Heroes of Annihilated Empire - ukrajinský Legolas

Aj ukrajinské štúdio GSC GameWorld chce svojou troškou prispieť do klubu fantasy real-time stratégií, tak sa pozrime na zúbky novému bejby, ktoré síce má tisíc hláv (sic), no len s niektorými sa oplatí zahnať nudu.

Ak niekto spomenie názov ukrajinských vývojárov GSC GameWorld, každému sa musí v mysli vyjaviť ich neskutočne vyhypovaný a neustále odkladaný projekt Stalker. Málokto si však pamätá na časy staršie, keď na východ od nás vznikli Kozáci, niekoľko stovák hláv čítajúca armáda, vrhajúca sa vo víre real-time strategických bojov do bitiek proti ešte väčšej presile. Ono z niečoho sa predsa žiť musí a keďže termín dátumu vydania Stalkera je stále ta-tam, nebolo by od veci privyrobiť si niečím iným. Skúsenosti nadobudnuté pri sérii Cossacks sa istotne zúročia, takže voľba žánru bola vopred určená. Keďže dnes musí mať každá hra aj svoje RPG prvky, pridáme i tie. Navyše je výhodne zviesť sa na pomerne stále chcenej fantasy vlne, doplníme tam trochu modernej techniky, nech to má grády a čože to tu nemáme? Heroes of Annihilated Empire. Lež primárna myšlienka možno mala svoje klady, celkové prepojenie jednotlivých častí niekedy škrípe, niekedy nenútene baví, ale dokonale pohltiť nedokáže. Možno za to môže ničím nevylepšený koncept hrania, ktorý sa v rôznych podobách už neraz zjavil na našich monitoroch, ale hlad po klasických RTSkách bol v mojom prípade ohromný, takže chybičky krásy by som skôr hľadal v príliš veľkej snahe zahrnúť do ukrajinských Hrdinov čo najviac prvkov, no duša hry sa utápa v zastaranom a dnes už nudnom koncepte Cossacks.

Poďme však poporiadku a najprv sa vrhneme na realtimovú časť hry, hoci RPG prvky zohrávajú výraznú úlohu vo forme hlavného hrdinu, bez ktorého skúseností by sa už tak dosť nevyvážené hranie stalo ešte väčšou nočnou morou. Misie sa delia na dve časti, takmer rovnomerne rozdelené – so základňou a bez nej. Koncept prvej i druhej alternatívy je dobre známy, a hoci mne oveľa viac vyhovuje práve ten s rozvojom základne, putovanie len s hrdinom a hŕstkou verných má svoje plus vďaka spomínaným RPG prvkom a levelovaním hlavnej postavy. Budovanie centrály neprináša nič nové. Nutnosť starania sa o suroviny, ktorých je samozrejme hojne – jedlo, drevo, kryštály, kamene, železo a napokon aj zlato. Výstavbu všetkých možných budov, ich vylepšovanie za účelom zvýšenej efektivity produkcie a napokon aj plodenie bojových jednotiek, aj keď v prípade takého draka by som o plodení radšej hovoriť nemal. Jednotky môžu taktiež získať nejaký ten bonus do obrany alebo útoku, takže vylepšovanie základných vlastností v ich rodnej budove natešene čaká na odber ďalších surovín. Koncept jasný, zreteľný a známy, ale v máloktorej hre je nutné k úspešnému prevalcovaniu nepriateľa vytvoriť armádu, čítajúcu nie raz i tisíc jedincov. A to už je potom riadna mela, drobučké postavičky to do seba šijú v epických bitkách, ktoré nepripomínajú boje detí za domom na dvore s drevenými zbraňami, ale skutočný stret mnohopočetnej skupiny. Videli ste Pána Prsteňov? Videl a ak nie, tak to bežte napraviť a získate dokonalý obraz o obrovských armádach. Alebo si počkajte na Medieaval 2: Total War.

Druhý typ úrovní je svojim spôsobom frustrujúci, ale niekedy i zábavný zároveň. Jednoduchý princíp choď z bodu A do bodu B znie lákavo (pre koho ako), no cesta za vykonaním tejto triviálnej akcie je tŕnistá z mnohých dôvodov. Previesť panďulákov po jednej možnej trase totiž zvládne aj úplný strategický ignorant typu Slava. Lenže ono na svojej ceste natrafíte na tlupu protivníkov, klik na nich a už sa mlátia, žiadna taktika nehrozí a neostáva nič iné, než čakať na výsledok, občasne vyvolať hrdinom nejakú tú špecialitku z magických kariet a čakať. Tak napríklad čakať na smrť všetkých našich pešiačikov. Keď nie v prvom, tak v druhom kole, ale to je jedno, pretože nasledujú partizánske nájazdy hrdinom na skupinky nepriateľských tvorov, rozmiestnených na vopred daných miestach. Vždy stačí ísť rovno za nosom, voľnosť vo voľbe trasy je prakticky nulová. Akú taktickú hodnotu majú tieto misie, nepochopím ani keby mi elfské uši hlavného geroja narástli. A k tomu decentne poodhalené poprsie slečny rovnakej rasy, vystupujúcej v komixových stripoch medzi misiami. Toto nútené, často vyše hodinky trvajúce, utrpenie chvalabohu aspoň čiastočne zlepšujú RPG štatistiky. Hlavný hrdina, ignorantský to elf, tiahne proti hordám nemŕtvych napriek prísnym rozkazom nadriadeného veliteľa, pričom nie nadarmo sa hovorí, že iniciatívny spoločník je horší než triedny nepriateľ. Práve hráč má za úlohu vylízať všetky rany, vzniknuté vrtochmi blonďatého Legolasa. Dobre, ono to nie je žiadny šialene sladký Orlando, ale podoba sa nedá zakryť.

Teraz si prejdeme na neustále spomínané RPG prvky, ktoré vlastne z Heroes of Annihilated Empire robia akéhosi nasledovníka Warcraftu 3, no radšej zostaneme pri zbožnom prianí tvorcov. Síce v našom prípade máme obmedzenie získaných úrovní na jednu mapu, ale keďže skúseností pribúdajú vcelku pomalšie, tempo nastolené hrou samotnou je dostatočne adekvátne, aby sa strop objavil až na samom závere misie. Po každom postupe môžete vylepšiť obranu, útok, zväčšiť objem života alebo many, urýchliť obnovu jedného i druhého, zrýchliť pohyb. Okolo 40-50 levelu postavičky už je konečne cítiť, že ovládate hrdinu a nie dajakú trasorítku. Lenže to nie je všetko, po cestách natrafíte nielen na liehoviny (veľký výber flakónov s tradičnými farbami), obchod s handrami (brnenie, rukavice, botinky), bižutériu (prstene, náramky, náhrdelníky... ehm). Niekedy vypadne z trochu silnejšej potvorky bonus, inokedy ho nájdete v rozbitom voze alebo pri inom krásavcovi, ktorý však svoju úlohu nezvládol a jeho kostra sa teraz slní na zelených pláňach. Rozhodne to nie je Diablo, tentoraz mám na mysli prvý diel, no niečo tu máme a tvorcovia sa aspoň majú čím chvastať na obale. Je to príjemne skombinované so stratégiou samotnou, no jedna pusa ešte sex nerobí, takže prejdeme k hodnoteniu jednotlivých položiek a ukážeme si, či je hniezdočko lásky pripravené.

GRAFIKA 6 / 10
Čo si budeme nahovárať, engine Kozákov už má pár rôčkov a ani menšie vylepšenia nepomohli jeho príťažlivosti. Stačilo by naniesť trochu make-upu a zmizli by príliš neduhy typu menej detailné textúry objektov a hlavne postáv. Poteší možnosť rotovania, zoomu a dokonca aj natočenia uhlu kamery, no ovládanie cez klávesnicu je nehorázne odpudivé, myška zvláda len posúvanie kamery. Pozrite sa na obrázky, sami uvidíte najlepšie – všetko síce vyzerá roztomilo, príjemné farbičky vytvárajú dojem tradičného fantasy prostredia, kedy sa pod budovami elfov objavuje zeleň, trpaslíci šíria žltastú púšť, nemŕtvi modrastú žiaru bez života rasa Kryo si žije ako prasa v žite... v snehu. Takže ich podklad tvorí snehová prikrývka. Držaným územím sa mení prostredie a áno, takto zo slov to vyzerá nádherne, ono to na prvý pohľad aj pôsobí fajným dojmom, no celé to je až príliš statické, nikde žiadny animovaný objekt, maximálne tak stromy sa po priblížení vlnia, inak nič viac, žiadna krása, ktorá by výrazne zaujala, ani počasie sa nemení, ani denná doba. Dá sa pri tom vydržať, očného rozhodne po hraní nenavštívim, ale závan nostalgie je príliš silný. A HW nároky trochu vyššie, ale daň za more maličkých panáčikov je privysoká.

Intro tvorí výborná animačka, no to je asi tak všetko, čím sa GSC GameWorld snažil vytiahnuť. Medzi úrovňami sledujete príbeh pomocou komixových okienok, tie vôbec nie sú zlé, ale na fantasy zmixované s miernym nádychom futurizmu to je prekliato zlá voľba. Animácie jednotiek nepatria medzi dokonalé rozpohybované bábky, ale pri oddialení, čo je najprehľadnejší variant, to posúdiť nemôžem, pretože pri najvyššom rozlíšení boli postavičky tak maličké, že radšej nechcem vedieť, čože to v tom chumli s nepriateľom robili, na také prasačiny nie som. Pri znížení kamery je síce vidno viac, no vtedy sa ukáže vek enginu a prehľad mizne do neznáma, takže radšej vidieť pišišvorov a mať prehľad.

INTERFACE 7 / 10

Ovládanie je tradične myškoidné, klávesnicu môžete využívať na vyvolanie skratiek, no potrebné ikonky si môžete vyvolať aj z okien priamo v hre, čo býva často oveľa rýchlejšie. Trochu neprehľadná mi pripadala mapka, splývajúce farby neumožňovali rozoznať najbližšie okolie, takže na rad prišlo scrollovanie po úrovni samotnej. Niekedy pohľad kamery zakrýval vrch, no chvalabohu engine zvláda rotáciu, avšak sami musíte uznať, že je to príliš chabá náplasť na absenciu zmeny uhla a zoom LEN za pomoci klávesnice. Prehľadnosť sa tak napokon dá docieliť, ale je to značne nepraktické, hlavne keď je napríklad zmena uhlu pohľadu vyložene neprirodzená, klávesmi sa ťažšie nastavuje ten správny kuk na bojisko. S týmito prvkami sa dokážu pýšiť už mnohé stratégie, dávno preč sú doby, kedy voľná kamera nad trojrozmerným bojiskom vzbudzovala skôr vlnu nevôle a len spočiatku sa objavovali možnosti zmeny klávesnicou. Nepraktické, pričom koliesko na myške je určené iba na rotovanie. Škoda slov.

HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Niekedy zaujímavá zábava, inokedy uspávajúca nuda – hrateľnosť sa hojdá z vcelku príjemných chvíľ do mrzutých, zbytočne frustrujúcich a naťahujúcich sa minút, ktoré nemajú konca kraja. Štvorica národov je síce peknou možnosťou voľby, ale základný príbeh tvrdohlavého elfa sa nielenže nevymyká z fantasy klišé, pričom to je kópia proti najzlejšiemu zlu tak primitívna, až by sa žiadalo nad „nečakanými“ zvratmi prevrátil žalúdok nejednému adventúristovi. Dobre, príbeh v stratégiách nehrá dôležitú úlohu, tou je napríklad rôznorodosť misií (minimálna) a národov. Pri nich sa môžeme zastaviť, no bude to len na skok. Diferenciácia na rozdielnosť jednotiek samozrejme existuje, okrem pešiakov bojujúcich na blízko alebo na diaľku existujú aj silné špeciálne jednotky, ktoré môžete mať vždy len po jednom kuse. Vzduchom lieta drak, kostlivci behajú po stovkách, elfskí strelci zahaľujú nebo spŕškou šípov, trpaslíci majú bambitku alebo dokonca tank a Kryo rasa využíva všetko ľadové. Pekné, kjasné, dokonca mnohé oddiely vojačikov patria pod veliteľov, silnejších to bojovníkov, ktorých ak zlikvidujete, znížená morálka spôsobí útek z bojiska niektorých psychicky labilnejších jedincov, paniku, čo výrazne pomôže vašim panáčikom alebo potvorkám.

Hrateľnosť sama o sebe je jednoduchá, ešteže existuje možnosť výroby nekonečného zástupu jednotiek. Ono je to potrebné, pretože maličkí panďulákovia budú zomierať po desiatkach, stavy treba neustále doplňovať. K tomu sú potrebné suroviny, ktorých je podľa môjho názoru príliš veľa a celý systém je príliš košatý. Zbytočne rozťahaný. Zábava celého projektu stojí a padá na počítači, čo všetko hráčovi dovolí ako sa k nemu bude stavať – ďalší kameň úrazu, pretože obtiažnosť je neuveriteľne nevyvážená. Navyše netuším, prečo sa práve HoAE menujú za stratégiu, keď žiadna taktika nie je prítomná – neexistuje žiadny priestor na manévrovanie, všetky chodníčky sú totiž umelo uzatvorené, takže cesta do nepriateľského náručia je vždy len jedna. Ďalším taktických debaklom sú formácie. Je síce pekné, že sa vojačikovia zoradia do adekvátnych pozícií – tlupa bojovníkov na blízko pižlá zástupy mečíkmi, panáčikovia s lukmi strieľajú spoza nich, ale hráč nemá možnosť vlastnej voľby formácie a tak je pohľad na zástup zoradených vojakov nie tou svojskou pýchou, akými si obzeráme svoje pluky pred rozhodujúcou bitkou. Ešteže to zachraňuje hrdina, ktorý aspoň trochu drží pri živote hru samotnú, pretože u neho jediného sa niečo deje. Vždy na začiatku úrovne (prípadne počas od extra silného protivníka) získa novú magickú kartu, výrazne priaznivé čertove obrázky môžu zvrátiť bitku vo váš prospech. Zo začiatku je to len Strom života (spomaľuje nepriateľov, urýchľuje obnovu zdravia a magickej energie), Elektrické oko (niečo v štýle Pána Prsteňov, čiže kukadlo, ktoré na rozdiel od Tolkienovho dielka nesleduje okolie, ale prská blesky na nepriateľov) alebo Tlaková vlna, ktorá výrazne uberie zo zdravia. Neskôr získate Morovú ranu (postihy na nepriateľa), Skupinu bojovníkov (privoláte si pomocníkov) alebo vyvoláte plošnú katastrofu či pomôžete vlastným.

Spojenie RPG prvkov a stratégie výborne fungovalo v treťom Warcrafte, no v prípade Heroes of AE sa jedná akoby o slabý odvar, meniaci sa v nudné klikanie, ktoré väčšinu času buď nestíhate, nemôžete ovplyvniť alebo sa jednoducho nebavíte. Ono posielanie neustále rodiacich sa jednotiek na smrť v iných real-time stratégiách má svoje čaro, ak je celý koncept výborne vybalansovaný, takže sa hneď na začiatku neprehýbate nad nekonečnými nájazdmi protivníka, neutekáte neustále s osamoteným hrdinom z boja, pretože krváca viac než by bolo vhodné. Bitky rozsiahlych armád sú príjemne sledovateľné, ale ich výsledok neovplyvníte, jednoducho vyšlete nepriateľovým smerom svoju tlupu a dúfate, že to napokon vaši borci zvládnu, pretože vzniknutý chaos sa ukočírovať nedá.

MULTIPLAYER
Viacerí hráči si môžu vyskúšať svoje možnosti na troch mapách v tradičných módoch. Príliš orezaná ponuka, no keďže nebola skúšaná, nevyrečiem nad ňou smrteľný ortieľ.

ZVUKY 6 / 10
Dabing vcelku kvalitný, počas boja na seba narážajú zbrane, šípy svištia vzduchom, nemŕtvi mrmlú, kosti sa lámu, umierajúci občas vykríknu v smrtiacej agónii. Ale inak priemer. Zamrzí, že správičky od nepriateľov po zabití súperovho veliteľa nie sú nadabované, ale len v textovej forme zobrazené, a tak je smutný pohľad na prchajúce postavičky s vetami „Nechcem zomrieť!“, „Je ich príliš veľa“ a podobne. Hneď by atmosféra stúpla. Druhým problémom je nemožnosť odklepnutia dialógov. Síce sa zdá, že keď sa preberiete nudnými rozhovormi, zobrazenými v dialógových oknách, bude biednej zápletke a rečníckym kúskom koniec, no pokec sa musí dokončiť, takže ak ste rýchlo preklikali zopár otravných viet, ešte o minútku dve budete počuť „pokračujúci“ dialóg, hoci budete mastiť súpera o niekoľko stovák metrov ďalej.

HUDBA 5 / 10
K melódiám sa nedá nájsť výrazne krivé slovo, akoby som už niektoré niekde počul, no to vôbec nehádžem na hudobné spracovanie špinu. Kvalitatívne však Hrdinovia pohoreli, pretože v repertoári som nenašiel skladbu, kvôli ktorej by som pustil myš z ruky a len tak sa započúval do krásnej melódie. Počas boja síce niečo znie, ale výraznejšiu atmosféru rozhodne orchestrálna hudba v podmanivej miere netvorí. To by sa však ešte dalo prežiť, veď by muzika vytvárala aspoň nerušivý podmaz v pozadí. Lenže skladieb je všehovšudy šesť. A to je málo, navyše treba zabudnúť na akékoľvek dynamické prechody, stupňovanie a podobné srandičky z kvalitnejšie ozvučených titulov.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 5 / 10

Kampaň je dlhá, štyri strany rôznorodé, takže zopár hodiniek zábavy hra poskytuje, aj keď sa nejedná o temer nikdy nekončiace orgie v štýle Age of Empires, stále je o čo stáť. Lenže hodnotenie sa zastavilo na priemernej známke, ktorú treba vysvetliť a prezieravejší už tušia, že s umelou inteligenciou to nebude až tak ružové. Vaša armáda síce reaguje na nepriateľov útok a keď vojakovi strelí nemŕtvy jednu po papuli, nelení a tasí meč. No nerobia to všetci jeho kamaráti, stojaci obďaleč, len nejaké to percento. Absencia voľby vlastnej formácie a nulové zásahy už do prebiehajúcej bitky robia z Heroes of AE takú automatizovanú gamesku, že vlastne stačí klikať na výrobu jednotiek, respektíve zvoliť si ich nekonečný prísun. A to je nielenže nuda, ale vďaka motkaniu sa jednotiek po základni aj trochu problém, pretože hoci mali panáci jasne nastavený bod, ku ktorému mali po výrobe prísť, ignorovali ho a miesto 10 metrov si zvolili obchádzku cez lesík. Uznávam, čerstvý vzduch je čertovsky dobrý, ale s podrezaným hrdlom trpaslíčej sekery si toho blbý vojak veľa nenadýcha. Nepriateľ používa rovnakú taktiku, akú máte „navolenú“ od počítača – čiže jednotky na blízko vpred, ostatní vzad a úplne na konci katapult. Síce nestrážený, ale tá drevená oštara vydrží teda riadnych pár buchnátov.

A to sa už dostávame k nevyváženej obtiažnosti. Na začiatku misie sa na mňa vždy valili nekonečné hordy nepriateľských armád – obrana ešte neopevnenej, nepripravenej, práve sa rodiacej základne je otázkou niekoľkých sekúnd, takže po reštarte (ten nával sa nedá na prvý raz udržať) je to pretek o najrýchlejšie klikanie. Sú to frustrujúce okamihy, keď so smutným pohľadom v očiach sledujem v plameňoch, no zachránenú, vlastnú osadu od MNOHONÁSOBNEJ presily, nájazdu zo všetkých smerov, púšťam sa opatrne do obnovy chodu základne, ale po minúte sa na mňa valia ďalšie a ďalšie (a ďalšie a ďalšie) pochodujúce roty... Pri tom sa jedná len o počítačom neustále generovaných panákov, takže stačí popodísť na mape vpred, odkiaľ zlo prichádza a tam nájsť ich základňu (kde sa samozrejme nik nerodí a protivník staticky čaká na svojej pozícii), postaviť sa pred ňu, aby vás nemal v zornom poli a tým pádom neútočil a hneď to je jednoduchšie. Lenže k danému miestu sa treba dostať a to nebýva vždy jednoduché ako obliznúť si jazykom nos. Vlastne, ani to nie je jednoduché a všetkých vás teraz vidím ako to skúšate, takže sa aspoň bavím. Ha-ha.. ehm, tak mi doprajte aspoň trochu zábavy. Misie bez základne sú spočiatku neskutočne náročne, ale keďže protivník sleduje hrdinu len po určitú hranicu, potom sa vráti na svoje miesto, celý boj spočíva v odlákaní protivníka, použitie magického oka a úteku. Zábava? Možno neskôr, keď je hero silnejší a môže si aj on buchnúť a neklesne mu po pár ranách zdravie na polovicu. A to som prosím pekne hral na obtiažnosť normal, k dispozícii je ešte aj hard. Na easy sa zrejme zabudlo. A k tomu to nudné zbieranie všetkých surovín. A neposlúchanie príkazov, pretože hrdina chce bojovať aj s minimom zdravia a odmietavo uteká z boja. Z tohto som dostával záchvaty pred približne 8 – 10 rokmi a nemusím aj dnes.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 6,4 / 10
Mať dobré nápady a uviesť dobré nápady do praxe, nie je to isté. Heroes of Annihilated Empire je toho názorným príkladom. Vonkoncom neprehlasujem, že sa jedná o titul zlý, nekvalitný alebo v niektorých momentoch nezábavný. Real-time bitky som si užíval aj ja (a budem ich hrať i po napísaní recenzie, čo sa často nestáva), no niektoré momenty striedala nudu a frustrácia, nie najlepšia vizitka. Taký nedonosený fantasy projekt, ako do poli vyfajčená cigareta. A také sa predsa zo zeme nedvíhajú... navyše ak niektoré staršie pecky výrazne zlacneli, takže ak ich nemáte, jedná sa o výrazne hrateľnejšiu voľbu, než ukrajinský útok s tisíchlavou armádou.