Oxid uhličitý produkuje naháčov
Oxid uhličitý, spájaný s globálnou zmenou klímy, nerobí problémy iba ľuďom. Jeho nadmerná prítomnosť vo vode zvyšuje obsah kyseliny uhličitej, ktorá rozpúšťa uhličitan vápenatý. Ten vo forme schránok chráni pobrežné morské mäsožravé tvory - koraly, tvoriace najväčší živý ekosystém na Zemi, austrálsky Veľký bariérový útes. Hrozbu, ktorú pre ne predstavuje oxid uhličitý, zhrnul pre New Scientist Maoz Fine, morský zoológ z univerzity Bar-Ilan v Izraeli: "Okysľovanie vody koraly doslova vyzlieka."
Podľa vedcov by hodnoty pH povrchových vôd do konca 21. storočia mohli poklesnúť z 8,2 až na 7,8, čo by znamenalo najvyššiu kyslosť za posledných 20 miliónov rokov. To je samozrejme zlá správa pre všetok morský život. Dobrou správou však je, že minimálne niektoré druhy koralov sa s týmto pokračujúcim procesom dokážu vyrovnať. Musia však zmeniť spôsob svojho života z kolektívneho na individuálny.
Nečakaná životaschopnosť
Fine dlhodobo sledoval účinky okysľovania oceánov na dva druhy koralov Oculina patagonica a Madracis pharencis. Vytvoril pre ne extrémne kyslé podmienky (pH okolo 7,3). Už po pár týždňoch sa začali uhličité schránky polypov rozkladať, ako o tom Fineho tím informoval v Science. Prekvapujúco sa však polypom (teda dospelým koralom, ktoré sú príbuzné medúzam a sladkovodným nezmarom) v tomto prostredí viedlo dobre. Narástli dokonca do trojnásobnej veľkosti a rozmnožovali sa takým tempom, ako by sa okolo nich nič zlé nedialo. "Nik neočakával, že koraly by mohli takéto nízke pH prežiť," povedal Fine.
Žijú ako v kibucoch
Rovnako zaujímavý je poznatok, že dovtedy spolupracujúce spoločenstvo koralov sa premenilo na samostatné organizmy. Normálne sú koraly spojené špeciálnym tkanivom, ktoré im umožňuje vymieňať živiny a rozdeľovať energetické potreby do celej kolónie. Fine, keďže je Izraelčan, spoločenstvo koralov prirovnal k ľudským kibucom, svojpomocným samosprávnym jednotkám. Všetci členovia v nich majú rovné práva, a tak je to aj v mori: ak jeden polyp uloví planktón, korisť je dostupná celej komunite.
V najkyslejších vodách však polypy spoločenské kontakty prerušili a začali žiť samostatným životom. Tieto zmeny, vedúce k individualizmu, ktoré vyvolalo extrémne prostredie, boli veľmi dramatické. Niektorí z Fineho kolegov dokonca nedokázali rozoznať, že pred sebou majú relatívne bežné druhy koralov. "Študenti, ktorým sme koraly ukázali, si mysleli, že žartujeme," dodal Fine. Len čo sa však kyslosť vody vrátila k normálu, polypy si začali prebudovávať schránky, obmedzili rast a opäť začali komunikovať.
Momentky z histórie
Táto štúdia osvetlila aj niektoré zaujímavé momenty z dávnej histórie. Koraly vytvárajúce vápenaté schránky sa objavili náhle a vo veľkom počte v druhohornom triase, približne pred 237 miliónmi rokov. Pred týmto obdobím o nich neexistuje jasne čitateľný fosílny záznam. Pravdepodobne však existovali dávno predtým a dokázali sa prispôsobiť aj na periódy výrazného kolísania množstva oxidu uhličitého v atmosfére a teda aj vo vode. V porovnaní so súčasným globálnym otepľovaním však mali na adaptáciu oveľa viac času, lebo terajšie nahromadenie oxidu uhličitého prebieha priam raketovým tempom.
Výskum ukazuje, že všetky koraly v dôsledku zvýšenia kyslosti nezahynú. Fine však robil svoj výskum iba na dvoch druhoch koralov, zatiaľ čo v celosvetových koralových ekosystémoch biológovia narátali okolo 6 500 druhov koralov. Nik si netrúfne odhadnúť, aký vplyv bude mať okysľovanie oceánov na ne.
Fine zdôrazňuje, že závery jeho správy nie sú celkovo potešujúce. Možno sú dobrou správou pre budúcnosť niektorých koralových útesov, nie však pre ryby, ktoré od nich závisia: "Polypy môžu prežiť, útesy však nie." Celé pobrežné ekosystémy sa vzhľadom na rýchlosť zmeny na nové prostredie nedokážu tak rýchlo prispôsobiť.
