 Ak triafa Flegrova teória zamrznutej plasticity do čierneho, potom má tento šimpanz z bratislavskej zoo z evolučného hľadiska už dávno všetko za sebou. Možno aj preto je taký smutný. Alebo že by skôr boli na príčine tie mreže? FOTO - MICHAL AČ |
Viete, ako sa pozná dobrá kniha o evolučnej biológii? Podľa toho, že ju môžete začať čítať odzadu. Najlepšie od poznámok. Ak je kniha naozaj "o niečom", nie sú na konci preto, že by boli menej dôležité, ale skôr preto, aby autor zdôraznil, čo všetko by ešte mohol napísať, ak by mu vydavateľ poskytol dostatok priestoru.
Bin Ládin alebo Matka Tereza?
"Nechcem sa púšťať do diskusií, či objektívne spôsobil viac utrpenia bin Ládin so svojím terorizmom, alebo Matka Tereza so svojím zavrhovaním antikoncepcie," píše Jaroslav Flegr v poznámke č. 2 k 18. kapitole knihy Zamrznutá evolúcia. Nuž, pán Darwin, je to inak (vydala pražská Academia v edícii Galileo). Pri takom provokatívnom vyhlásení takého renomovaného autora nezostáva iné, iba rýchlo vyhľadať náležitú časť kapitoly, a potom si prečítať zvyšok, najlepšie od začiatku.
Presnejšie, od úvodu Stanislava Komárka (ktorý sa podobá na Darwina vraj už tým, že chová holuby), ktorý ako "evolučne zvedavý mladík" od Flegra koncom 70. rokov prvý raz počul magické slová "sebecký gén" či "Richard Dawkins". A teraz s ním (samozrejme s Flegrom, nie s Dawkinsom) má osud biológa, ktorý nie je práve na výslní evolučného "mejnstrímu", a to z jednoduchého dôvodu: obaja originálni českí vedci hľadajú vlastnú cestu medzi otvoreným disidentstvom a slepou vierou v evolučné dogmy, ktoré by boli ozaj vynikajúce - ak by fungovali vždy a všade.
Čakanie na trápny koniec?
"Spôsob vzniku a vývoja druhov prirodzeným výberom je iný, ako ho opísal Darwin a ako nám ho chcú ukázať súčasné učebnice," píše Flegr. A tak zatiaľ čo v darwinovskom svete sa druhy radostne a sústavne vyvíjajú k svetlej budúcnosti, čím odpovedajú na čoraz novšie požiadavky prostredia, v novom svete, do ktorého otvára dvere Flegr, reagujú tak, že zostávajú v podstate rovnaké. A zväčša iba trápne čakajú, až sa zmeny nahromadia v takej miere, že im nezostane nič iné, ako bez reptania vyhynúť.
Kniha je venovaná pamiatke dvoch významných (a nedocenených) vedcov 20. storočia Stephena J. Goulda a Johna Maynarda Smitha. Práve syntézou ich objavov a názorov (plus D. Eldredga, ktorý s Gouldom vytvoril tzv. teóriu prerušovaných rovnováh, plus ďalších dvoch duchovných otcov - Ernsta Mayra a Williama D. Hamiltona) vytvoril Flegr vlastnú teóriu a nazval ju zamrznutou plasticitou.
Darwinistická evolúcia pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov pri nej síce prebieha, no iba v určitých podmienkach, najmä v počiatkoch zrodu nového druhu (odhadovaného na 1-2 percentá jeho celkovej životnosti). Úvodné "génotrasenie" po vzniku nového druhu vystrieda báječný zmrznutý svet, kde vládne evolučná pasivita, čo je vlastne najlepšia dlhodobá reakcia na náhodné krátkodobé výkyvy prostredia.
Nefunguje ani sebecký gén?
A kde sa podelo druhé veľké D evolučnej biológie - Richard Dawkins, ktorého Flegr v mladosti tak obdivoval? Dawkins svojmu veľkému vzoru tiež "išiel po krku" a vysvetlil väčší podiel biologických javov ako Darwin. V prvom vydaní Sebeckého génu to síce "umne zakamufloval" (Flegr), a až v ďalších vydaniach si dovolil uviesť, že klasický a nový (teda Dawkinsov) pohľad na biologickú evolúciu "nie sú rovnocenné, že z nich v určitých situáciách plynú nerovnaké závery, a že teda iba jeden z nich môže byť správny."
Flegr oceňuje Dawkinsov formálny prístup. Ten spočíva jednak v tom, že autor nechce hneď na prvý raz vykríknuť hlasno do sveta: Heuréka, zvíťazil som nad Darwinom! (Možno by ho nik nepočúval). A rovnako tak ako Dawkins aj on zoširoka obíde vedecké autority a osloví publikum za vedeckou oponou (nuž ako priznáva, ani mu iné neostáva, lebo odborná práca v Rivista di Biologia zostala bez ohlasu). Súčasne však dáva autor teórie zamrznutej evolúcie jasne najavo, že ani Dawkins netrafil vo výklade evolúcie do čierneho; a treba povedať, že má na vyvrátenie Dawkinsových presvedčivých a silných argumentov ešte presvedčivejší odborný aparát.
Dve F namiesto dvoch D?
Otázne, samozrejme, zostáva, nakoľko môže Flegrovy argumenty posúdiť priemerný čitateľ či začínajúci záujemca o evolučnú biológiu, ktorým je kniha určená predovšetkým. Recenzent by sa na jednej strane rád vyhol osudu sira Karla Poppera (1902 - 1994), ktorý bol podľa Flegra pre evolučnú biológiu zaujímavý tým, že ju vlastne nikdy nepochopil a pritom sa o nej veľmi autoritatívne vyjadroval (do zátvorky treba však pripomenúť, že Popper bol azda najvýznamnejší filozof vedy 20. storočia, čo recenzentovi už ozaj nehrozí). Na druhej strane by však autor týchto slov predsa len rád poskytol čitateľovi nejaký návod, či má knihe venovať minimálne desať hodín svojho drahocenného času, prípadne oveľa viac (bez toho, že by si myslel, že evolučná biológia je niečo ako futbal - každý je úprimne presvedčený, že tomu rozumie). Moja rada teda znie: nech si kúpi a prečíta knihu nielen perspektívny či aktuálny záujemca o evolučnú biológiu (či jej nevedecký protipól - inteligentný dizajn), ale aj ten, koho fascinuje svet vedy alebo zrod novej významnej teórie sám osebe (v biológii ozaj ťažko hľadať významnejšiu teóriu, ako je evolučná).
Flegr je brilantný a vtipný sprievodca, ktorý sa vie s nadhľadom zamyslieť napríklad nielen nad kreacionistom, čo by s pomocou politikov a verejnosti chcel vyhnať evolučnú biológiu zo škôl a potom aj z vedy, ale aj sám nad sebou, aj nad vedou ako takou. A trebárs aj nad hodnotou úvah, vedených učiteľmi Univerzity Karlovej pri pive (druhé signalizuje, že s vedeckou diskusiou možno začať, štvrté, že je čas končiť). V tomto relatívne úzkom časovom priestore, vymedzenom tromi pivami, vznikla 17. kapitola Posedenie v hospode s dobrými a špatnými druhmi Daniela Fryntu, ktorá patrí medzi ozdoby knihy a vlastne aj teórie zamrznutej plasticity.
Že by sa v evolučnom kráľovstve končila vláda dvoch britských D a prichádzala vláda dvoch českých F?
