Resistance: Fall of Man - prvý zárez na pažbe Playstationu 3

Druhá svetová vojna je doposiaľ považovaná za najkrvavejší konflikt našej histórie. Resistance: Fall of Man nadväzuje priamo na toto zverstvo, pričom alternatívny vývoj len niekoľko rokov po zbytočnom zabíjaní, dáva vcelku rozumnú nádej na oddýchnutie si od nekonečnej záplavy WWII hier. Súdruhovia zo Sovietskeho zväzu totiž nelenili a popri popíjaní vodky sa hrali s génmi, čo sa im napokon (ako to už tradične býva zvykom) vypomstilo. Genetický sajrajt sa vybral na vandrovku a postupným ovládnutým zeme našich nedávnych „ochrancov od zhubného kapitalizmu“ sa vrhla rasa Chimera i na Európu. A celú si ju podmanila, jedinou baštou zostalo Anglicko, ktoré delilo od smrť rozsievajúcich stvorení more. Lenže ani táto prekážka nebola pre Chimeru neprekonateľná a počet preživších sa sťažka vyšplhá na niekoľko stovák, a to väčšinou urputne bojujúcich vojakov. Američania už tušia, že nečinnosť im v tomto prípade nepomôže a je len otázkou času, kedy sa Chimera objaví na slnečných plážach niekde v Los Angeles. A rozhodne nepríde očumovať vnady záchranárok z pobrežnej hliadky. Preto prichádza anglickému odboju na pomoc hrdinská letka, v ktorej hlavnú úlohu zohrá doposiaľ neznámy, no neskôr dôležitý, Nathan Hale. Drsný to amík ovládaný hráčom je skutočne hrdinom s veľkým H a hoci sa Resistance: Fall of Man snaží pôsobiť ako tímová akcia, jednoznačne môžem prehlásiť, že dôstojnosť spolubojovníkov padá na ich neschopnosti spolupracovať a preto si môžeme hru zadefinovať ako one-man show akciu. Nathan Hale je nedobrovoľne zatiahnutý do samého vnútra smrtiacej Chimery, ktorá nepadne inak, než po smrteľnom údere v srdci. V mieste, kde sú úbohí ľudia akýmisi ulitami pre genetické machinácie, ktorých výsledkom je práve expandujúca Chimera. To, čo z ľudí zostane, rozhodne nepripomína nič príjemné a ľudské črty a pudy sú zatlačené do úzadia. Masové vyvražďovanie tak treba jednoznačne zastaviť. A na to je tu náš hrdina.

Celá zápletka je rozprávaná treťou postavou medzi úrovňami, takže Nathan Hale je len ďalším z neohrozených vojakov, ktorý počas hrania ani len necekne. Zosobnenie sa s nemou postavou je o to náročnejšie, veď práve v tak citlivej oblasti, akou vykynoženie ľudstva rozhodne je, to predsa dá rozum, sa mohli emócie dostať na povrch prostredníctvom ľudskosti. Je síce pravdou, že takmer hneď na začiatku je Nathan Hale nakazený (nič nové som neprezradil, tento „nečakaný“ zvrat sa udeje totiž po približne 20 minútach hrania), takže sa teoreticky môže zdať, že jeho vnútorný boj bude akýmkoľvek spôsobom propagovaný. Nič, jediným vodítkom sú obavy rozprávača ženského pohlavia. Príbeh je síce pomerne otrepaný, ono spočiatku začne znieť zaujímavo, ale je vidno, že autori na ňom jednoducho nepracovali so srdcom, nedali mu potrebnú atmosféru. Ono môžete mať jednoduchý príbeh, ale keď ho prerozprávate s chuťou, v správnych momentoch pridáte nejakú citlivú vložku a aj totálne béčko začne „mať gule“. Bez akejkoľvek obrany skvostných príbehov pokojne prehlásim, že dobre podané béčko má svoje silné momenty, preto mi ani zápletka Resistance neprišla ako zlá, len je jednoducho hodená pred hráčov ako síce do chrumkava dopečená, avšak neochutené húska.

Tento kontrast medzi voľbou vážneho konfliktu a takmer komixového vykašlania sa na emócie bol možno tvorcami vytvorený úmyselne, veď Insomniac poznáme skôr ako tvorcu pestrofarebných skákačiek, ktorý násilie a zabíjanie potlačil na maximálne možnú infantilnú mieru. Môžete totiž namietať, ale aj starý Tom a Jerry predvádzajú brutálne kúsky, ktoré sú len skryté za detskú animáciu a absenciu krvi. Kto nedostal hrabľami do čela, nepochopí – a ja to žiaľ chápem. Možno práve tento skok do doposiaľ neprebádaných vôd vytvoril Insomniacu niekoľko metrov vysokú stenu, ktorú nedokázali preskočiť. Celé to je jednoducho mätúce a príbeh vlastne nemusíte ani sledovať, hoci mal OBROVSKÚ šancu chytiť hráča za srdce. Práve to si ja predstavujem pod pojmom next-gen: totálne pritiahnutie hráča k obrazovke nie na základe grafického spracovania, ktoré len vytvorí dôstojnú kulisu, ale práve prepracovaným príbehom, atmosférou, ktorá dokáže vyvolať reakcie vo vnútri hráča. Lež nie, Insomniac sa vydal správnou cestou, no zabudol natankovať a zostal po pár metroch stáť.

Napriek tomu ide o kvalitnú strieľačku. Chvalabohu tu nenájdeme žiadnu zmienku o Druhej svetovej, ktorá mne osobne lezie nielen krkom, ale aj ostatnými otvormi. Bez akéhokoľvek premýšľania sa môžete vrhnúť do víru akcie a jedinou používanou taktikou sa stáva občasné skrývanie sa a vyčkávanie za účelom postupného likvidovania protivníkov. Áno, stačí si predstaviť Call of Duty, len bojujete proti niekomu inému (či skôr niečomu inému) a človek div sa, ono to úplne stačí. Nacistické tváre už pôsobia unudene a komixovo-strašidelné modely nepriateľských jednotiek sú dôstojným protivníkom. Zbrane pôsobia na prvý pohľad tradične, avšak pár rokov od vojny stačilo na miernu zmenu vizáže, dokonca sa chopíte aj nepriateľskej bambitky. Hľadať prekvapujúce kúsky je zbytočné, aj keď niektoré potešia. Tradičný samopal je okorenený možnosťou tzv. tagovania, čiže označenia cieľu a vyslané strely tak dopadajú na protivníka i za rohom. Príjemné spestrenie, no chce to cvik na úspešné zvládnutie tohto prvku, často je však jednoduchšia cesta klasického odstrelenia do hlavičky. Brokovnica poteší vždy, rovnako sniperka s možnosťou výrazného spomalenia času pri mierení (niečo podobného sme mohli vidieť napríklad v poslednom Commandos), pulzná puška od Chimery alebo celkom dosť druhov granátov, z ktorých najzaujímavejší je rozhodne „ježko“. Výborná to zábavka, ktorá poteší hlavne davy priaznivcov, pretože po vybuchnutí uvoľní zo svojho telíčka tisícky ihiel – samozrejme v priestorovom uhle 360°. Verím, že si dokážete predstaviť tú radosť z podarenej akupunktúry. Lež podobných kúskov je schopný aj protivník a keď sa mi pred očami objavila „ježková“ mína, ozvalo sa tradičné píp-pííp-pííííp, vedel som, že je zle. A ono bolo, pretože na rozdiel od tradičného granátu, ktorý má v hrách určitý dosah, letí ihla i niekoľko metrov, kým nenarazí na prekážku. Alebo hráča. Ovládať môžete aj vozidlá – vlastniť taký tank, to by sa mi pred Sme parkovalo; ani papuču by mi naši milí páni policajti nenasadili a keby aj, stačí pootočiť hlaveň a dohodneme sa. Ja jednoducho „väčšie autíčka“ žeriem.

Pár slov sa oplatí hodiť aj o samotných protivníkoch. Nie je ich veľa druhov, čo je mierne nepríjemné, pretože uzdu fantázii mohli tvorcovia rozhodne povoliť, ale nestalo sa tak. Dôležité však je, že každý z protivníkov využíva úplne inú taktiku a dokonca aj premýšľa. Svojsky, ale premýšľa. Tí, čo majú palné zbrane sa ich snažia využívať naplno, akýsi zmutovaný druh zombíka (inak to pomenovať nedokážem, predstavte si kombináciu smrťákov zo staručkého Bloodu, ohavných pekelníkov z Doomu a okoreňte to štipkou ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny) či rýchle pavúky alebo otravní bossovia, ktorým najprv treba nájsť slabé miesto, inak bude vaša snaha márna. Vidíte, je to len obyčajná FPSka, ktorá nepôsobí ničím iným, než vylepšenou grafikou. Lenže nemusíte ešte hádzať flintu do žita a nechať Chimeru, nech si podrobí svet: je to stále hrateľné. Prečo? A od čoho tu máme hodnotiacu časť, nedočkavci nedočkaví?

GRAFIKA 7 / 10
Keby mala byť každá téma začínať nadpisom, grafické spracovanie by dostalo jednoznačne promptné pomenovanie: nie je next-gen ako next-gen. Sedmička v hodnotení grafiky, teda v hlavnom ťahúňovi next-genov? Ale veď na obrázkoch to vyzerá tak nádherne, ono to dokonca aj na videách a traileroch vyzerá nádherne. A nech nežeriem, aj v niektorých momentoch. Dôrazom kladiem na slovíčko niektorých, čo je práve kameňom úrazu grafického spracovania. Sprvoti som bol ohromený vsadením na kartu s odtieňmi hnedej: predstavte si sépiové fotky a máte vymaľované. Do hneda. Práve táto všedná šedosť a ničím nezaujímavá obyčajnosť dáva tušiť niečo odlišné a pri tom tak automatické. Zo začiatku si pripadáte ako v skutočnom svete, teda v krajine, kde sa nič preexponovane neleskne, nenarazíte na krikľavé farby. Všetko je zahalené do depresívnych farieb, z ktorých sála beznádej a márny boj proti nepriateľovi, ktorý sa už teraz postaral o dostatok obetí a nenapraviteľné škody. Lenže po vytriezvení z podivuhodne tónovaných farieb začnete vnímať prostredie, ktoré je síce mŕtve (v tom kladnom zmysle slova), ale nie je mŕtve tak ako by ste si to po apokalypse predstavovali – áno, tentoraz v zápornom zmysle slova. Civilov nikde nestretnete, to dá rozum, zdevastované prostredie však nepôsobí až tak demoralizujúco a beznádejne ako v Gears of War. Ulice síce obsahujú nejaký ten vrak, rozborenú budovu alebo lietajúce papiere, ale stačí to? Pôsobí to umelo, čomu prihrávajú aj rozhádzané ochranné bariéry v mestách. Navyše mi mesto pripadalo až príliš čisté, akoby ľudstvo s vyhladením odovzdane počítalo a nesnažilo sa nijakým spôsobom brániť. A gazdinka pred posledným vydýchnutím ešte vydrhla podlahu, umyla riady, oprala a vyvešala prádlo, poutierala prach, zvešala prádlo a uložila ho do skríň.

Tým nechcem povedať, že je prostredie zlé, len osciluje medzi mierne nadpriemerným a výborným. Skutočne impresívnych momentov je však minimum, oproti konkurenčnému Gears of War je to skutočne málo. Je to samozrejme aj zmyslom grafického spracovania, ale málokedy vás Resistance: Fall of Man dorazí architektúrou úrovní, ktorých stavba sa často opakuje a neponúka žiadne prekvapujúce momenty. Ako príklad stačí uviesť návštevu obrovského kostolu – v Gears of War zážitok, v Resistance: Fall of Man len vcelku fajn pár minút. Možno len tvorcom chýbala skúsenosť a tak sa rozhodli okopírovať niektoré nápady, ale nedokázali sa s nimi vyhrať. Masové nájazdy (napríklad na Nottingham) majú výbornú atmosféru, ale postupne je akoby udupaná zúfalou stavbou dizajnom prostredia. Pôsobí to síce obyčajne, ba priam pozemsky, ale rozhodne to nepridáva atmosfére, ktorá tak ustrnula na stupni obyčajnej akcie. Spád ma hra dostatočný, ale mnohými miestami preletíte a nevzbudia vo vás ten správny pocit ohromenia, nezastavíte sa, aby ste sa rozhliadli a vychutnali si „krásu“ všetkého naokolo. Čo sa týka použitia textúr, dalo sa určite na návrhoch zapracovať s oveľa väčším dôrazom, pretože niektoré akoby tvorcovia len mierne upravili a spoliehali sa na to, že väčšie rozlíšenie to spraví. Grafické spracovanie teda dopadlo obyčajne, ale chcelo to rozhodne viac času na prepracovanie samotného prostredia a viac nápadov na dych berúce scény, ktoré by striedali „obyčajný“ pochod vpred.

Reč by sa mala otočiť ešte aj na jednu dosť závažnú chybu, ktorá bola v Call of Duty 3 prepracovaná do maximálne možnej absurdnosti – obmedzenie pohybu po okolí. Gears of War nádherne ukázalo, že i s jedinou lineárnou cestou sa dá uspieť, ak všetko ostatné podmienite dizajnu. Resistance: Fall of Man samozrejme neponúka žiadne výrazné vedľajšie cesty, pri voľných priestranstvách sa môžete vybrať niekoľkými cestami, ale vždy ide len o niekoľko metrov navyše, ktoré ponúknu menšiu výhodu a moment prekvapenia. Vždy sa však cesta spojí do jedného bodu, odkiaľ nevedie žiadny únik. Vôbec by to nevadilo, keby niektoré prekážky neboli umiestnené len ako predmety, o ktoré hráč zakopáva – múriky sa nedajú preskočiť, pretože majú 101 cm a Nathane Hale zvládne len meter. Všetko treba obchádzať, deštrukcia prostredia je na úrovni PS2 a hoci sa stále na obrazovke niečo deje, stále to nemá ten správny šmrnc. Je síce pekné, že to vyzerá na obrázkoch nádherne, no v pohybe zamrzia obyčajné textúry modelov protivníkov, ktoré nijakým spôsobom nenútia odpadnúť z grafického úžasu. Resistence: Fall of Man jednoducho nie je plnohodnotný next-gen, ale na grafiku prskať určite nebudete, to by bolo úplne zbytočné. Len z nej nebudete padať na zadok.

INTERFACE 8 / 10
Ovládanie je kvôli absencii vibrácií jednoducho iné. Konzolové hry sú pre mňa jednoducho s touto funkciou späté a prenášajú aspoň čiastočne atmosféru boja priamo do hráčových rúk. Samotná streľba bez cítiteľnej odozvy tak pôsobí príliš obyčajne – práve v tom bol zásadný rozdiel medzi PC a konzolami (teda ak opomeniem ovládanie gamepadom, na ktoré si musíte jednoducho zvyknúť a potom naň nedopustíte): vibrácie mali iný vplyv na hráča ako myška v kombinácií s klávesnicou. A teraz sú vibrácie ta-tam. Myslím, že ide o jediný závažný problém, ktorý počas hrania nastane, avšak tieto reči by mali skôr smerovať na Sony (spoločne s inými, ale o tom v našom predstavení PS3). Inak je ovládanie príjemné, presné a jednoduché zároveň. Nezávislý pohyb od mierenia je skutočne zaujímavejší než pri predošlom Dualshocku, všetko ide po pár minútach cviku od ruky. Dôležité funkcie sú namapované na logické miesta, pričom máte na výber z viacerých profilov. Defaultné nastavenie je však najlepšie: L1 krytie, R1 streľba, R2 zmena zbrane (niečo na štýl „kompasu“ z GoW – skratku hádam už netreba vysvetľovať)... Skutočne stačí pár minút a budete všetko zvládať. Dôležité informácie počas hrania zbytočne nezavadzajú, no máte ich vždy po ruke – jednoducho vysoký štandard. Ako zaujímavosť pôsobí moment napadnutie zombíkom, ktorý sa vám zahryzne do krku. Vtedy musíte Sixaxisom zatriasť a zbaviť sa tak hodovníka.

HRATEĽNOSŤ 7 / 10
Nebudem to skrývať – bavil som sa. Bola to fajn zábava, zaujímavé strieľanie, občas skutočne pohlcujúce - takže syndróm ešte jednu úroveň a idem spať sa vracia - inokedy obyčajné, akoby vystrihnuté z priemernej hry. Kolísavá hrateľnosť je pre Resistance: Fall of Man obrovským problémom, vlastne tým skutočne závažným, ktorý napokon okresal prvotné nadšenie na pomerne rozumné výsledné hodnotenie. Nevadilo by to, že Resistence vlastne neprináša nič nové, skôr zamrzí absencia strhujúcich momentov, pre ktoré sa neoplatí vstávať z kresla, ale vydržať s gamepadom v ruke až do konca. Spomínal som to v opisnej časti recenzie, ale nedá mi inak: je to len obyčajná strieľačka, ktorej koncept je každému dobre známy, preto ho hneď pochopí a keby si dal niekto tú námahu zabaliť ho do lákavého papieru, nemuseli ste teraz čítať tieto mierne výčitky. Akokoľvek sa totiž hra snaží pôsobiť depresívne, v konečnom dôsledku ide len o jediné: nemusíte pozorovať vývoj medzi úrovňami, nemusíte sledovať nič – je to zbytočné, veď sa tým napokon prestrieľate. Spomínané videosekvencie totiž pôsobia ako päsť na oko a hoci sú výborné, majú spád, samotná akcia im ani veľmi nezodpovedá, pretože počas hrania sa vlastne nič nedeje a príbeh je nielen zbytočne rozkúskovaný, následne chaoticky rozdelený do rôznych prostredí, on jednoducho nemá spád, pretože všetko dôležité je spracované neinteraktívne. Načo sa s ním potom tvorcovia trápili? Je to ako na húsenkovej dráhe a keď hráč už-už očakáva vyvrcholenie situácie, musí len ládovať olovo do nepriateľa. Takto sa pôsobivá atmosféra vybudovať nedá.

Jedinou záchranou sa tak stáva strieľanie – a to je spracované na výbornú, nechýba mnoho adrenalínových okamihov, dokonca sa mi niekedy zdalo, že arkádovosť je ešte väčšia než pri spomínanom Call of Duty. Vyložene opatrné postupovanie tak môžete variabilne obmieňať s aktívnym napádaním a vrhaním sa priamo do epicentra boja – a ono to funguje, samozrejme ak zvládate ovládanie a základné finesy strieľačiek. Orientovať sa v neutíchajúcej paľbe v záchvate berserku je obtiažne, ale vynikajúce hrateľné. Hráč tak prežíva každú sekundu, uhýba telom, citoslovciami (či skôr výkrikmi a hrdinskými hláškami na adresu nepriateľov) komentuje situáciu. Akcia je to výborná, no znovu musí nastúpiť ale. Celý postup je naskriptovaný, takže pri opakovaní viete odkiaľ „znenazdajky“ nastúpi na scénu nepriateľ, kedy sa máte ako zachovať. Nepriatelia útočia vo vlnách, ktoré nenápadne delia hrateľnosť na obdobie kľudu, kedy hráč postupuje pomaly so zatajeným dychom a už-už čaká na svoju obeť a na obdobie neutíchajúcej streľby. Pomer akcie a pochodu nahráva akcii, ale i tá je dávkovaný v rozumných dávkach, takže neprídete o menšie pouličné boje s dvojicou či trojicou nepriateľov, ani o masové nájazdy na nepriateľské opevnenia. Ku kvalitnej hrateľnosti to stačí, avšak nič viac nedostanete, Resistance: Fall of Man totiž len sťažka vyvoláva emócie.

MULTIPLAYER
Hra podporuje tradičný o kooperatívny multiplayer (obrazovka sa rozdelí vertikálne alebo horizontálne a prísediacim kamarátom to ide ihneď lepšie), no na podrobné testovania zatiaľ nebolo veľa času, tak sa k nemu vrátime neskôr. Ešte spomeniem, že online bitiek sa môže zúčastniť až 40 hráčov, avšak zatiaľ pripomínajú boje skôr chaotické zabíjanie sa navzájom, keďže medzi jednotlivými hráčmi nie je žiadne taktické spojenie. Zúfalé hranie však ukáže svoju tvár onedlho.

ZVUKY 8 / 10
V oblasti zvukových efektov sa toho nedá vymyslieť nič nové, maximálne tak zaujať svojou kvalitou, ktorá autentickým spracovaním vytvorí dokonalý dojem, že ste tam. Resistence: Fall of Man zostal niekde na pol ceste, no to neznamená, že nebude neustále niečo znieť. Každá akcie je dostatočne ozvučená, no niekedy sa jednoducho stane, že príliš veľké ticho narúša pôsobivú atmosféru – stačilo by niekedy pridať na monumentálnosti počas kľudných období, pretože prestrelky sú vynikajúco spracované. Znovu však v zachovaní súdnosti musím pripomenúť, že podobné vlastnosti od očakávaných titulov jednoducho automaticky očakávame.

HUDBA 6/ 10
Na hudbu sa nedá povedať krivé slovo, ale žiaľ ani pochváliť. Keď zaznejú pompézne motívy, je už zvyčajne príliš neskoro na vytvorenie atmosféry, pretože celá fuška je už za vami. Následne by sa teda mohli objaviť aspoň nejaké melódie počas hrania, avšak ani tie nevytrhnú tŕň z päty bežným hráčom. Je to len o bež a strieľaj, o atmosféru hudbu sa nestaraj, veď stlač už konečne spúšť, na to nepotrebuješ žiadnu hudbu! Jednoducho si ju vôbec nevšímate, pretože takmer neexistuje. Niekomu to vadiť nebude, niekomu (napríklad mne osobne) áno, ale keby hudba jediná ovplyvňovala výsledný dojem, bolo by to o niečom inom.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA  7 / 10
Ako som už spomínal, protivníci využívajú odlišnú taktiku, niektorí dokonca medzi sebou aj spolupracujú, nesnažia sa stáť na mieste, ale hľadajú si vhodnú pozíciu a pokúšajú sa prekvapiť útokom zo zálohy. Nie vždy, nie všetci, ale ak vás jednoduchosť bude iritovať, stačí si posunúť obtiažnosť o stupienok vyššie a s hordou protivníkov spadne hrebienok každému. Automatické ukladanie formou checkpointov neurazí a vo väčšine prípadov sú záchranné body zvolené vhodne, no nájdu sa i miesta, kde dlho-dlho na žiadny checkpoint nenatrafíte a znovu si môžete odbiť svojich 15 minút dobre známym prostredím. A keď sa to stane znovu, na rovnakom mieste, na pohode to nikomu nepridá. Na druhú stranu s tým treba jednoducho počítať a nezomierať, pretože aj keď sa môže niekomu zdať, že daný úsek sa nedá zvládnuť, stačí zvoliť trochu inú cestu a... problém je vyriešený. Náročnosť je vyladená na tri druhy obtiažnosti a hrou môžete skúsene prefrčať i spraviť z nej skutočnú výzvu. Odhadovať dobu hrania je myslím zbytočné, pretože kto sa rozhodne dohrať Resistance: Fall of Man, bude musieť skutočne zabojovať. Nie je to ani tak o prehnane spolupracujúcich nepriateľoch, ktorí sa vydali skôr zlatou strednou cestou, ale o ich množstve.

Systém zdravia si za vzor berie Halo alebo ak chcete Pariah, kde je život rozdelený na štyri časti prezentované oddelenými obdĺžnikmi. Pokým vám protivník vezme len časť zdravia a v danom bare vám niečo zostane, po pár sekundách sa zásobník doplní. Ak sa zdravie v obdĺžniku úplne minie, doplníte ho len získaním akýchsi podivných žltých ampuliek. Typicky arkádový a konzolový prístup, ale výborne fungujúci. Pokým sa nevrháte do súbojov po hlave, dá sa zdravie udržať na pomerne vysokej úrovni, ale v prípade Resistence: Fall of Man stačí často jeden chybný krok vedúci do záhuby a rany si budete lízať ešte pekne dlho.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 7,2 / 10
Resistance: Fall of Man bola akcia prezentovaná ako killer titul Playstationu 3. Tým rozhodne nie je, pred realitou sa nebudeme skrývať, no na druhú stranu nie je ani hrou, nad ktorou by ste nemali rozmýšľať, pretože to je len obyčajná strieľačka. Koľko je takých na PS3? Nemusím to nijako rozvíjať – preto ak si chcete iba zastrieľať, nepotrebujete ku šťastiu nič viac. Rozhodne však cítiť menšie sklamanie z výsledného projektu, ktorému k dosiahnutiu výšin, kde trónia vládcovia skutočných next-genov, chýbala tak zásadná vec, akou atmosféra rozhodne je. Pretože práve tou by nemala nová generácia šetriť, zameriavať sa na ňu. Dôvod? V tom je budúcnosť hier, nie v nádhernom grafickom spracovaní. Preto pri voľbe či kúpiť alebo nekúpiť k PS3 Resistance, nechám odpoveď na vás: ak však milujete akcie, nie je čo riešiť, len nečakajte veľa.