Eragon - drak ako domáci miláčik

Po úspešnej knihe a očakávanom filme prichádza i herné spracovanie fantasy dobrodružstva Eragon. Dračí príbeh sa napokon odohráva väčšinou na pevnej zemi, avšak ani to nespochybní kvality neutíchajucej arkády v starom štýle.

Môžete to brať ako konzum alebo príjemné spestrenie, ale dopyt po fantasy svetoch sfilmovaním Tolkienovho Pána Prsteňov výraznou mierou zmiernil dovtedy smutný fakt o fantasy fanúšikoch. Nie sú to uslintaní podivíni bez kontaktu so svetom, ale obyčajní ľudia, ktorí radi vnímajú rozprávkové svety ako spestrenie bežného života. Kto sa chopí šance a príde na trh s niečím podobným, má obľúbenosť (a finančnú odmenu samozrejme) vo vrecku. Je až podivuhodné, že najviac získala rozprávka nielen pre dospelých (Harry Potter) a fantasy román Eragon od mladého spisovateľa Christophera Paoliniho. Keď v 15tich napíšete knižný bestseller, do budúcnosti sa hľadí oveľa ľahšie a to je i prípad vyššie spomenutého autora. Podľa niekoho len bezočivo okopíroval fungujúce nápady, pričom nejde len o Pána Prsteňov, a stal sa úspešným len vďaka priživením sa na cudzej práci. Nie je to však jedno? Konečne sa literatúra pozviechala, stala sa prístupnejšou i mladšiemu publiku a kydať hnoj na mediálny úspech by bolo zaslepené otočenie sa o 180° a vykročenie späť do temného undergorundu. Narnia dokázala, že po knižnej predlohe môže vzniknúť kvalitný film a koniec koncov i hra. Dokáže to aj Eragon, dračí taxikár? Je ťažké odpovedať, veď úspech sa ukáže až po čase, no už teraz môžem povedať, že herné spracovanie si hanbu rozhodne nespravilo. A to i napriek tomu, že ide o obyčajnú sekačku videnú z pohľadu tretej osoby, ktorej princíp je jednoduchý – vymlátiť všetko nepriateľské, stláčať gombíky útoku, inak sa umelo uzavretá bariéra nestratí a hráč zhynie v boji za záchranu sveta.

Dnes už jednoduchým arkádam, do ktorých sa dá ľahko preniknúť, akoby odzvonilo. Sofistikované prehlásenie sa však hodí len na stretnutia bláznov, ktorí sa nedokážu pri hraní uvoľniť a zabávať sa. Bez prepracovaných RPG prvkov, miešania žánrov, úchvatne podaného príbehu alebo dokonalého fyzikálneho enginu. Stormfront Studios už pri Návrate Kráľa dokázalo, že prznenie legendy akčným hávom nemusí byť automatickou vstupenkou do pekla priemerných titulov. Určite, bola to len obyčajná rúbačka, avšak zábavná. Ak ste pristúpili na pravidlá (desiatky padlých a hobiti likvidujúci príšery ako na bežiacom páse), mohli ste sa baviť v známom prostredí so známymi postavami a prežiť tak aspoň virtuálne putovanie s prsteňom. Vývojári si tým rozhodne nezískali nehynúcu slávu a uctievanie až za hrob, no kvalitnou hrateľnosťou si napokon získali mnohé herné srdiečka. Právom. Eragon si zakladá na podobnom prístupe. Hlavný hrdina máva mečom, strieľa z luku, ovláda mágiu, likviduje fantasy zberbu, putuje s priateľom (ktorého stratí, no ihneď sa objaví náhrada) a dokonca sa povozí aj na drakovi. Marketingovým slovám „no nekúp to“ neverí nik, avšak ak dokáže aj takto jednoduchý koncept pripútať k monitoru, treba prehlásiť, že niečo na arkádach bude. A ono na nich aj niečo je.

Keďže som nemal tú možnosť vychutnať si knižnú predlohu, filmové spracovanie v kine som nepoctil svojou návštevou, bola zápletka len prevareným konceptom, z ktorého som navyše väčšiu časť nepochopil a len mĺkvo akceptoval nasledujúci cestu. Hrdina po útoku na rodnú viesku musí zlikvidovať zlo raz a navždy, čo by sa obyčajnému roľníkovi plnilo značne náročne. Náš blond záchranca však v detstve našiel dračie vajce, považujúc ho za pekný modrý šuter, na packu dostal vypálené znamenie, ktoré symbolizuje vyvolenie dračieho jazdca a s ohnivým dychom je záchrana imaginárneho sveta omnoho ľahšia. Počas hrania navštívi hráč mnoho lokácií, poprechádza sa v romanticky zelenom lese, striasa sa nechuťou pri kobkách, sídle hlavného nepriateľa a putujúc stále vpred sa na nedostatok rôznorodosti sťažovať nemôže. Ako som už napísal, základom je akcia. Mečom sa dá vytvoriť zopár krásnych útokov a napriek tomu, že ich počet nesiaha do desiatok, je mordovanie nechutných stvorení zábavné. Luk slúži na likvidovanie vzdialených protivníkov a mágia nepomáha len v boji, ale i otvára cestu vpred. Na vyznačených miestach stačí stlačiť klávesu a už sa hýbu kamene vytvárajúce chýbajúci schod, drevené kmene zas spravia improvizovaný most a bez fyzickej námahy otvoríte zatarasené dvere. Všetko rýchlo odsýpa, až sa človek chce aj zastaviť a vychutnať si to všetko okolo, no záchrana sveta nepočká a rýchle tempo hry len zvýrazňuje zameranie na jednoduchšie publikum. To však neznamená, že by bolo nutné pohŕdať primitívnym konceptom. Arkáda v troch rozmeroch, snímajúca dianie zo statickej kamery je niečím, čo tu nemáme každý deň a čert vezmi to, že ide len o konzolovú prerábku.

GRAFIKA 7 / 10
Ani to nebolelo a nenápadne sme sa presunuli do hodnotiacej časti. Dôvodom je prekecnutie sa v poslednej vete. Už podľa screenshotov je totiž vidno, že hrdinu sníma statická kamera a Eragona tak možno považovať za hack & slash akciu z pohľadu tretej osoby. Síce výrazne orezanú, ale stále je postavička jasne viditeľná na monitore. Čo sa týka dizajnu a architektúry jednotlivých úrovní, môžete to predsa posúdiť sami z priložených obrázkov, avšak krátke zhrnutie nikomu neuškodí. Rôznorodosť je zabezpečená len v miere bežného užívateľa, inak natrafíme na tradičné prostredie. Les je nádherne romanticky zelený, kamenistá cesta k nepriateľovmu sídlu je rovnako ako jeho hniezdočko sfarbené do chladných a tmavých farieb, avšak dočkať sa niečoho prekvapujúceho, to si radšej napíšte vlastný fantasy román. Statická kamera, známa skôr zo survival hororov (Resident Evil alebo Sillent Hill) je pre niekoho neodpustiteľným prehmatom, pre iného akceptovateľným faktom. Keďže sa radím do druhej skupiny a podobne zamerané „archaické“ postupy mi nie sú proti srsti. Spracovanie som si užíval, hoci je možnosť pohybu výrazne obmedzená a neviditeľné zátarasy nedovolia hrdinom ani raz odbočiť z vopred navrhnutej trasy.

Rovnako je na tom i zničiteľnosť prostredia, ktorá viac-menej neexistuje. Na jednu stranu tak utrpí hráčovo ego, veď nemá všetko pod kontrolou, no na oplátku sa mohli s jednotlivými obrazovkami vyhrať samotní tvorcovia a navrhnúť ich tak, aby pôsobili dominantne. Práve v tomto vidím výrazný klad grafiky – snaží sa zapôsobiť i v strohejšom kabáte a ono sa jej to darí, niekedy ohúri, inokedy pôsobí vecne, avšak strohých momentoch sa dočkáte len občasne – práve cesta k pekelníkovi je lemovaná rozpadnutou vežou a netuším, koľkože to poschodí som sa trmácal nahor, ale pri konci som si pripadal, akoby som po tej chodbe už nie raz išiel. Ale vymyslíte niečo prekvapujúceho v stokrát omletom koncepte?

Animácia postavičiek pri pohyboch nemá výraznejšiu chybu. Súbojové kreácie sa neopozerajú, každá končatina sa ohýba realisticky, pričom výsledný pád a rýchle postavenie sa takmer vôbec nelíši od skutočného padnutia na zadok. Protivníci sa deformujú po zásahoch, takže prechádzanie textúr cez seba nie je na dennom poriadku. Je vidno, že si tvorcovia dali na filmovom prevode záležať a neuspokojili sa s jednoduchými animáciami. Čo sa týka príbeh posúvajúcich sekvencií, niektoré sa odohrávajú v engine hry, takže jeho menej detailné objekty predstúpia do popredia, ale nikdy nie sú zbytočne dlhé. Výsledná sedmička je tak férová, hoci musím povedať, že komu statická kamera a orezanie priestoru, do ktorého môže hrdina vkročiť, píli nervy, môže si ubrať dva tri bodíky, pre neho bude spracovanie výrazne obmedzujúce.

INTERFACE 8 / 10
Ovládanie ani nemohlo byť jednoduchšie, pre gamepad je priam stvorené. Dva druhy útokov (rýchly a slabší alebo pomalý a silnejší) mečom bohato postačia k vytvoreniu jednoduchých komb, luk i aktivovanie mágie má špeciálne tlačidlo, pričom všetko prejde jednoducho pod kožu. Možno to bude znieť pre niekoho ako úplná banalita, ale dnes nebýva zvykom, aby sa pri premapovaní ovládacích prvkov zmeny prejavovali aj v helpe a priamo v hre. Na obrazovke je vidno všetko dôležité, nič zbytočne nezavadzia s ovládaním som mal problém len v niektorých momentoch pri nevhodne zvolenej kamere. Problém nastal pri prechode miestnosťami, kde v jednej znamenal pohyb vľavo pohyb vpred, zatiaľ čo v ďalšej pohyb vzad. Výsledok prebehujúcej postavičky z jednej do druhej miestnosti a blikajúca obrazovka však rýchlo upozornia hráča na menší bug. Týchto momentov je však málo a bolo by príliš sebecké dať intuitívnemu a jednoduchému ovládaniu facku za tento prehrešok.

HRATEĽNOSŤ 7 / 10
Musím sa priznať, že do hrania Eragona sa mi príliš nechcelo a dotlačil som sa k nemu nasilu. Lež neskôr ma jednoduchý koncept pripútal k monitoru ako sa to už pár mesiacov ničomu nepodarilo a tĺkol som mečom protivníkov hlava-nehlava. Špeciálne útoky treba neustále striedať, niekedy je nutné zmeniť zbraň, inokedy je zas výhodnejšie použiť mágiu na zhodenie protivníka do priepasti či si ho prisunúť k telu. Výhodou však je, že celý priebeh neskutočne rýchlo odsýpa a hráč sa málokedy zastaví i pre jednoduchých hádankách založených na mágii. Ako už bolo spomenuté, na vybranom mieste sa objaví magická ikona a hráč kúzli a uvoľňuje si tak cestu vpred. Lineárny chodníček v hack & slash žánri vôbec nevadí, práveže napomáha k vytvoreniu pôsobivej atmosféry. Zabíjanie desiatok potvor možno vyzerá ako jednoduché, avšak ku každému protivníkovi treba pristupovať zodpovedne a útok správne načasovať, inak je atak nie veľmi úspešný a naopak poskytnete príležitosť nepriateľovi. Zabíjaním sa vám dvíha akýsi "meter", spojený s priateľovým a ak sa stretnú, aktivujete špeciálny berserk mód, kde stačí máchať mečom a všetko na obrazovke začne padať sťa krehké porcelánové bábiky.

Princíp je teda jasný a oblbujúce stláčanie klávesov môže začať čisto teoreticky nudiť a preto by mal Eragon ponúknuť niečo viac. V iných hrách sú to aspoň primitívne RPG prvky, kedy si postava môže zakúpiť lepšiu zbraň, prípadne si vylepší zopár štatistík. Tu však nič také nie je. Istotne nie lichotivá vizitka, avšak možno by sa tým stratilo špecifické čaro. Keďže je hrdina dračí jazdec, k slovu sa dostane aj šupinaté monštrum. Občas vypomáha (postava určuje na ktorých miestach má zasiahnuť), inokedy si zalietate. Bol som však trochu prekvapený vskutku malým využitím oheň šíriaceho lietavca. Núkajúca sa šanca na pridanie mnohých ďalších hodnôt sa tak stráca v pozadí (a to vulgárne i obrazne povedané). Celý let je navyše úplne zjednodušený na orientáciu v neviditeľnom vzdušnom tuneli, z ktorého nemôžete vyletieť, čo značne degraduje voľnosť, akú by si gigant na oblohe zaslúžil. Zabudnite aj na požieranie malých jednotiek, chytanie do pazúrov a masakrovanie krídlami. Na to si zrejme budeme musieť počkať až do príchodu PS3 akcie Lair. Netuším však, prečo túto stránku tvorcovia nerozobrali do poslednej skrutky – možno strach o prílišný odklon od licencie, možno nedostatok času. Takto však Eragon prišiel o výrazný klad. Spoločne s absenciou akýchkoľvek iných prvkov tak musím po stránke hrateľnosti hodnotiť striedmo – hra okrem rúbania nič iné neponúka a potenciál ostáva zatvorený niekde v šuflíku. Snáď v dvojke.

MULTIPLAYER 7 / 10
Keďže hra obsahuje putovanie vo dvojici, stačí ak sa nablízku túlajúci jedinec chopí ovládača a zapojí do hrania. Vo dvoch sa lepšie preštrikujete armádami zla, ale orgie v štýle Golden Axe to žiaľ nie sú, aj keď zábava to je kvalitná.

ZVUKY 6 / 10
Nikoho nesmie prekvapiť, že o hlasy sa postarali filmové mená, avšak viac zamrzí, že toho veľa nenakecajú. V arkáde však duchaplné rozjímanie nad momentálnou situáciou na Blízkom východe nikoho neťahá, takže aby som sa zaskvel literárne vybrúseným prirovnaním – škoda rečí. Hrmot okolo sa snaží vytvoriť dojem masového konfliktu, pôsobí však komornejšie, zrejme by to chcelo oveľa viac revu, obrovia si len niečo frflú pod fúzy a celkový dojem tak pôsobí ako miestne kabaretné vystúpenie hercov-amatérov. Možno už preháňam, ale v porovnaní s pompéznosťou Pána Prsteňov dostáva cucák Eragon riadnu otcovskú.

HUDBA 7 / 10
Dynamicky meniaca sa hudba vzhľadom na prebiehajúcu situáciu je v spojení s orchestrom tradičný spôsob ako vytvoriť podmanivé melódie. Na hudbe je nádherne vidno, že k nej nik nepristupoval ako k sekundárnemu prvku, pretože práve pompéznosť náhle prechádzajúca z krvavých bitiek do tichého pochodu temnotou značne „zblbne“ a dostane do deja. Striedanie skladieb je vhodne zvolené, pričom sa nesťažujem ani po stránke kvantitatívnej. Tóny zaznievajú v správnych chvíľach, no v niektorých momentoch je až strašidelné ticho. Teraz netuším, váham medzi sedmičkou a osmičkou, preto navrhujem šalamúnske riešenie – kto má rád tradičný orchester vo fantasy skladbách, nech si ten bodík pridá, ja sa bude tváriť neskutočne tvrdohlavo a zostanem na nižšom stupni.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 5 / 10

Prečo to nepriznať hneď na začiatku, Eragon je hra vskutku krátka, jej dokončenie nezaberie viac ako šesť hodín poctivého hrania a šestnástkou úrovní sa prehryziete pomerne skoro. Môže za to aj jednoduchosť a nedostatočná agresivita protivníkov. Tí sa nechajú príliš jednoducho pokoriť a keďže sa nevyskytujú vo väčších množstvách, nedochádza k väčším problémom s pochodom za vymietnutím pavučín v cimre hlavného pekelníka. Tam, kde hlavne japonské produkty ponúkajú dvoj a viac násobne viac herného času, sa zvýrazňuje kultúrny nepomer medzi oceniteľnou hodnotou. Eragon je proste hrou pre masy, takže na ňu predsa musí stačiť jedno nedeľné popoludnie, ktoré padne fanúšikom vhod po sobotnej návšteve kina. Je pravdou, že po celý čas hrania je zábava a atmosféra na pomerne vysokej úrovni, takže to k dohraniu priam ťahá, ale na normálnu obtiažnosť je to jednoducho málo. Stačilo skutočne len pridať na počte protivníkov (a tým pádom výrazne rozšíriť oblasti, v ktorých sa boje odohrávajú, pretože i tak je občas na ploche tesno). Zrejme by však zostal mainstream zarazený väčšou náročnosťou. Nikomu však nik nebude brániť v rozohraní príbehu na vyššiu obtiažnosť. Mne sa na jedno dohranie nepodarilo nájsť všetky bonusové vajcia (?!), odkrývajúce filmové sekvencie z tvorby hry, rozhovory s protagonistami (aj filmovými). Podobné maličkosti milujem a som nesmierne rád, že i na PC sa konečne presúva konzolový efekt viacnásobného dohrania. V prípade Eragonu sa tak zvýši i herná doba, inak výrazne krátka.

Čo sa týka umelej inteligencie protivníkov, na tú v arkádach nikto nevsadí ani kreslo šéfa špeciálneho súdu, no primitívnosť ich pôsobenia sa dá chápať. Keby to boli premýšľajúce beštie, hráč by si ani nepípol a so sklonenou hlavou by odolal len niekoľkým vlnám nepriateľov. Uctievajú férový prístup, takže útočia jednotlivo, nechajú sa ľahko odkrágľovať a obrana im hovorí niečo len v prípade, ak bojujete nablízko. Stačí byť neustále v pohybe, nenechať nepriateľa udrieť (skúsenosť i zo skutočného života, všakže). Počas hrania natrafíte na truhlice s éterickým zdravím, takže o jeho doplnenie núdza nie je. Kladom je, že ak máte zdravie na maxime, nachádzate len špeciálnu hmotu (prachové guľočky, ktoré si vás nájdu... eh, to fantasy, mohla to byť radšej klasická ploskačka a bol by pokoj), ktorá doplňuje berserk-meter. Ukladanie pozície prebieha len na určitých miestach, pričom manuálne uloženie je dostupné len po skončení úrovne. Chvalabohu za tento postup, keby bolo možné ukladať si pozíciu na každom mieste, hodnotenie by padlo minimálne o dva body.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 7,0 / 10
Jasná sedmička – teda aspoň pre tých, čo nepohrdnú tradičným, dnes už archaickým hack & slash spôsobom boja, videným z pohľadu statickej kamery s obmedzeným prostredím, z ktorého vedie len jedna cesta vpred. Zamrzí kratšia herná doba, slabšie využitie draka, hoci práve on mohol vniesť svieži vánok do inak známych postupov, zabudnite i na akékoľvek iné prvky, vrátane RPG pochutín. Je to len primitívna akcia, no ak ich máte radi, na PC momentálne niet lepšej voľby a navyše je atmosféra prijateľná, bez japonských prvkov, takže si na chvíľu oddýchneme od bizarných kombinácií typu Devil May Cry.