Americko-čínsky vedecký tím opísal fosílne zvyšky prvého známeho cicavca, ktorý vďaka membránam medzi končatinami zvládal kĺzavý let ako dnes vevericovité poletušky. V časopise Nature to oznámil Jin Meng z Amerického múzea prírodnej histórie v New Yorku so štyrmi kolegami z Ústavu paleontológie stavovcov a paleoantropológie Čínskej akadémie vied v Pekingu.
Veľký skok do minulosti
Fosílne pozostatky dosiaľ neznámeho tvora našli v lokalite Daohugou, ktorá leží v okrese Ning-čeng v autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko v severovýchodnej Číne. Rozmermi pripomínal veľkého netopiera či veveričku. Bádatelia ho pomenovali Volaticotherium antiquus. Znamená to "dávne, vo vzduchu sa kĺzajúce zviera". Podľa datovania geologických vrstiev bol na svete pred najmenej 125 miliónmi rokov v úvode druhohorného útvaru kriedy. Teda asi v polovici éry, keď na Zemi vládli veľké dinosaury.
Volaticotherium posúva dejiny "lietajúcich" cicavcov, pohybujúcich sa kĺzavým letom, o vyše 90 miliónov rokov hlbšie do minulosti. Doterajším rekordmanom dávnovekosti bol v tomto ohľade istý treťohorný hlodavec s očividne klzákovou mebránou medzi končatinami, ktorý žil pred 30 miliónmi rokov. Ale aj dejiny skutočne lietajúcich cicavcov, ktoré sa vo vzduchu pohybujú silovým letom, a to aspoň o 70 miliónov rokov. Najstarší známy netopier totiž žil takisto až v treťohorách, konkrétne pred 51 miliónmi rokov. Cicavce očividne experimentovali s lietaním približne v tom čase ako skoré formy vtákov.
Hmyzožravý živý klzák
Objav je o to senzačnejší, že zďaleka nejde iba o nový druh. Tvor svojou zvláštnou anatómiou súčasne definuje až tri nové vyššie zoologické klasifikačné jednotky: rod Volaticotherium, čeľaď Volaticotheriidae a rád Volaticotheria. (Na porovnanie: v rámci triedy cicavcov tvoria iné rády napríklad všetky vačkovce, všetky netopiere, všetky primáty - kam patríme s poloopicami, opicami a ľudoopmi aj my, všetky šelmy či všetky veľryby a delfíny.)
Opísať nový rád sa paleontológovi, aj to máloktorému, podarí raz za život. Fosílie Volaticotheria sa zachovali nielen v podobe kostí, ale aj odtlačkov kožucha, jedných z najstarších známych v rámci všetkých cicavcov. A najmä odtlačku prevažnej časti pomerne veľkej kožnej mebrány medzi prednými a zadnými končatinami tvora. Práve táto membrána je priamym dôkazom schopnosti kĺzavého letu. Takému pohybu vzduchom zodpovedali aj predĺžené končatiny, potrebné na výraznejšiu kostrovú a svalovú oporu klzákovej membrány. Zviera tiež malo dlhý tuhý chvost, ktorý mu asi počas letu slúžil ako stabilizačné kormidlo. Keďže hmotnosť tvora dosahovala zhruba iba pol kilogramu, s kĺzavým letom nemohol mať žiadne problémy.
Nebol taký vrtký ako netopiere, aby chytal hmyz za letu. Podľa zjavne vysoko špecializovaného ostrého chrupu však bol tak ako ony hmyzožravec - na rozdiel od dnešných kĺzavo lietajúcich cicavcov, ktoré sú prevažne bylinožravé. Za hmyzou korisťou sa podľa všetkého presúval zo stromu na strom. Iné znaky končatín, najmä prstov na nich, ukazujú, že sa veľmi šikovne šplhal po kmeňoch a konároch, tak ako dnešné poletušky.
Objav Volaticotheria dokladá, že skoré pracicavce boli rozmanitejšie, ako si dosiaľ vedci mysleli. Tento tvor totiž nebol priamym predkom ani dnešných poletušiek, ktoré patria medzi hlodavce, ani takisto kĺzavo lietajúcich vačkovcov a lemurov, ani silovo lietajúcich netopierov. Kĺzavý let sa v tejto vymretej evolučnej línii očividne vyvinul nezávisle. Fosílny záznam podľa všetkého stále skrýva ďalšie veľké skupiny dávnych cicavcov.
Na základe tejto fosílie vedci určili nový druh, rod, čeľaď a rád pracicavcov. KREDITY ILUSTRÁCIÍ - CHUANG ZHAO A LIDA XING, JIN MENG
