Niektorí vedci iba dúfajú, že technika by raz mohla rozhodnúť o liečbe ťažko chorých ľudí lepšie ako ich príbuzní.
Ako by sa rozhodli ľudia napojení na prístroje, ktorí nedokážu vysloviť svoje želania? Chceli by ďalšiu liečbu, alebo nie? Dokážu za nich správne rozhodnúť ich najbližší príbuzní? Nedokázali by pri odhadovaní želaní pacientov v kóme pomôcť počítače? Ako informoval New Scientist, do lúštenia týchto hlavolamov sa pustili americkí vedci z Národného inštitútu zdravia (NIH) v Bethesde.
Traja z desiatich
Keď človek stratí schopnosť rozhodovať sám za seba, nastáva zložitá situácia. Uľahčená je iba vtedy, keď predtým stihol spísať svoje želania. Mnohým sa to však nepodarí a zodpovednosť musia prebrať ich príbuzní alebo lekári. Ako to však urobiť?
Ankety, v ktorých sa vedci pýtali ľudí, akú liečbu by chceli v rozličných hypotetických situáciách, a potom dávali tie isté otázky ich príbuzným, ukázali, že príbuzní sa trafili do želania chorého v 68 percentách. Inými slovami, troch z desiatich ťažko chorých pacientov by liečili (prípadne neliečili) v rozpore s ich želaním.
Tím bioetika Davida Wendlera z NIH skúsil inú cestu: podrobne preštudoval dotazníky, ktoré im poskytli informácie o postojoch americkej verejnosti k medicínskej starostlivosti. Podľa nich si najviac ľudí želá byť liečenými aj vtedy, keď existuje aspoň jednopercentná šanca, že po zákroku dokážu rozmýšľať, pamätať si a komunikovať. Ak je táto pravdepodobnosť nižšia, považujú liečbu za zbytočnú.
Wendlerov tím sa bližšie pozrel aj na údaje z predchádzajúcich ankiet. Tie potvrdili, že aj potenciálni pacienti si želajú liečbu v prípade minimálne jednopercentnej šance na dobrý výsledok.
Jednopercentné pravidlo
Wendler označil presnosť "jednopercentného pravidla" za fascinujúcu. Málokto by ju totiž v takej situácii očakával. Podľa amerického bioetika mnoho príbuzných uvažuje skôr o šanci vyššej ako päť percent. Mohli by sa teda domnievať, že pacient si neželá operáciu a chce radšej zomrieť. Sám postihnutý by sa však vzhľadom na jednopercentné pravidlo rozhodol inak.
Wendlerov tím chce zozbierať podobné údaje od ľudí rôznych etník, náboženských skupín a oboch pohlaví. Verí, že počítačový program založený na týchto údajoch by bol schopný predpovedať želania chorých s presnosťou až na 90 percent. Pomohlo by to príbuzným, ktorí často musia niesť bremeno rozhodovania, či vypnúť, alebo nevypnúť prístroje, ktoré držia ich milovanú osobu pri živote.
Nezabúdajte na Terri
Kritici však majú iný názor. "Domnievam sa, že by bolo krajne nezodpovedné nechať rozhodovať stroje o živote a smrti," cituje New Scientist Roberta Schindlera. Jeho sestra Terri Schiavo bola pripútaná k prístrojom 15 rokov; zomrela v marci 2005, trinásť dní potom, čo jej doktori na želanie manžela Michaela zastavili prívod živín. Medializovaný osud Terri vyvolal kontroverznú diskusiu nielen v USA, ale aj vo svete. Rozhodnutie amerického súdu umožniť jej smrť vtedy kritizoval okrem Georgea a Jeba Bushovcov aj pápež Ján Pavol II.
"Ak je človek paralyzovaný, avšak nezomiera a dokáže prijímať potravu a vodu, potom je našou morálnou povinnosťou poskytnúť mu túto možnosť bez ohľadu na počítač," obhajuje svoj vtedajší názor Schindler.
Je presvedčený, že nemôžeme dovoliť strojom, aby rozhodovali o osudoch ľudí.
