?

Genetici si myslia, že oveľa dlhší odstup pri evolučnom rozchode línií, vedúcich k modernému človeku a k dnešnému makakovi, by mohol byť skôr výhodou. Možno vďaka tomu raz pochopíme genetický základ našich duševných schopností, vzniku a rozvoja reči. Vďaka chýbajúcim či naopak novým génom by sme zas mohli zistiť, prečo nás niektoré choroby ohrozujú, zatiaľ čo našich vzdialených príbuzných neohrozujú.

Je naozaj zvláštne, že tá istá genetická mutácia, ktorá ľuďom prináša riziko choroby, makakov neohrozuje. Najviac sa preto hovorí o ich pomoci pri výskume AIDS, počet obetí ktorého sa už blíži k 30 miliónom ľudských životov. Makaky a šimpanzy môžu byť vírusom HIV takisto nakazené, ich imunitný systém ho však zvládne. Preto je také fascinujúce hľadať a porovnávať zmeny, ktoré nastali v genetickej výbave ľudí po rozchode s makakmi.

"Ukazuje nám to, aké veľké problémy môžu vyplynúť z drobných zmien v DNA," povedal genetik, ktorý stál na čele konzorcia, zaoberajúceho sa pred rokmi čítaním ľudského genómu, Francis Collins (celkom určite teda nejde o Francis Collinsovú, ako uviedla jedna agentúra).

Zlá správa do Poľska

Genetici zistili, že DNA v jadre bunky, ktorá kóduje gény, je u ľudí, šimpanzov a makakov zhodná na 93 percent. Samozrejme, možno diskutovať napríklad o tom, čo taká genetická blízkosť vlastne znamená, a ako sa uplatňuje v celej neprehľadnej mašinérii tvorby bielkovín, ktoré riadia činnosť bunky.

Výsledok genetického porovnania však nepochybne môže byť už aj v tejto podobe zlou správou pre nemenovaného poľského námestníka ministra školstva, ktorý nedávno vyhlásil, že nemá pocit, že by pochádzal z opice a spolu so svojím šéfom sa chystá povedať rozhodné slovo o (ne)vyučovaní evolúcie na tamojších štátnych školách. Nuž nech teda námestník aj s ministrom, ktorý tiež nemôže Darwinovi prísť na chuť, ešte vydržia. Vedci pokračujú v mapovaní a porovnávaní genómov zvyšných ľudoopov, teda gorily, orangutana a gibona, a ďalších primátov, s ktorými ľudoopi mali spoločných predkov ešte hlbšie v čase. Čiastkové výsledky by mali byť k dispozícii ešte v tomto roku. Možno sa potom zistí, že námestník naozaj nepochádza z opice, ale trebárs z dinosaura. To už by preň mohlo byť stráviteľnejšie.