SME

Milgramova Pandorina skrinka

Pred štyridsiatimi rokmi šokoval psychológ Stanley Milgram kontroverznými pokusmi s ľuďmi. Ukázal v nich tienisté stránky ľudskej nátury. Vedci teraz Milgramove experimenty zopakovali vo virtuálnom prostredí.

V roku 2001 nakrútil režisér Oliver Hirschbiegel film Experiment, inšpirovaný Zimbardovým stanfordským väzenským experimentom.V roku 2001 nakrútil režisér Oliver Hirschbiegel film Experiment, inšpirovaný Zimbardovým stanfordským väzenským experimentom.

Diabolské pokusy

Životopis amerického psychológa Stanleyho Milgrama sa volá Muž, ktorý šokoval svet. Pred dvoma rokmi ho znovu vydal iný psychológ - Thomas Blass. Milgram sa preslávil tým, že ukázal, ako ďaleko je človek schopný zájsť pri slepej poslušnosti ľudí, ktorí majú punc autority. Svoje výskumy robil pred štyridsiatimi rokmi. Odvtedy bolo prakticky nemožné ich zopakovať, práve pre ich etickú kontroverznosť.

V čom spočívala podstata Milgramových experimentov? Dobrovoľníci ("učitelia") na príkaz mužov v bielych plášťoch mali dávať "elektrické šoky" ľuďom ("žiakom"), ukrytým za plentou, keď sa im nedarilo plniť úlohy. Experimentátor (autorita v bielom plášti) prikazoval učiteľovi tlačiť gombík so stále sa zvyšujúcim napätím. Bol dohodnutý so žiakom (obeťou) za plentou, ktorá kričala čoraz hlasnejšie bez toho, aby cítila bolesť. Jediným pokusným objektom bol dobrovoľník-učiteľ sediaci pri tlačidle, ktorému povedali, že šoky pomáhajú žiakom lepšie sa sústrediť. Ukázalo sa, že žiaden dobrovoľník neodmietol udeliť šok. Niektorí síce protestovali a časom pokus prerušili, väčšina však nakoniec dala žiakovi šok, ktorý už mohol ohroziť jeho život.

Mel Slater s tímom z Katalánskej polytechnickej univerzity v Barcelone a University College v Londýne teraz Milgramove experimenty zopakovali. Dobrovoľníci však tentoraz vedeli, že namiesto živých ľudí dávajú elektrické šoky virtuálnej žene. Tá žila iba na obrazovke počítača.

Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Polovica dobrovoľníkov ženu videla. Druhá nie, komunikovali s ňou iba prostredníctvom klávesnice. Prví aj druhí - presne podľa Milgramovho zámeru - jej mali dávať "elektrické šoky" so zvyšujúcim sa napätím, keď odpovedala nesprávne na otázky. Virtuálna žena tiež protestovala, kričala a žiadala, aby pokus ukončili. Tí, ktorí ju nevideli, jej dávali najvyššiu dávku rovnako, ako mnohí v Milgramovom pokuse. Tí, ktorí ju videli, boli náchylnejší prestať pred maximálnou - teda veľmi nebezpečnou - hranicou napätia. Asi polovica z tejto skupiny uvažovala o prerušení pokusu, a niektorí to skutočne urobili. "Samozrejme, človek vie, že sa nič nestane," povedal Slater pre internetové Nature news. "Lenže nejaká časť mozgu napriek tomu prijíma zdanie ako realitu."

To, že dobrovoľníci si nevymýšľali, potvrdilo aj meranie úrovne ich stresu (počet úderov srdca za minútu alebo spotené dlane). Cítili sa teda horšie, čo pred experimentom vyzeralo málo pravdepodobné. Zažili skutočné emócie, spojené s ubližovaním druhému. To bola druhá stránka experimentu, ktorý Milgram nesledoval (išlo mu o to, aby ukázal, kam až sú ľudia ochotní zájsť na pokyn autority).

Autentická skúsenosť

Virtuálna skúsenosť ponúka nové možnosti - napríklad testovať teórie o správaní ľudí v extrémnych sociálnych situáciách. Vedci môžu preveriť a revidovať niektoré zriedkavé štúdie podobného druhu, ako bol stanfordský väzenský experiment zo 70. rokov uplynulého storočia, ktorý riadil profesor Zimbardo (vznikol o tom aj firm Experiment). Museli ho však po niekoľkých dňoch prerušiť. Stredoškolskí študenti, ktorí hrali dozorcov, sa tak vžili do svojej úlohy, že začali ohrozovať zdravie väzňov. Všetci vedeli, že ide o hru, aj hra však môže prekročiť svoje hranice. Práve v tom je etická spornosť Milgramových experimentov.

"Vedci znovu otvárajú Pandorinu skrinku, tentoraz však s dobrým zámerom," komentoval prácu Slaterovho tímu Jeremy Bailenson ze Stanfordovej univerzity v Kalifornii. Experiment podľa Bailensona ukázal, že keď sa psychológom podarí stvoriť dostatočne dôveryhodnú virtuálnu realitu, môžu sa znovu začať pýtať na háklivé otázky. Napríklad preskúmať, prečo sú skupinky ľudí schopné pozerať sa nečinne na pouličné násilie jednotlivca proti jednotlivcovi.

Stanley Milgram. FOTO - ARCHÍV

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu