Driver: Parallel Lines - odplata za väzenie

Niektoré veci máte jednoducho radi a nedokážete presne popísať, prečo tomu tak je. Ostatní len nechápavo nadvihnú obočie, uistia sa, že to myslíte skutočne vážne a radšej mávnu rukou nad vašim výberom. Jednou z mojich pochybných srdcoviek je Driver.

Niektoré veci máte jednoducho radi a nedokážete presne popísať, prečo tomu tak je. Ostatní len nechápavo nadvihnú obočie, uistia sa, že to myslíte skutočne vážne a radšej mávnu rukou nad vašim výberom. Jednou z mojich pochybných srdcoviek je Driver – áno, dokonca i tretí diel považujem za pomerne zábavný a vydržal som pri ňom i napriek otrasnému ovládaniu, neskutočne náročnom enginu, biednej zápletke a nehrateľným peším misiám. Teraz nechcem vynášať Driv3ra do nebies, pretože to bola skutočne len mierne nadpriemerná hra, no i tak mala okolo seba fluidum, ktoré mnohým herným projektom chýba. Štvrtý diel nazvaný Parallel Lines mal byť ospravedlnením samotných tvorcov z Reflections za boliestku v podobe tretieho dielu, ktorý bol i podľa ich samotných a vydavateľov jeden veľký prepadák. Vývoj nemal byť uponáhľaný, všetko sa malo do detailov otestovať, pripraviť a jednoducho to mala byť prinajmenšom hra roku. Nestalo sa tak a verzia pre PS2 okolo nás len tak prefrčala akoby pomimo. Dôvodom sú okrem finančných problémov Atari aj predaj samotných vývojárov a ich značky niekam úplne inam – jednoducho: ako to pekne Driver: Parallel Lines začal, tak zle to skončil. Teda nie úplne doslova, ale už teraz zahasím plamienky nádejí – žiadne terno to nie je, pripravte sa na GTA pretiahnuté akoby cez kopirák + s príbehom, ktorý graduje až v druhej polovici hry.

Čisto teoreticky by sa dali potrebné znaky k recenzii nahnať aj bľabotaním o predošlých dieloch, ale keďže spojitosť s nimi nie je vôbec dôležitá, zavrhnem túto obľúbenú recenzentskú záplatu a vrhnem sa rovno na samotný príbeh. Parallel Lines prišlo s násilne rozdeleným príbehom do dvoch diametrálne rôznych časových období, avšak s jedným a tým istým hlavným hrdinom. The Kid, alebo ak chcete TK, si žije pokojný gangsterský život v roku 1978, kedy ako 18-ročný začne pracovať pre podsvetie. Staré známe plnenie misií v štýle GTA netreba nikomu predstavovať: vozíte tovar, zbierate tovar, znehybniť vozidlo, vyzdvihnúť niekoho alebo jazdiť na serióznych pretekoch s ďalšími jazdcami na okruhoch. Spätosť s GTA sa však trhá kvôli absencii akejkoľvek zábavy pomimo príbehovú líniu. Tam, kde sa v GTA dali robiť hodiny a hodiny skopičiny pomimo, to v novom Driverovi nefunguje, a tak je jedinou zábavou plnenie hlavných a vedľajších misií. Práve v tomto je základ hry nedomyslený. Prvý polovica je totiž zúfalo nudná, bez akejkoľvek snahy zaujať postupuje príbeh ďalej – teda až do momentu, keď nedobrovoľne navštívite väzenie, v ktorom zotrváte 28 rokov. Rozhodne nie krátka doba, takže po návrate na slobodu v roku 2006 vás zaujíma jediná vec. Pomsta. A práve od tohto momentu začne byť i zápletka zaujímavá. Hlavne vďaka motívu odplaty. Kto videl Payback s Gibsonom v hlavnej úlohe, sám dobre vie, že niektoré veci dokážu človeka prinútiť k šialeným činom... alebo ak uznávate odplatu v inom zmysle slova, ako príklad poslúži aj Big Lebowski a jeho pokus o odplatu za pomočený koberec. Aj keď to je už o niečom úplne inom.

Ak do tohto momentu netušíte, do ktoréhože žánru vlastne môžeme Driver: Parallel Lines zaradiť, je to s vami z pohľadu na hernú abecedu veľmi slabé. Koncept jazdenia v automobile, možnosti vystúpenia, nelegálneho zaobstarania si nového povozu prípadne streľby, je starý niekoľko rokov. Stále je však rovnako príťažlivý a hoci sa ho mnoho vývojárov snažilo dotiahnuť na samotný vrchol k božskému tvorcovi (reč je o tajomnej skratke GTA), nepodarilo sa to nikomu. Niekoľko podobne zameraných, no v konečnom dôsledku odlišných kópií tu už bolo – spomeňme na famózne Just Cause, ale čistá kópia Grand Theft Auta, ktorá by preniesla na obrazovky nielen vlastnosti, ale aj hrateľnosť a zábavu, sa zatiaľ neobjavila. Driver: Parallel Lines má k tomu sakramentsky blízko, ale v niektorých momentoch i zúfalo ďaleko zároveň. Počas celého hrania ste totiž nútení držať sa zápletky a ak sa vám zachce len tak jazdiť, po niekoľkých minútach to vzdáte, pretože to nie je taká zábava ako v poslednom San Andreas. Navyše je príbeh mierne uspávajúci. No napriek týmto spomínaným faktorom sa Driver hrá pomerne dobre – nie je to herná nirvána, nie je to nič, prečo by ste nevstali a nechali hru rozohranú, ale poctivú hrateľnosť v nej nájdete, hoci je ukrytá hlboko pod povrchom. To je možno problémom celej série Driver, ktorá svoje čaro prenesie na hráča až vtedy, keď si niečo vytrpí. Lenže náhla zmena prostredia je skutočne tým pravým orechovým, čo výrazne prehovorí do výsledného hodnotenia. Nielenže vozidlá začnete spoznávať podľa skutočných značiek, zmení sa aj štýl obliekania, v rádiu hrá iná hudba, všetko sa zmení k nepoznaniu, veď ono 28 rokov nie je predsa týždeň. Navyše je prevedenie New Yorku do virtuálnej podoby výborne zvládnuté, mesto skutočne žije a dýcha, nemusíte sa obávať pravouhlých ulíc a otrasne nudnej architektúry (True Crime: New York City). Srdiečko teda začína búchať s o niečo väčšou frekvenciou, veď tu možno máme skutočne podarenú hru! Možno – záleží totiž na vašich nervoch.

GRAFIKA 7 / 10
Grafická sila Playstationu 2 už dlhú dobu vyčerpaná, hoci stačí niekedy pozrieť na skvosty typu God of War 2 alebo Okami a výsledok, ktorý z tohto niekoľko rokov starého železa dostanete, je úctyhodný. Mesto samotné i s automobilmi je vymodelované v rámci možností, preto sa neoplatí očakávať úchvatné orgie, tie sú skôr doménou next-genov. Rozhodne to však nevadí, pretože i zastarávajúca PS2 je dostatočne vybavená a pre porovnanie je dohľadnosť skutočne obrovská. A to sa po meste premáva ohromné množstvo vozidiel. Menšou chybičkou krásy môže byť, že si budete vychutnávať len samotnú metropolu, rozdelenú na viacero ostrovov - žiadne mimomestské aktivity sa nekonajú. Staršia generácia hier sa po nabažení sa next-genmi jednoducho prejaviť musela, avšak neznamená to, že by bolo grafické spracovanie odpudivé. Len je na ňom cítiť čas. Žiadne kiksy však nečakajte, všetkého dostanete s mierou a nie je dôvod nedomnievať sa, že sa neprevážate v NY v dvoch rôznych časových obdobiach, ktoré výrazne menia charakter celého mesta. Výborne vyzerajú animácie, ktoré si pre nás tvorcovia prichystali v priebehu misií, no to nemení nič na ich slabom obsahu. Už podľa obrázkov musíte sami vedieť, že Parallel Lines vyzerá ako reálnejší (čiže menej komixový) San Andreas na PS2.

INTERFACE 6 / 10
Ovládanie je problematické z dvoch dôvodov – mierenie a príliš mnoho funkcií, ktoré musíte v jednom momente zvládať. Ovládanie vozidla nepôsobí vôbec arkádovo, čo treba brať jednoznačne ako klad, dokonca aj pešie úlohy už nevzbudzujú orodovanie za lepšiu budúcnosť a dajú sa celkom ovládať. Problém nastáva pri streľbe – systém uzamknutia a až následného manuálneho zameriavania jednotlivých častí tela obete / karosérie automobilu, je nesmierne ťažkopádne. Stačí si vziať akúkoľvek inú akčnú hru, ktorá podobné finesy poľahky implementuje na gamepad – momentálne ma napadá 24: The Game. Neprirodzenosť sa nezaprie ani pri neskutočne náročných úlohách, kedy musíte zvládať ovládať vozidlo, byť neustále v pätách prenasledovanému vozidlu a navyše do neho nebúrať, ale ho znehybniť streľbou do pneumatiky. Šialené, ale pravdivé. Ono to po čase ide, ale tak ohromné množstvo frustrácie som dávno nezažil, hlavne ak sa hra ukladá len na určitých miestach a priblblé animácie sa nedajú preskočiť. Ovládanie je omnoho lepšie než minule, to sa nemusíme dlho hádať, avšak ľahkosti a uživateľskej príjemnosti má sakramentsky ďaleko. Nechápem, prečo sa tvorcovia snažia v niektorých absurdných situáciách priniesť akúkoľvek novinku stoj čo stoj a výsledný efekt je naopak negatívny. Nič to, jazda autom je precízna ako minule, takže mierenie nejako pretrpieť musíme.

HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Zastávam názor, že všetky boliestky sa dajú ignorovať (samozrejme v rámci možností), ak je hra hrateľná, príťažlivá, má pohlcujúcu atmosféru – jednoducho ma chytí. To sa dá jednoducho zistiť po hodine hrania. Driver: Parallel Lines je niekde na polceste medzi skutočným hitom a obyčajnou akčnou hrou, ktorá vás buď osloví alebo nie. Hre je jednoznačne chýba väčšia voľnosť, príbeh sa posúva dopredu príliš pomaly a navyše málokedy sa vrhne aj na osobnú stránku hlavného hrdinu. Je to akoby len ďalšia fraška, ktorá je odbitá tým, že máme aspoň dajaký príbeh, tak buďme radi. Nemusela tu byť žiadna hĺbková sonda do duše hlavného hrdinu, ani filozofické rozjímanie sa nad existenciou bytia – len trochu viac ľudskosti. Ono spomínaná sloboda v hre je, len prečo by ste bezcieľne blúdili mestom? Často máte možnosť zarobiť si peniaze, dokonca tvorcovia zamýšľali aj nad ohodnotením hráčovej snahy, pričom odmenou je možnosť tuningu vlastnej káry. Načo, keď najprv sa musíte dostať na inkriminované miesto, čo si vyžiada pevné nervy, pretože ak nechcete mať za chrbtom svorku nadržaných flojdov, musíte dodržiavať rýchlosť, nepredbiehať kde sa vám zachce, zastavovať na červenú... jednoducho jazdiť podľa pravidiel.

A to s Mustangom ide veľmi ťažko, navyše premávka skutočne hustá a keď niektorí z idiotov šoférov zastaví vozidlo v jednom z pruhov, nepohnete sa. Druhá možnosť je adrenalínové striasanie sa policajtov, no to chce nielen cvik, ale aj poriadnu dávku šťastia. Preto sa väčšinu času snažíte auto nezničiť, pretože útekom pred flojdami sa vám to istotne pošťastí a po začatí misie môžete veselo krkvať plechy, lebo drvivá väčšina úloh je časovo alebo rýchlostne obmedzená. Navyše sa po uliciach premáva toľko aut, že si vystačíte aj s bežnou ponukou ulice, tak načo tuning?

Otázkou dňa teda zostáva, prečo sa do hrania Drivera vôbec púšťať? Je to obtiažne vysvetľovanie, ale možno práve preto, že má Parallel Lines reálnejší nádych, nehrá sa až tak arkádovo, je môjmu srdcu vcelku bližší. Je to o niečom inom, sú tu neskutočne príťažlivé káry, ktoré pradú ako skutočné tátoše. Koniec 70.rokov je príťažlivý hlavne kvôli svojmu obdobiu, hoci príbehom vôbec neláka a nedávna minulosť zas láka podstatne kvalitnejším rozuzľovaním zápletky. Navyše má Driver štýl, je to typická hra, kde musíte najprv prejsť pomerne dlhý úsek za účelom potvrdenia misie a potom sa buď trápite alebo si ju užijete a na prvýkrát si zapíšete úspešný lov. Nejedná sa o žiadne arkádové dve minútky a množstvo úľav, jednoducho si posun v hre musíte zaslúžiť. A práve to je vcelku zábavné, hoci odmena nebýva vždy sladká, Driver mal vždy svojskú hrateľnosť. Preto som radšej zvolil v hodnotení hrateľnosti kompromis – šestku. Nič nové nečakajte, je to len vážnejší a na možnosti chudobnejší príbuzný GTA.

MULTIPLAYER
Hra ho neobsahuje.

ZVUKY 6 / 10
Stačilo tak málo a zvuková kulisa mohla byť neskutočne podmanivá. Automobily z konca 80.rokov nádherne hučia a spoločne s hudobnou vložkou ide o výborný podmaz. Lenže chýba tomu viac ruchu na uliciach, v zápchach je neskutočné ticho, ľudia chodia bez slova – nikde žiadne pozadie, akoby sa Driver ani neodohrával v New Yorku. Dabing postáv je sám o sebe výborný, hlasy sú výborne zvolené, no znejú príliš potichu, respektíve tichšie ako pri hre samotnej. To by však vôbec nevadilo – skutočne mi chýba niečo viac v zvukových efektoch. Počas jazdy si však túto absenciu nemusíte ani všimnúť, preto som bol v hodnotení miernejší.

HUDBA 7 / 10
Hudba je fantastická, navyše je soundtrack rozdielny pre obe obdobia. Staršie songy majú v spojení s obrovskými americkými kárami jednoducho niečo do seba. Voľné jazdenie mestom je tak o kúsok zábavnejšie, ale stále nedosahuje soundtrack kvality hlavného konkurenta GTA. Nevadilo by to, že mnoho piesní je neznámych, ale nezanedbateľný počet z nich je jednoducho nevýrazných. Možno sa však budú páčiť práve vám, preto treba rádiový štýl muziky ohodnotiť kladne, veď je čo počúvať. Žánrová pestrosť však utrpela pomerne riadnu ranu – málo skladieb však rozhodne nezaregistrujete po hodinke hrania, až tak veľký strach mať nemusíte.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 7 / 10
Driver: Parallel Lines je hra náročná. Rovnako ako predchodca, i štvrtý diel musíte zvládať bez menších chybičiek, ktoré vás inak pripravia o úspešné zvládnutie. Áno, často to bolí, policajti sú neskutočne nekompromisní a opakovaniu sa nevyhnete ani v úvodných fázach hry. Je to však aj o výzve. Náročnosť je však niekedy umelo zvyšovaná nepraktickým ovládaním (viď. vyššie uvedené mierenie), čo v mnohých prípadoch, kedy sa pomerne nezavinene dostávate do problémov, z ktorých niet iného úniku ako reštart, jednoducho núti minimálne tresnúť gamepadom o gauč. Navyše niektoré misie musíte poznať naspamäť a dúfať v správnu konšteláciu hviezd – protivníci, hlavne motorkári, sú neskutočne agresívni, arogantní a majú výraznú početnú prevahu. Nie je preto žiadnou výnimkou, keď vám prihára za pätami a osem gangsterských aut to páli do vášho tátoša ako o dušu. Umelá inteligencia civilných vozidiel je o niečo vyššia než u konkurencie, dokonca dokážu aj na oranžovú ešte rýchlo prebehnúť, čo sa ráta – aspoň to nevyzerá tak umelo.

Pokoj a slnko v duši však nezažijete ani pri voľných obchôdzkach. Policajti sú vskutku precízni, nápadne sa podobajúci skutočným ochrancom zákona - teda nechcem nikoho uraziť, ale na mysli mám skôr amerických. Znie to síce fajn, no v hre je tento prístup jednoducho príliš frustrujúci. Na radare v pravom hornom rohu síce vidíte pánov policajtov, no v uliciach ich je hojne a stačí jedna maličkosť, dopravný priestupok a idú nekompromisne po vás. Tu by sa však patrilo vysvetliť jeden vynikajúci systém vašej identity. Spočiatku idú policajti po automobile, v ktorom sa veziete, takže po podarenom úteku stačí vystúpiť na odľahlom mieste, kde vás nik nezbadá a zaobstarať si nové auto (samozrejme nie priamo pred policajtmi, čo sa mi raz nádherne podarilo). Jednoducho dostali echo na automobil a nie osobu v ňom, ktorú nedokážu identifikovať. Ak ste však nútení vystúpiť, máte po vtákoch (respektíve po tom svojom), pretože ich nebude zaujímať, v ktorom aute sedíte, jednoducho vás poznajú. Že to ešte nikoho nenapadlo, to sa skutočne divím, na podobné veci už viacerí nadávali pomerne dávno. Za toto si zaslúžia tvorcovia pochvalu. Ak sa navyše viete s náročnejšou hrou pobiť, je Driver dlhotrvajúcou zábavou.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 7,2 / 10
Musím prehlásiť, že Driver: Parallel Lines je skutočne kvalitnejším počinom než jeho predchodca. Má oveľa väčšiu šancu osloviť bežných hráčov, pretože inklinuje k známej sérii GTA. Nie je to síce úplne dokonalá hra, má množstvo drobných mušiek, je náročnejšia než iné hry – avšak má aj svoje kúzlo, na ktoré musíte prísť. Rozhodne však ide o zaujímavú alternatívu k pomerne komixovému GTA. Len škoda tej šedej voľnosti, pre ktorú sa neoplatí prevetrať staré americké vozidlá zo 70.rokov.

Najčítanejšie na SME Tech


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

Neprehliadnite tiež

Ako dávni migranti zmenili Európsku DNA? Prišli len muži a kone

Tretia hlavná migračná vlna zanechala stopu v Európanoch až dodnes.

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva robia špičkovú vedu

Päť ústavov Slovenskej akadémie vied vytvára výskum, ktorý nestojí na pevných základoch, tvrdia výsledky nezávislého auditu.

Nová liečba by mohla napraviť poškodený sluch

Klinické testy na ľuďoch spustia do dvoch rokov.

Polovica internetovej komunikácie už prebieha v šifrách

Plošné špehovanie už nebude jednoduché. Začíname si chrániť aj každodennú rutinu.

Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  2. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  3. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  7. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  8. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  9. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  10. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 401
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 307
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 326
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 099
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 980
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 175
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 003
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 581
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 877
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 570

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop