Dirge of Cerberus: Final Fantasy VII - akčný návrat

Cítite tú nepríjemnú iróniu, ktorá po celý čas šepká do uška sladké slovíčka a nedovolí myslieť na nič iné, vrátane hriešneho snenia o tom dievčati pri vedľajšom stole, ktoré nielenže vyzerá dobre, ale aj pôsobí dojmom, že má v hlave aj niečo iné než splašky z feministických časopisov. Ale nie, ona sa musí usmievať vtipom o pol metra vyššieho i širšieho mladíka v najnovšej teplákovej súprave adiads. A rovnako je to s iróniou okolo Dirge of Cerberus. Pre neznalých pôjde len o japonsky ladenú akciu, ktorá zaujme, to áno, ale nezanechá až tak viditeľnú jazvu v srdci, ako by sa patrilo. Fans zase vezmú do rúk vidle a vyženú prisluhovača diabla ďaleko za dedinu, aby tu nestrašil svojim akčným štýlom. Pri tom to je tak okaté ignorovanie iných žánrov, až to zabolí. Pre koho je však potom Dirge of Cerberus primárne určený? Niekto vo vedení Square Enix mal zrejme „geniálny“ nápad, pričom však ako to už býva zvykom, musíme dať ku geniálnosti rovná sa a prídavok šialený. Verím, že pomaly začínate chápať moje rozčarovanie, ktorým sa snažím povedať jediné – Dirge of Cerberus nie je zlá hra, avšak musíte zahodiť predsudky za hlavu, inak zaklopete na dvere redakcie, otrieskate mi obal z hry o hlavu. A to by určite bolelo a nikto z nás by na to nebol hrdý. Pevne verím.

Keď sme si už vyjasnili pravidlá a mátajúce rozčarovanie, môžeme sa vrhnúť na hru ako nestranní pozorovatelia, ktorí ocenia klady a zápory ako také a nenechajú sa uniesť túžbou zadupať akčný projekt čo najhlbšie do zeme len preto, že je akčnou režbou v tej najčírejšej podobe. Príbeh má v Dirge of Cerberus svoju podstatnú úlohu, jemne vložený do udalostí odohrávajúcich sa vo Final Fantasy VII pôsobí skutočne ako nenápadné rozšírenie rozprávania o známych hrdinov, no ani neznalci nebudú výrazne tápať. Stačí sa uskromniť s predstavou o tajomnej postave, ktorej nitky osudu sa práve začínajú rozmotávať. Spojenie fantasy s futuristickým svetom nebolo nikdy tak nádherné a Dirge of Cerberus to len a len potvrdzuje. Tri roky po záchrane sveta spoločne s Cloudom a ostatnými priateľmi, sa veci dávajú znovu do pohybu a tentoraz to bude nesmrteľný pištolník, kto preberie na seba ťarchu zodpovednosti. Na scéne sa objavuje nový nepriateľ – tajomné zoskupenie Deepground chce získať ešte tajomnejšiu Omega weapon, ktorou zničí svet. Raz a navždy. Podobných spratkov však ako hráči netolerujeme a nasleduje poctivé nakopávanie zadkov. Aby to však nebolo až tak zúfalo lineárne, príbeh je predkladaný mnohými animáciami, často trvajúcimi aj dlhé minúty. Napokon sa dozviete, že nejdete po krku vojenským jednotkám Deepgroundu – aj oni potrebujú vás, lež túto nitku príbehu už nechám na vaše odhalenie. Treba priznať, že epickosť s riadnou dávkou klišé Dirge of Cerberus nechýba, no vadí to niekomu, hlavne keď je to rozprávanie pútavé, s mnohými odbočkami a zastaveniami, návratom do minulosti a odpovediach na nepríjemné spomienky?

Neinteraktívna sekvencia sa skončí a nastupuje samotné hranie – obyčajná lineárna strieľačka z tretieho pohľadu (je možnosť prepnutia sa do vlastného), bez možnosti vykročiť postranným chodníčkom. Po epickosti ani chýru, ani slychu, občasná záchrana prichádza sekundárnymi úlohami, ktorých splnenie záleží len na vás – zachránite nevinných civilistov pred drancovaním jednotiek Deepground alebo ich necháte napospas krutému osudu? Otázka jasná, odpoveď taktiež, získané bonusy za trochu námahy stoja. Aby sa totiž lineárnosť nestala až tak zväzujúcou, pridali tvorcovia aj minimálne RPG prvky, takže po dokončení každej úrovne si môžete body rozdeliť medzi skúsenosti (a následné vylepšenie štyroch základných vlastností) alebo menu (a následný nákup vercajku). Pripomínam, že žiadne veľké dumanie nad nasledujúcim krokom sa nekoná, všetko odsýpa rýchlo, vojačikovia s výnimkou bossov padajú k zemi ako jesenné lístie či mlaď tackajúca sa domov. Oveľa zaujímavejšie pôsobí fakt, že vo svojom batôžteku budete mať od začiatku tri zbrane a nič viac. Ono je to riešenie šalamúnske, na začiatku mätúce, neskôr uznávajúce. Ide vlastne o jednu zbraň s tromi rôznymi modifikáciami. Pod prvým slotom si môžete ukryť automat, pod druhým brokovnicu a pod tretím sniperku. Rozdielnosť jednotlivých zbraní meníte pridávaním a uberaním bonusových (zakúpených/nájdených) predmetov. Tu pridáte kapacitu zásobníka, tu odpílite hlaveň, tam pridáte ďalekohľad. Variácií síce nie je mnoho, avšak rôznorodých vylepšení už áno. Navyše na každú gumipušku môžete zavesiť akýsi talizman (materiu), pridávajúci éterickú silu, takže získa ohnivý alebo elektrický bonus.

K popisu hrania by aj stačilo, aj tak pozostáva len z pochodu vpred, ťažko zablúdiť, prinajhoršom pomôže mapa. Ešte spomeniem, že nielen palnými zbraňami sa Vincent prediera za odhalením tajomstva, využíva k tomu aj svoje päste a kopance či dokonca sa môže transformovať do agresívnej beštie s veľkým pancierom a nadpozemskou silou. Niečo podobné sme mohli vidieť napríklad v The Suffering. Nepriatelia pozostávajú z chabého výberu naklonovaných vojenských jednotiek, zmutovaných zvierat, pripomínajúcich psov či zopár ďalších geneticky upravených monštier alebo bossov s nadprirodzenými silami. Vskutku úbohý výber, keď sa zamyslím nad japonskou tvorivosťou, istotne sa dalo vykúzliť aj viac. Poďme sa však pozrieť na hodnotiacu časť.

GRAFIKA 7 / 10
Niektoré scenérie uchvátia, pozadia dostanú do kolien, zničené mesto Midgard vyzerá výborne. Precítený dizajn spája futurizmus so stredovekom (úvodné úrovne), do toho si predstavte obrovský komplex laboratórií a takto by som mohol pokračovať s predstavovaním ďalej, avšak bola by to obrovská škoda. Tak ako dážď bičuje svojimi kvapkami opustené ulice mesta, tak hladia dušu hráča zaujímavé prostredia. Nedá sa im uprieť oslňujúca myšlienka, nápad, no stáva sa príliš často, že po chvíli je vystriedaná strohosťou či akýmsi podivným chladom. Niektoré svety sa tak stanú po niekoľkých minútach prázdne, svojou zúfalosťou pripomínajúce, že na strieľačku je potrebné sýtiť hráča neustále novými a novými architektonickými prvkami. Nie je totiž správne, ak si nedokážem spomenúť, či som inkriminovanou lokáciou už prechádzal alebo nie. Je úplne jedno, že na začiatku som bol ohromený a dojatý – ten príjemný pocit vyprchal a po teplom mieste ostal chlad a „len“ tradičná zmes úrovní s obyčajným výzorom. Musím sa však priznať, že na sedmičku by to nestačilo. Vždy ma dostane japonský cit pre spojenie nespojiteľného – ľudské postavy s robotickými končatinami vyzerajú nesmierne príťažlivo, čo by v prípade európskeho tvorcu bola automatická samovražda. A keď sa na scéne objaví animovaný (!) kocúr (!!!) a to ešte neprezradím akým spôsobom, začnete japonskú odlišnosť milovať alebo nenávidieť. Nič medzi tým. Práve tento fakt sa prejavuje v obrovskom počte animovaných sekvencií – niekedy sa spustia v engine hry, inokedy grafickou úrovňou pripomenú animovaný film Final Fantasy.

INTERFACE 8 / 10
Niektorí recenzenti mali problémy s ovládaním, avšak ja som v ňom žiadny extrémny neduh nevidel – ľavou analógovou páčkou riadite pohyb, pravou mierite, k tomu zvládnete strieľať, meniť zbrane a orientovať sa v menu s predmetmi (priamo počas hrania, čiže rôzne lekárničky, spomínaná premena na beštiu pomenovaná limit breaker a podobne) či medzi položkami ako inventár, vlastnosti a nastavovanie zbraní. Niekomu sa môže zdať ovládanie akcie gamepadom ako nepraktické, vyslovene neprehľadné, no preniknúť do základov je v podstate jednoduché, mierenie uľahčuje aj automatické zameranie sa na najbližšieho protivníka, takže nie je nutné cieliť muškou na milimeter presne. Akčná mela tak v dokonalosti zvládania situácie predstavuje vhodný kompromis medzi PC a konzolovou strieľačkou. Isteže, na kombináciu klávesnice a myšky gamepad nebude mať nikdy, avšak ovládanie mi prišlo vynikajúce, len kamera občas v stiesnených priestoroch stvárala psie kusy, avšak na podobné inteligentné natočenia uhlov pohľadu sme si už všetci zvykli. V Dirge of Cerberus navyše nie sú pravidlom, takže smrť postavy neprehľadnou situáciou zavinená takmer nikdy nebude. Mne sa to nestalo ani raz, no človek nikdy nevie.

HRATEĽNOSŤ 7 / 10
Písať o hrateľnosti rýdzo akčného projektu je neskutočne náročné. Nie, že by sa nedalo ukončiť trápenie autora komentovaním získaných dojmov, avšak frekvencia slova streľba by prekročila kritickú hranicu. A tak je to s celým Dirge of Cerberus. Obsahuje skutočne prepracovaný príbeh, na akčnú hru teda rozhodne, ktorý sa postupne odhaľuje. Lenže chod to je značne rozkúskovaný. Po takmer romantickej sekvencii nasleduje zbesilá akcia, ktorej znovu zasvieti stopka, niekedy v podobe desať minút trvajúcej animácie. Pripravte sa na dlhé zábery kamier na detaily tváre, vyjadrovanie pocitov pomocou jednoduchých, avšak precítených viet. Sami uznáte, že naporcovanie hry medzi akčné pasáže, v ktorých streľba neutícha a filmy, kde sa zápletka posunie o krôčik ďalej, je na posúdenie značne obtiažna záležitosť. Záleží na vkuse, mne osobne tento štýl neprekážal, avšak považujem za nutné upozorniť na rozsekanú hrateľnosť. Niekedy vskutku nepadne vhod rozkúskovanie hrania a pozerania, ale stráviť sa dá zakaždým. Akčný záber hry netreba zosmilniť akýmikoľvek taktickými prvkami. Isteže, občas je na streche sniper, takže je vhodné sa skryť, prípadne urýchlene ostrostrelca odstrániť, ale väčšinu času stačí pumpovať do nepriateľov olovo. Rovnako je to i v prípade bossov, líšiaci sa len niekoľkonásobne vyšším počtom životov. Ďalšia zákernosť, podkopávajúca nohy niektorým hráčom – nič než akciu nečakajte. Postavička chodí vpred a strieľa.

Cez tieto všetky pochybné maličkosti sa dá preniesť, horšie je to so zúfalou lineárnosťou. Jedna cesta vpred, žiadna odbočka, žiadna postranná ulička, žiadne otvorené dvere so slepou uličkou. Dá sa ísť len tvorcami navrhnutým smerom, hoci lelkovanie po úrovni niekedy priam láka. Strhujúca a zbesilá akcia by tým zrejme utrpela, no nalinkovanie nedrží hráča pred obrazovkou tak, ako si vývojári želali. V mnohých momentoch je totiž úroveň akoby väzením a v tých momentoch si každý prestane strieľanie vychutnávať. Tam, kde bolo Call of Duty sebecky naprogramované, sa dalo odvolávať na vojnovú vravu, lenže Dirge of Cerberus sa na nekonečné zástupy protivníkov spoliehať nemôže. Jednak ich nemá a jednak bojom chýba atmosféra. Atmosféra strachu a napätia – hrdina neohrozene cvála (po vlastných a niekedy v špeciálnom vozidle) vpred a mimochodom kosí bad boys. Keby hra obsahovala čokoľvek navyše, nie len jednu cestu za úspechom, bolo by to o niečo krajšie, plnohodnotnejšie. Vodenie za ručičku stráca svoje opodstatnenie vo chvíľach s opakujúcimi sa miestami, prípadne vyzerajúcimi príliš podobne – keby zabojovali dizajnéri, nebolo by nutné na uzavreté priestory nadávať. Takto však často svojou prázdnotou bijú do očí a umocňujú zúfalstvo z jedinej možnosti víťazstva. Lež stačí privrieť oči a nechať sa chlácholiť upokojujúcou streľbou a priam arkádovým pocitom z prechádzania úrovní. Ono mi to pripomína skôr tradičné scrollujúce 2D behačky, prenesené do troch rozmerov. Taktiež len jedna cesta vpred, ukončená bossom, avšak pri správnom pomere akčnosti, zábavnosti a pohltenia, dokázal i tento jednoduchý žáner divy. Rovnako je to s hrateľnosťou Dirge of Cerberus – len tak na oddych to postačí, ale k dispozícii je tu mnoho ďalších. Lákadlom môže byť svet Final Fantasy, no nástrahy tejto modly v prítomnosti rýdzej akcie sa rozoberali o pekných pár riadkov vyššie.

MULTIPLAYER
Hra ho neobsahuje.

ZVUKY 6 / 10
Zvukové efekty pri bojoch často trpia svojou absenciou poriadneho hluku. Streľba znie akoby nenápadne, výbuchy s dutým plong nevytvoria až tak pôsobivú atmosféru ako strieľačky z Druhej svetovej, prípadne z budúcnosti. Ozvučenie pri hraní tak vyznieva skôr komorne ako správne akčne. Obrovská chyba, pretože tento prvok sa zanedbávať neoplatí. Tam, kde zvuky podkopávajú nohy audio spracovaniu, dvíha hlavu nad hladinu dabing. Z hlasov postáv znie japonský prízvuk, pričom pre mňa ostane navždy tajomstvom, ako to východní dabéri robia, ale takmer monotónne podané rozhovory majú „gule“. Netreba gestikulovať a meniť výšku hlasu, stačí vetu správne podať, zvoliť vhodnú rýchlosť reči a využívať ticho. Nekecám, nedokážem to vysvetliť, ale je to vskutku očarujúce a každá veta znie honosne.

HUDBA 8 / 10
Písať o soundtracku k Final Fantasy, že svojou kvalitou patrí k najlepším, je ako podotknúť, že Mariánovi Hossovi to tam občas padne. Klavírne sekvencie si našli vo svete mnoho obľúbencov, ale do akčne ladenej hry by sa niekedy neskutočne jemné melódie príliš nehodili. Preto padla automaticky voľba na orchester, pričom sťažovať sa nemienim. Niektoré grandiózne skladby uchvátia, takmer nepočuteľné melódie nabudia k ostražitosti. Prechody sú zvládnuté podľa očakávania – jednotlivé skladby znejú v správnych momentoch, väčšinou sú korením súbojov a mohlo by ich byť hocikoľko, vždy by sa hráčom málilo. Pompéznosť i chladnosť jednoduchých tónov v balení.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 7 / 10
Aj keď je úrovní viacero, sú rozdelené do menších celkov, takže niektoré zaberú desať minút, s inými sa budete trápiť niekoľko násobne dlhšie. Čistý herný čas záleží na zvolenej obtiažnosti, pričom na víkend máte o zábavu postarané. Príbeh svojou silnou stránkou síce môže odrádzať od znovuhrateľnosti, avšak veľmi dobre vieme, že konzolové projekty si na tomto fakte zakladajú a o replayabilitu nie je núdza. Síce položku New Game nepotvrdíte ihneď po dohraní príbehovej časti, vrátiť sa k akčnému likvidovaniu môžete kedykoľvek. Na nižšej úrovni obtiažnosti nabiehajú protivníci pod hlaveň sami a hoci sa to zvyšovaním úrovne príliš nezmení, aspoň potrebujete viac snahy a skúseností na ich zdolanie. Umelá inteligencia nezískala do vienka taktické manévre hodné špeciálnych jednotiek. Sú to proste len radoví vojaci, tak nečakajte vzájomné sa krytie, skrývanie za prekážky či útek z vopred prehraného boja. Sú to panáčikovia čakajúci na svoju strelu. Všetko je podriadené čistej akcii, dokonca ani bossovia nepredstavujú až tak veľký problém. Niekedy stačí z diaľky strieľať, no vhodnejšie je premeniť sa na beštiu a pohladiť ostrými pazúrikmi nepríjemného protivníka. Nechcený reštart od najbližšieho checkpointu (systém ukladania pozície) zabezpečí skôr kvantita nepriateľov ako ich kvalita. Ale komu to v akčnej hre vadí?

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 7,0 / 10
Dirge of Cerberus: Final Fantasy VII je akčnou hrou s výborným japonským príbehom, vychádzajúcim z kultového RPG titulu. K totálnemu pohlteniu je vhodné poznať pozadie zápletky, no priaznivci Final Fantasy považujú Dirge of Cerberus za poškvrnenie legendy. Predsudky stranou – je to len obyčajná akcia, to iste. Podobných nájdete viacero, taktiež súhlasím. Avšak prečo by bolo nutné zatracovať kvalitnú hru len kvôli tomu, že nie je žánrovo zhodná so svojim rodičom? Keď sa prenesiete nad tento fakt, budete sa baviť. Hoci Dirge of Cerberus nevyhrá žiadnu anketu o najkvalitnejší produkt, svoje čaro má.