Čítať túto tučnú a zábavnú knihu je ozajstný pôžitok kombinovaný s poučením (Miloslav Petrusek: Spoločnosti neskorej doby, vydal Slon - sociologické nakladateľstvo, Praha 2006, 459 strán). Autor, veľký znalec sociológie a veľký systematik, myslel pri jej koncipovaní aj na nesystematické duše, ktorých je na svete ešte dosť. Jeho "abeceda takmer sociologická" nie je určená najmä odborníkom, ale skôr ľudovým sociológom, ktorých aspoň letmo zaujíma, v akej že to spoločnosti vlastne žijú.
Petrusek nachádza, pomenúva a charakterizuje viac ako sto typov spoločností neskorej doby (teda spoločností viac-menej postmoderných). Nie je problém z aktívnej či alibistickej preskočiť do fungujúcej či hlučnej (áno, aj masturbačnej s mohutným vstupom Woodyho Allena), vynechať tolerantnú a teokratickú, zamyslieť sa nad zákutiami transkultúrnej a skončiť pri zdravej a zrýchľujúcej sa. A potom sa vrátiť k nomádskej či občianskej. A spokojne zhasnúť (lebo tá kniha je dobrá do postele) a tešiť sa, aké poznanie prinesie zajtra iná, trebárs detinská spoločnosť. Veď kto by nechcel žiť karnevalový život bez zodpovednosti a vážnosti v najväčšej detskej izbe, ktorou je televízia, uspokojujúca libidózne potreby. Chceme, aby nás zabávali iní (jedno či Železný, Rybníček, alebo Hreha); veď sami sa baviť často už ani nevieme - a to už sme sa skokom preniesli do inej pohodovej spoločnosti - humoristickej (po česky legrační).
Čím viac prijímate Petruskovu vážno-nevážnu hru, preskakujúc a vracajúc sa k jednotlivým kapitolkám, tým viac môže rásť pocit, že absolútna čitateľská sloboda pri výbere jednej z autorových spoločností je takmer jediná sloboda, čo ešte zostala nám ľuďom, zviazaným pevnými spoločenskými putami od narodenia až do smrti (Marx nepustí, čo autor občas pripomenie). Ešte že na záver niektorej eseje sa občas zjaví také to vonnegutovské "je to tak, ale možno aj inak". Spochybnenie úplne oprávnené. Ak máme veriť autorovi (a prečo nie), spoločnosť neskorej doby možno "metaforicky prirovnať k sopke, o ktorej nielen nevieme, či je činná alebo nie, no už vôbec nevieme, či a kedy môže vybuchnúť a s akými následkami. Možno zajtra, možno nikdy." Takže aká istota.
Azda jedno z najoptimistickejších konštatovaní, ktorého sa autor v knihe dopustil, je toto: "Časť nášho rozhodovania vo veciach verejných máme vo svojich rukách, a naše rozhodovanie môže byť pozitívne ovplyvnené aj vedou takou skromnou, ako je sociológia." Áno, už samo poznanie toho, že pod povrchom vecí spoločenských sa môže skrývať ich druhá (postomoderná?) prirodzenosť, je cenné. V akom zmysle by však mohol bežný človek využiť sociologický pohľad za oponu, to je už ďalšia téma. Možno si k tomu treba pribrať na pomoc ešte takého Petra Bergera a jeho Pozvanie do sociológie alebo Z. Baumana. Alebo kopu iných autorov, ktorých Petrusek hojne, výstižne a citlivo - takmer s láskou - cituje.
A celkom na záver drobná perlička, ktorá svedčí o posune nášho vnímania smiešneho a vážneho. Do knihy sa vlúdila veta, v ktorej autor argumentuje, prečo v USA nemožno vybudovať - kapitalizmus. Taký žartík dnes vyvolá iba úsmev na tvári. Keď však pred štvrťstoročím v Rudom práve vyšla veta z úst akéhosi sovietskeho potentáta a znela "O podobných vymoženostiach sa pracujúcim v socializme ani len nesnívalo", následky pre vinníkov neboli vôbec humorné. Takže, pokrok nastal, aspoň u nás a aspoň za posledných 25 rokov: úsmev namiesto kádrového zemetrasenia (ktoré, mimochodom, zažil na svojej koži aj sám Petrusek, zbavený v normalizačných časoch možnosti učiť). "Skromná" sociológia nám občas môže pripomenúť aj takýmto zaujímavým spôsobom všelijaké posuny, ktoré si už ani neuvedomujeme alebo na ktoré sme zabudli.
