Všetky patria jeho susedom. Jeden susedovi zhora, ktorý z času na čas v byte tancuje a môjmu známemu sa potom kýve luster. Druhý je rozvedenej blondínky odvedľa. No a tretí patrí Číňanovi, ktorý má dolu v dome obchod s potravinami. Vraj cez internet telefonuje domov. Za babku!
Známy si chcel kúpiť internet vlastný, ale keď sa mu tieto tri samy pchali do počítača, povedal si, že je to zbytočné. Bude si internet požičiavať od susedov. Tvrdil som mu, že som niekde v novinách čítal, že v Amerike za to už niekoho zavreli.
„To hej, v Amerike,“ smial sa. „Tam sa dejú veci!“ Potom mi začal vysvetľovať, že predsa nikomu neškodí.
Cudzí internet si len tak ucucáva. Nesťahuje si filmy ani pesničky. Preletí pár webových stránok a stiahne si e-maily. Je to snáď nejaká krádež?
Navyše, môj známy dokáže prejaviť vďačnosť. Tak, ako hokejisti uvádzajú na drese meno svojho sponzora, on v e-mailoch píše: „Tak dnes to posielam cez Číňana“ alebo „Posielam pár fotiek cez suseda zhora. To má za ten posledný večierok“.
Svojich susedov spravodlivo strieda. S jednou výnimkou. Keď z času na čas zabrúsi na hanbaté stránky, vždy sa pripojí cez internet svojej rozvedenej susedky.
Vraj je to skoro, ako keby mali spolu pomer.
