„Takže, keď sa smetiar vonku rozhodne,” hovoril študent rozčúleným hlasom a mával rukou smerom k oknu, „tak bude novinárom?” Pokrčil som plecami. „Keď to tak bude cítiť a keď začne písať články alebo fotografovať, tak prečo nie.“
Na študenta to bolo príliš. Zavrtel hlavou a odkráčal z posluchárne.
Myslím, že v žurnalistike amatérizmus – v dobrom slova zmysle – má svoje miesto. Na rozdiel napríklad od medicíny. Na druhej strane som študenta chápal. Musel veľa drieť, aby sa na prestížnu školu dostal, a strávil kopu času na nudných prednáškach. A potom sa na jednej dozvie, že je to vlastne nanič.
Keď je človek mladý a získa nejaký status, má na to rád „papier“. Dokončená škola takým papierom je, rovnako ako trebárs člensto v novinárskej organizácii. Keď som sa ja kedysi rozhodol, že budem novinárom, novinársky preukaz som stále nosil vo vrecku. Keď som sa novinárom skutočne stal, stratil som ho a vylúčili ma pre neplatenie príspevkov.
Slovenská blogosféra teraz už má „papier“ na to, že je žurnalistikou, pretože za blogy sa udeľuje novinárska cena. Bol som v porote a množstvo textov som prečítal. Mnohé boli vynikajúce a nijaký papier teda nepotrebujú. Ani Gabina Weissová , ktorej blog sme vybrali za víťazný. Vynikajúcim ho robia pozoruhodné zážitky a rozprávačský talent. Kam sa na to hrabe „papier“. Toto nie je útok na novinárskych profesionálov. Len pripomenutie, že nám na chrbát dýchajú amatéri. Niektorí. Iným už na chrbát pozeráme my.
