chrbtami okrem prachu, oxidu uhličitého, vtákov, televízneho a mobilného signálu, hviezd, raketoplánov, satelitov a družíc môže vznášať niečo, čo nezachytí ani Hubblov teleskop, ani najmodernejší radar americkej protiraketovej obrany. Ergo, že tam, niekde za našimi chrbtami, je priestor (a čas) pre filozofov, ktorí s hlavou hlboko sklonenou (či vztýčenou - podľa nátury) vnímajú veci nehmotné, čím sa líšia od experimentátorov, ktorí neuveria, že niečo existuje, kým to neuvidia, nerozpitvajú, nevypestujú, nezverejnia a prípadne za to nezískajú Nobelovu cenu, čo filozofom, pochybujúcim o tom, kam všetko to experimentovanie privedie, v žiadnom prípade nehrozí.
Všetko sa však zdá ešte zaujímavejšie. Podľa toho, čo píše Lawrence M. Krauss v knihe Premeny vesmíru (Paseka, Praha 2006), okolo nás krúžia čudné "bytosti" s neuveriteľným osudom, ktoré nevidíme, napriek tomu sú tu. Dokonca od nich závisí náš život. Kraussovým neviditeľným hrdinom je obyčajný atóm kyslíka, ktorý ožil niekedy po veľkom tresku; pretože mal šťastie, priplietol sa k zrodu našej Slnečnej sústavy, a neskôr sa dostal do atmosféry Zeme. Potrebovali ho k životu prvé jednobunkové organizmy, potom ho dýchali dinosaury, po nich Alexander Veľký, Beethoven či Hitler (možno ľubovoľne doplniť). Teraz slúži nám. A čo sa zdá byť úplne neuveriteľné: existuje vraj slušná štatistická pravdepodobnosť, že aspoň atóm kyslíka, ktorý vydýchol Cézar pri svojej poslednej výčitke "Aj ty, Brutus?", máte práve v tejto chvíli vo svojich pľúcach (ako vyrátal istý matematik, oveľa nižšia je pravdepodobnosť, že ho tam nemáte). Čo teda vidí za našimi chrbtami Krauss? Dôkaz, že všetci sme súčasťou náhodného, ale pozoruhodného a dlhého príbehu. Nie však nekonečného.
