Mladý britský matematik Alan Turing si v slávnom článku Počítacie stroje a inteligencia (1950) položil otázku, či možno naučiť neživú hmotu rozmýšľať. Neodpovedal priamo; navrhol test, ktorým by sa odpoveď dala zistiť. Otázku "Môže počítač myslieť?" nahradil otázkou "Môže počítač obstáť v imitačnej hre?" Možno sa s počítačom zhovárať tak, aby si človek nevšimol, že sa baví so strojom, a nie s iným človekom?
Geniálne jednoduchá myšlienka
Myšlienka v pozadí Turingovho testu je geniálne jednoduchá. Myslenie ako séria formálnych operácií s poznatkami nemusí prebiehať iba v ľudskej hlave, ale v akomkoľvek systéme. Podmienkou je, aby mal dostatočnú pamäť a vedel pracovať so symbolickými reprezentáciami (číslami, slovami, predstavami...) podľa racionálnych pravidiel. Takým systémom môže byť aj počítač. Turing ukončil článok predpoveďou, že o päťdesiat rokov ľudia zostroja počítače, ktoré budú hrať imitačnú hru tak, že priemerný vyšetrovateľ bude mať len 70-percentnú šancu určiť, či hovorí s človekom alebo s počítačom.
Turingova predpoveď sa síce nesplnila, jeho práca však podnietila zmenu perspektívy pri poznávaní človeka.
Inteligencia vyžaduje cit
Podľa jedného z Turingových pokračovateľov, počítačového mága a vizionára posthumanizmu Raya Kurzweila, inteligencia vyžaduje cit. "Vedieť rozpoznať cit a reagovať naň je najzložitejšia vec, ktorú človek dokáže," píše Kurzweil v knihe Singularita je blízko (2005). Keď lepšie pochopíme, čo sa deje v ľudskom mozgu, dokážeme vyrobiť stroje, ktoré budú chápať city ľudí, budú na ne vedieť reagovať "a ak budeme chcieť, budú samy cítiť." Čím viac spoznáme ľudský mozog, tým lepšie dokážeme napodobňovať jeho činnosť, a tým viac sa budú stierať rozdiely medzi človekom a strojom. Rozvoj technológie začína byť taký rýchly, píše Kurzweil, že mu ľudská skúsenosť prestáva stačiť a človek, ak bude chcieť držať krok so strojmi, bude musieť použiť technológiu na rozšírenie vlastnej inteligencie.
Génové manipulácie, psychofarmaká, kognitívna neuroveda a predlžovanie života umožnia ľuďom zlepšovať svoje intelektuálne a fyzické schopnosti spôsobom, ktorého dôsledky dnes nik nedokáže domyslieť. "Nevidomí budú vidieť, nepočujúci budú počuť, paraleptici budú chodiť, bude sa rozširovať ľudská pamäť, zdokonaľovať ľudská inteligencia, predlžovať ľudský život."
Ohrozenie humanity?
Práve možnosti technicky zlepšovať človeka predstavujú podľa F. Fukuyamu najsubtílnejšie ohrozenie našich súčasných predstáv o slobode, ľudskej dôstojnosti a ľudských právach, ku ktorým sa táto civilizácia dopracovala obrovským intelektuálnym úsilím, emocionálnym nasadením a krvavými vojnami. Je nebezpečnejšia ako jadrové zbrane alebo klimatické zmeny, pretože spája negatívne dôsledky dehumanizácie s pozitívnymi účinkami, akými sú odstránenie chorôb, dlhovekosť alebo možnosť kúpiť si v lekárni látky rozširujúce pamäť a zdokonaľujúce inteligenciu.
V posthumánnom svete, v ktorom nebude existovať žiaľ, depresia, frustrácia, nebude nik potrebovať hodnoty ako súcit, spravodlivosť, sloboda, úcta. Na rozdiel od ponižovaných a utláčaných, dehumanizovaní ľudia netušia, že sú dehumanizovaní, a čo je horšie: keby to aj tušili, neprekážalo by im to. Nové techniky sociálneho inžinierstva budú, podľa Fukuyamu, znamenať nový začiatok dejín, ktorých sociálne a politické dôsledky si dnes nik nevie predstaviť.
Emócie ako základ morálky
Fukuyamov technologický skepticizmus je značne prehnaný, podobne ako Kurzweilov technologický optimizmus. Posthumánnymi sa nestávame tým, že využívame nové vedecké poznatky a nové technológie na zlepšenie svojej fyzickej a psychickej kondície. Podobne, ako nás nerobia posthumánnymi okuliare, inzulín, kardiostimulátory alebo antidepresíva. V jednej veci má však Fukuyama, zdá sa, pravdu. Žiadne morálne normy by nemohli byť sociálne konštruované, žiadne dohody by nik dobrovoľne nedodržiaval, keby neexistovali isté implicitné elementy morálky a humanizmu, zakódované v ľudskej biológii.
Nové výsledky vo výskume mozgu naznačujú, že ak človeka ešte neopustil pocit humanity "je to preto, že pri úvahách o morálnych dilemách sa aktivuje tá oblasť jeho mozgu, kde sídlia emócie". Ak človek uvažuje o morálnej dileme a v emocionálnej časti jeho mozgu sa nič nedeje, znamená to, že niečo s ním nie je v poriadku.
Fukuyamove obavy sa zdajú opodstatnenejšie v prípade, ak sa podarí "vylepšiť" človeka takým spôsobom, že pri uvažovaní o morálnych dilemách sa bude v jeho mysli diať niečo podobné, ako sa deje v "mysli" stroja pri spracúvaní informácií. Posthumánnymi sa totiž nestaneme tým, že naučíme stroje rozumieť informáciám, ktoré spracúvajú, ale skôr tým, že my sa naučíme myslieť ako myslia stroje.
Poznámka redakcie: Posthumanizmu je venované 32. číslo časopisu Kritika &Kontext.
Autor: EGON GÁL(autor je filozof)
