;) |
Niektoré hry jednoducho spôsobia šok bez rozdielu cieľovej skupiny. Ono obsadiť do vedľajších úloh zlatučké biele zajačiky s modrými očkami a nevinných výrazom v tvári, chce odvahu. Dvojnásobne väčšiu, pokým je hlavným záchrancom infantilný hrdina, ktorý nemá žiadnu končatinu pevne spojenú s telom. Nemusíte poznať Raymana a nemusíte si ani spomínať na jeho predošlé plošinovkové extempóre. S príchodom armády tisícok bielych potvoriek sa všetko zmenilo. Či k lepšiemu, je otázkou dňa, avšak jej vyriešenie je o to problematickejšie, o čo ľahšie sa dokážete uvoľniť a prijímať veci tak, aké sú. Nemám na mysli vypustenie omamných vetrov na verejnosti a následné červenanie sa s obrannou frázou na perách. Nemusíte byť ani nespútane frí či moderne kúl. Chce to len trochu odvahy na zahodenie tradičných hodnôt, vystavaných na dokonale prepracovaných systémoch, ktoré síce prenesú hráčovo ego niekam do neskutočných výšok orgastickej reality, takže si pripadá ako skutočný záchranca sveta, avšak v momente, kedy začnete mať všetkého prepracovaného dosť, prichádzajú na scénu jednoduché minihry. Priznám sa, ja som pri niektorých stratil viac času, než by sa na slušného mladíka patrilo a je úplne jedno či si pinkám loptu o stenu alebo v Pongu bojujem s jednotkami a nulami.
;) | ;) | ;) |
Pokým vám to ešte nedochádza, zadupem nádeje aj tých najposlednejších prerozprávaním zápletky, ktorá zrejme vznikla po nepodarenom (alebo práveže podarenom) brainstorm evente. Náš hrdina Rayman, ortodoxný to romantik, sa vybral na piknik so svojimi fialovými kamarátmi. Všetko ide podľa plánu, už mu ležia na deke a mrkajú na neho zvodne očkami, slastne oblizujúc si pery dávajú najavo záujem. Alebo tak nejako – no o to vôbec nejde. Postupne začnú miznúť, respektíve sa stratia v podzemných dierach, z ktorých vykúkajú zajačie hlavy. Rozhodli sa totiž ovládnuť svet a keďže je Rayman jediným, kto by mohol atak dvojzubých beštií zastaviť, radšej ho skúsení bojovníci prezieravo uvrhnú do väzenia. Ak sa chce Rayman so svojho spočiatku neútulného príbytku dostať, musí splniť väčšinu zo niekoľkých desiatok minihier. Preto pravidelne vstupuje do arény, ktorej divákov tvorí more bielych kožúškov, spočiatku škodoradostne sa uchechtávajúcich, neskôr súcitiacich až napokon ťahajúcich za jeden povraz. Áno, vrieskajúce beštie si postupom času nášho hrdinu obľúbia, ale o to taktiež vôbec nejde.
;) |
Dobre, o jednoduchú zábavu, ale dobre viete, že trepem, takže ešte raz. O čo teda ide? O minihry. A zábavu s nimi spojenú.
Najkratší odsek v krátkej histórii našej krásnej stránky máme za sebou, tak si môžeme zopár kúskov aj predstaviť. Základ tvoria dva typy, objavujúce sa v každej sérii úloh. Systém hry vás totiž zakaždým vrhne do arény, kde nájdete štyri vchody, pričom pod každým sa logicky skrýva jedna úloha. V poslednom nájdete vždy tancovanie na vybranú skladbu, pretože dobrá nálada sa medzi zajacmi šíri práve natriasaním sa na parkete. No ja vám teda neviem, skúšal som so to s vlastným zajacom a odniesla si to ľavá ruka s drsným škrabancom ako po tigrovi, ale aspoň sa môžem chváliť vonku pred nežným pohlavím aké nebezpečné dobrodružstvá zažívam. Tancovanie síce vyzerá jednoducho na zvládnutie, veď stačí stláčať v správny okamih dva klávesy, ale neskôr pôjde o riadnu nakladačku pre reflexy. Druhou hviezdou večera je strieľačka v štýle staručkého Virtua Cop. Z vlastného pohľadu vidíte len zameriavač (decentne detsky načarbaný), pohyb hrdinu zabezpečuje hra, vy len mierite a strieľate po zajačej zberbe spôsobom rútia sa na nás. A oni sa fakt rútia, parchanti bylinožraví. Akčná vložka sa objavuje zásadne po splnení troch zo štyroch voliteľných arén a po úspešnom love oslobodíte jednu z fialových potvoriek, získate zvon na čistenie upchatého potrubia a hor sa do novej várky. Možností ako sa vyblbnúť je mnoho, pričom v niektorých ide o presnosť, v iných o rýchlosť a postreh a inde kombinujete obe možnosti alebo si cibríte pamäť.
;) | ;) | ;) |
Predstavovať všetky príklady by bolo zbytočné, spomeniem len niektoré, aby ste si objavovanie nových užili.
;) |
Týmto pádom nemusíte Rayman Raving Rabbids považovať za plnohodnotnú hru, veď nenesie v sebe žiadne posolstvo, nebojujete za ortodoxné dobro, žiadny fúzatý ujo s turbanom na hlave neskončí v kaluži krvi. Oplatí sa teda priniesť na obrazovky počítačov zmes jednoduchých zábaviek, ktorých nájdete na internete stovky? Istotne, tým hlavným spojivom je totiž zábava a vtipnosť sršiaca z projektu od Ubisoftu sťa optimistické vízie našich pánov pri bratislavskom hrade. Už len samotný nápad invázie šialených zajacov kruto pripomína nutnosť robiť domové prehliadky vývojárom, pretože málokto pri zmysloch by dokázal z tak idiotskej zápletky vytrieskať podmaňujúce divadielko, ktoré rozosmeje takmer každého. Leda tak Francúz. Aha, Ubisoft, tak nič. Dosť však prázdnych slov, pocity sa začínajú drať cez písmenká klávesnice na internetový povrch, preto im nechám voľný priebeh a naplno sa vykričím v hodnotiacej časti.
GRAFIKA 7 / 10
;) |
;) | ;) | ;) |
INTERFACE 7 / 10
Keď som začal grafiku porovnávaním s Wii, ovládanie a interface nemôže dopadnúť inak. Mávanie gyroskopickými ovládačmi konzoly od Nintenda je základným kameňom hrateľnosti tohto japonského kúsku harvéru, avšak pri osobnom počítači sa musíte uspokojiť s kvedlaním páčok gamepadu a stláčaním gombíkov či trieskaním do klávesnice alebo úporným klikaním a „ojíždením“ hlodavca.
;) |
Konkrétne príklady ovládania samozrejme ponúknem, ale všetky sú prehľadne uvedené pred každou minihrou. V niektorých sa musíte najprv rozbehnúť a v správny okamih stlačiť akčnú klávesu – napríklad futbal. Pri WC minihre zas beháte packou po obrazovke a ťahaním so stlačeným ľavým myšítkom zatvárate otvárajúce sa dvere práve kadiacim ňufinkom. Obkreslovaním predlôh nasýtite zvieratko, inokedy len v správny okamih stláčate vhodnú klávesu či ich kombinácie. Všetko je prispôsobené najmenším, takže stačí používať jeden prst na každej ruke, čo istotne ocenia nešikovní drevorubači. Chcelo by to však trochu rozmanitejšie možnosti, veď analógové páčky gamepadu sa dali využiť aj zaujímavejšie, no v záujme totálnej jednoduchosti od toho tvorcovia upustili. Ako však už býva zvykom, aj tento primitívny koncept nahnevá, pretože je príliš náročný na presnosť, o čom som sa napríklad ja sám presvedčil pri minihre bludiska, kde je vašim hlavným cieľom natáčaním hracej plochy dostať v krkolomnom časovom limite guličku z bodu A do bodu B, pričom na ceste na vás čaká nespočetne nástrah. Niečo jednoducho sadne, iné nie.
;) | ;) | ;) |
HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Možno príliš malé číslo, ale v rámci hodnotenia zábavnosti pre jedného nemôžem inak. Každý kúsok si radi vyskúšate, párkrát skvostne zavijete a potom nastáva stereotyp. Keby nebolo humorných scénok a vtipných nápadov, bolo by hodnotenie ešte nižšie. Lenže vyššie uvedená mimika chlpáčov ma nútila škľabiť sa dlhú dobu na monitor a vydávať zvuky, ktoré sa nielenže nedajú popísať, ale na verejnosti by som sa nimi nerád chválil. Je to jednoducho vtipné, každý nový moment skrýva plnohodnotné prekvapenie, nútiace pozdvihnúť kútiky úst smerom nahor. Alebo sa šialene smiať a prskať na monitor ukazujúc prstom na zábavnú scénku. Keby nebolo smiechu, ťažko by zábava Raving Rabbids dosahovala takých hodnôt.
;) |
MULTIPLAYER 8 / 10
Čo si budeme nahovárať, niektoré veci je jednoducho lepšie robiť s minimálne jedným ďalším jedincom ľudského druhu. Porovnávanie výsledkov a pretekanie sa v skupine je dostatočnou motiváciou a výborným spestrením inak fádneho dňa/večera. Práve súbor jednoduchých hier nikoho nedegraduje a zvládne ich každý. O to väčšia zábava je blbnúť pri tak primitívnej, no zároveň podmanivej zábavke. Pri Singstare na PS2 sa môžete hanbiť bliakať, ale stláčať dve klávesy predsa zvládne každý. Chytľavé hlavne pri počte jedincov dva a vyššie, inak sa vytráca kúzlo zápolenia, pretože buď vám daná minihra sadne alebo sa trápite. Práve tento hendikep pri multiplayeri odpadá.
ZVUKY 10 / 10
Maximálne hodnotenie. Maximálne hodnotenie zvukových efektov. A to v hre nezaznie žiadne zrozumiteľné slovíčko, väčšinu tvorí chaotický hluk a šialené škreky, vreskot a iné citoslovcia, ktoré jednoducho nedokážem interpretovať. Zajace majú vlastnú reč a kto sa postaral o jej „nahovorenie“, by si zaslúžil metál za šialenosť. Keď som po prvýkrát začul zajačí smiech, vôbec ma nezamrazilo na chrbte, ale práveže vynikla „autorita“ zajačej mafie. Nie nadarmo znie slogan hry: Bojte sa ich... alebo nie? Vynikajúce ozvučenie – čisté, kvalitné a s božskou atmosférou.
;) | ;) | ;) |
HUDBA 8 / 10
Kedysi som si povedal, že už nikdy nepoužijem slovné spojenie kolotočárske melódie, pretože znie dostatočne dementne, ale pri sladučkých skladbách, dostatočne infantilných a bláznivých zároveň, nedokážem hudbu vhodnejšie charakterizovať. Keby bolo melódií ešte viac, bodíky by pribúdali, takto je to „iba“ výborný podmaz.
NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 6 / 10
Počet úloh číta niekoľko desiatok, sú pomerne rozmanité, hoci v niektorých prípadoch sa princíp opakuje. O umelej inteligencii nemôže byť ani štipka zmienky – sú škodoradostné a až zúfalo detinské a dôverčivé. A agresívne. Jedinou chybou náročnosti tak môže byť jej nevyvážené stúpanie a príliš veľká obtiažnosť niektorých kúskov. V niektorých momentoch záleží na náhode, inokedy je načasovanie až príliš puntičkárske. Na druhú stranu je plnenie misií výzvou, pretože samostatne spustiť si môžete len tie, ktoré si odomknete v príbehovom móde. Za úspešné akcie získavate bonusy, tradičné to lákadlo na stopercentné dokončenie. Čo sa týka hernej doby, ťažko odhadnúť presný čas, pretože práve Raving Rabbids sú hrou, ktorá niekoho pritiahne na zopár hodín a iný si ju bude vychutnávať s partiou dlhé mesiace.
;) |
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 6,66 / 10
Diabolské hodnotenie pre diabolské zajace. Sú vtipné, roztomilé, niekedy frustrujúce, pre osamelého postupne stereotypné, graficky nie práve najpríťažlivejšie, animáciami ohromne podmanivé, šialene ozvučené. Jednoducho súbor minihier, ktorý síce nemusíte považovať za plnohodnotnú hru, ale ako správny „party“ titul, je na PC platformu raritou. A navyše nemôžete dopustiť, aby tie zákerné ušaté potvorky s dvomi tesákmi a škodoradostným pohľadom ovládli svet.
