Dva prístupy
Konzervatívne ladení predstavitelia prevažne hovoria, že radšej nič. Príroda si s tým vraj už nejako poradí. Dokázala to mnohokrát predtým a my by sme mohli aj niečo pokaziť. Navyše, pri akomkoľvek variante to bude stáť veľa peňazí a vynaložené prostriedky sa sotva v dohľadnom čase dvoch volebných období vrátia v podobe hmatateľného zisku.
Ekológovia a mladší odborníci skoro jednoznačne tvrdia, že robiť niečo musíme. Hrozba negatívnych dôsledkov klimatickej zmeny podľa nich môže nenávratne poškodiť nielen ekosystémy, ale aj samotnú existenciu prosperujúcej ľudskej spoločnosti na celej Zemi.
Je tu však ešte jedna otázka navyše: dokážeme vôbec spoľahlivo oceniť reálne riziko dôsledkov globálneho otepľovania?
Vráťme sa teda k námietkam skeptikov. Klimatické zmeny tu boli odjakživa, niektoré dokonca väčšie ako tie, ktoré očakávame v najbližšom storočí; Zem spolu s ekosystémami ich prežila a prosperovala. To je pravda. Klimatické zmeny však boli zväčša rozložené do neporovnateľne dlhších období ako jedno storočie, a tie naozaj náhle sa vyskytli iba za zvláštnych okolností. Pomerne nedávne výrazné oteplenia a ochladenia na konci poslednej ľadovej doby (pred zhruba 12-tisíc rokmi) vznikli ako dôsledok roztápania polárneho zaľadnenia v Arktíde a vyliatia vody do severného Atlantiku. Znamenali náhle obnovenie a vyhynutie lesov v Európe a rýchle premiestnenie ekosystémov v rozsahu stoviek kilometrov.
O obetiach nevieme nič
Ľudí bolo na celej Zemi vtedy iba niečo vyše 5 miliónov, tí sa asi novým podmienkam ľahko prispôsobili. Nič však nevieme o obetiach: zahynulo 20 percent, alebo až 80 percent ľudí? Preživší nám zanechali genetický fond neohrozených a odolných cestovateľov za lepšími podmienkami. V stredoveku sme mali malú dobu ľadovú asi 200 rokov. V strednej Európe sa ochladilo iba o jeden stupeň Celzia. Dôsledky boli napriek tomu značné: dlhotrvajúce vojny, hladomory, rozsiahle epidémie moru a iných chorôb. Miestami bol úbytok obyvateľstva aj vyše 30 percent, hoci v Európe žila menej ako pätina terajšieho počtu obyvateľov.
V dávnejšej minulosti sa vyskytlo aspoň päť globálnych katastrof. Pri niektorých z nich vyhynulo aj viac ako 70 percent všetkých biologických druhov na Zemi. Prežili iba najprispôsobivejší. Teraz sa to iste nezopakuje, lebo existuje dosť technických prostriedkov na to, aby prežili najmä tí najbohatší. Kým v minulosti znamenali náhle zmeny klímy zmenu charakteru biosféry, v nasledujúcich dvoch storočiach vyvolajú najmä prehĺbenie chaosu a neistoty v medzinárodných vzťahoch. Terajší dominantný druh, človek, je v celom rozvojovom svete závislý predovšetkým od zdrojov vody a možností poľnohospodárstva. Zmena klímy môže vhodné teritóriá dramaticky posunúť, čo vyvolá potrebu nového sťahovania národov.
Ach, tá čudná matematika
Na významné zníženie emisií skleníkových plynov bude treba najmenej dve percentá z HDP do roku 2100. To je veľa, ale oveľa viacej sa predsa vynaloží na zbrojenie, drogy, alkohol alebo cigarety. Napriek tomu sa to zdá mnohým politikom ako neadekvátne plytvanie. Dokonca sa spochybňujú aj nenáročné predbežné opatrenia, ktoré nemusíme ľutovať, lebo budú znamenať popri redukcii skleníkových plynov aj celkové zlepšenie prírodného a životného prostredia. Aj keby sa nimi nedosiahlo zastavenie globálneho otepľovania, naučíme sa žiť úspornejšie a zredukujeme zbytočnú spotrebu energie a surovín. Samozrejme, takéto opatrenia nie sú v súlade so záujmami výrobcov tovarov masového konzumu.
Ak rezignujeme na zastavenie alebo spomalenie globálneho otepľovania, môžeme sa ešte na zmenu klímy adaptovať. Kým zmierňujúcimi opatreniami spomalíme globálne otepľovanie na celej Zemi, adaptačnými opatreniami sa postaráme hlavne o seba. To je určite egoistický prístup, no taká je ľudská spoločnosť už od nepamäti. Možné škody v dôsledku zmeny klímy sa odhadujú do roku 2100 od jedného do deviatich percent HDP. To je veľa aj preto, že nebudú rozložené rovnomerne. Adaptačné opatrenia úspešne zvládnu iba silné krajiny, kým rozvojové, ktoré globálne otepľovanie nezapríčinili, sa adaptovať na zmenu klímy nedokážu (80 percent globálnej emisie skleníkových plynov má za posledných 100 rokov na svedomí pätina obyvateľov Zeme priemyselne rozvinutých krajín).
Príroda tvorí jeden celok
Je tu určite aj odlišná možnosť, ako sa vyrovnať s globálnym otepľovaním. Vzorom môžu byť prirodzené systémy, fungujúce ako takmer uzavreté cykly s plnou recyklovateľnosťou všetkých produktov, kde je plytvanie takmer neznámym pojmom. Príroda nešetrí iba v jednom prípade, a tým sú mláďatá. Úspešné sú systémy s absolútne nekompromisným prirodzeným výberom v predrepro-dukčnom období jednotlivcov pri súčasnej najmenšej možnej miere spotreby a maximálnej recyklácii odpadu.
V mnohom sa môžeme z pozorovania prírody poučiť, hoci je isté, že sa nevrátime k prirodzenému výberu pri výchove našich potomkov. Zaplatíme za to daň v podobe postupnej straty výhody genetického dedičstva získaného z minulých generácií. Kompenzovať túto nevýhodu je zrejme možné uplatňovaním výsledkov vedeckého bádania v praxi. Sme jedným zo živočíšnych druhov biosféry a potrebujeme sa navzájom so všetkými článkami živej a neživej prírody.
Pri odďaľovaní hrozby negatívnych dôsledkov globálneho otepľovania by sme mali myslieť na všetkých na tejto Zemi, pretože od všetkých do určitej miery závisí aj úspešnosť prežitia tej skupiny ľudí, ktorej príslušníkmi sme teraz iba zhodou okolností (viac na: www.dmc.fmph.uniba.sk).
Majú klimatológovia spoľahlivé informácie?
Jedným z presvedčivých dôkazov globálneho otepľovania zapríčineného ľudskými aktivitami je časový rad meraných údajov teploty vzduchu na vybraných 3000 staniciach z celého sveta, z ktorých možno urobiť globálny priemer teploty vzduchu s presnosťou na stotinu °C. Kritici takéhoto postupu pochádzajú zväčša spomedzi expertov z iných odborov. Existuje však viacero možností, ako zabrániť chybám vo výpočte priestorových priemerov teploty vzduchu. Nepresné merania a údaje ovplyvnené mestským ostrovom tepla sa dajú ľahko identifikovať. Závažným problémom nie je ani nerovnomerné rozloženie meteorologických staníc. Časové rady mesačných priemerov teploty vzduchu pre celú Zem, severnú a južnú pologuľu od roku 1861, ktoré pripravili viaceré svetové centrá, sú preto spoľahlivé.
Druhým problémom je odlíšiť prirodzené zmeny klímy od zmeny spôsobenej ľuďmi. Faktorov vyvolávajúcich prirodzené zmeny (lepšie premenlivosť) klímy v regionálnom alebo aj globálnom rozmere je veľa. Niektoré z nich, ako zmeny slnečnej aktivity a sopečná činnosť, sú presne známe od 17. storočia, zmeny orbitálnych parametrov obehu Zeme okolo Slnka dokonca za státisíce rokov. To umožňuje identifikovať a kvantifikovať väčšinu významných zmien klímy za posledných aspoň 400-tisíc rokov.
Klimatický systém Zeme je zložitý a existujú v ňom aj iné, doteraz nevysvetliteľné výkyvy. Tie majú väčšinou rovnakú pravdepodobnosť v kladnom aj zápornom smere, preto ich niektorí vedci považujú za akúsi voľnú variabilitu klímy v súlade s teóriou chaosu. Takéto zmeny zväčša neovplyvňujú dlhodobé trendy, preto nemajú v teórii globálneho otepľovania väčší význam.
Kde tie lanské snehy sú? Prvá snímka, z hrebeňa Malých Karpát v blízkosti Malého Javorníka v nadmorskej výške asi 550 m, je z 31. decembra 2005. Druhá z januára 2007.
FOTO - MILAN LAPIN
Autor: MILAN LAPIN, klimatológ, profesor fyziky na FMFI UK v Bratislave
