e sena (S. J. Gould), Sme naozaj stopercentní šimpanzi? od Jonathana Marksa alebo Dobráci od prírody Fransa de Waala.
Možno je to náhoda, možno vydavateľský zámer, ale posledné dve knihy na diaľku polemizujú. Marks poukazuje na „vratkosť prírodných vied“ a znáša kopu dôkazov, kde prírodovedci (alebo médiá, ktoré ich publikujú) tvrdia niečo, čo nemožno dokázať, prípadne veľmi preceňujú hodnotu jednotlivého výskumu alebo význam svojho odboru (to sa podľa Marksa týka najmä genetikov). Na niekoľkých miestach cituje profesora de Waala, význačného odborníka na život primátov, ktorý mu „nevonia“ práve preto, že sa snaží vyvodzovať z pozorovania zvierat nemiestne závery, platné pre ľudskú spoločnosť. Marks sa púšťa aj do takých detailov, ako je opis jeho „jemného dánskeho prízvuku“ (interesantný postreh, lebo Waal sa narodil v Holandsku).
Aj preto je také zaujímavé čítať Dobrákov od prírody. Waal síce Marksa necituje, tiež si však neberie servítky, pokiaľ ide o iné disciplíny, ktoré podľa neho nemajú dosť presné nástroje trebárs na posúdenie toho, ako sa v evolúcii zrodila mravnosť. Tvrdí napríklad, že sa už blíži čas, keď veda vytrhne túto otázku z rúk filozofov, čo sa už vlastne deje, pretože „morálka je v neurobiológii zakotvená tak pevne ako čokoľvek iné“. A odvážne sa púšťa aj do analýz takej nevďačnej témy, ako je rozdiel medzi mužským a ženským vnímaním morálky, kde by Marks nepochybne našiel nejaké úlety.
Mimochodom, ani veľmi podnetná Flégrova kniha o evolúcii nevyvolala iba kladné ohlasy. Ani nemohla. Keď totiž mizne polemika, mizne aj veda, a zhoda sa dosiahne najskôr tam, kde sa už nič nedeje. Vďaka Academii za to, že nám to opäť pripomenula de Waalovou knihou.
Michal Ač
