Just Cause - dovolenka snov

Príbeh nepobral mnoho originality, vonkoncom však nemusí hrať hlavné husle, pretože na príbehové (čiže nutné) misie môžete hodiť deku a vrátiť sa k ním, až sa vám zachce. Ostrov San Esperito vyzerá ako tradičná juhoamerická krajina, kde jeden prevrat strieda druhý. Tentoraz sa k moci dostal Salvador Mendoza, ďalší z pochybných vládcov, ktorého je nutné zosadiť. Samozrejme, že novozvolený prezident sa okamžite chopí situácie, hlása dobro, presviedča o svojej pravde a chudobný ľud ticho súhlasí. Lenže ako všade, i v San Esperite sa objaví hŕstka vzbúrencov, vedených odhodlaným Jose Caramicasom. A ako všade, sa i tento hrdina z ľudu ocitá za mrežami, aby nešíril hanlivé a nepravdivé slová o novom spasiteľovi vo vladárskom kresle. V tej chvíli nastupuje na scénu Rico – úplne efektne, zoskokom z vrtuľníku sa voľným pádom pozeráte ne niekoľko ostrovov, vašim domovom na niekoľko najbližších týždňov (v mojom prípade doslova). V prvom rade bude nutné oslobodiť šéfa Ľudovej Vzbúreneckej Armády a v druhom – v druhom zvrhnúť súčasný režim, no nikam to neponáhľa, veď nie je od veci vychutnať si krásy miestnej prírody. Charizmou pripomína Rico charizmatického Banderasa z výbornej trilógie, odohrávajúcej sa v slnečnom Mexiku: El Mariachi, Desperado a Once Upon a Time in Mexiko. Roberto Rodriguez (žeby náhoda v zhodr priezviska?), režisér stojaci za sériou, vedel čo robí, k podmanivému charakteru nepotreboval vytvorenie citlivého, priateľského, vyslovene kladného hrdinu. Nie je ním ani Rico, no niekedy mu chýba iskra Banderasa a jasne dáva najavo, že je len bábkou v moci CIA.

Ruku k dielu čisto teoreticky prikladá aj pomerne vtipná dvojica agentov Kane a Sheldon. Obaja pracujú v maximálnom utajení, zháňajú pre Rica nové úlohy a starajú sa diskrétnosť. Kecy, celý čas putujú od pláže k pláži, vyvaľujú sa pred karavanom (s nenápadným obrovským satelitom na streche), opaľujú sa (to v prípade Kane) alebo chľastajú plechovkové pivo (Sheldon), prípadne plánujú na večer party (obaja), no najprv si musia splniť svoje povinnosti. Rico riskuje život, oni riskujú rakovinu kože a opicu. Nádherné rozdelenie funkcií, ale tak ironicky podané, až túto povaľačskú dvojicu vyhlasujem za najnasieravejších pomocníkov v histórii hier. Nechajte sa prekvapiť ich hlodmy, skutočne stoja za to. Napríklad facka od Kane po výbuchu, ktorý spôsobil zosypanie jej domčeku z karát a je úplne jedno, že jeden záporňák padol za vlasť.

Fajn, máme predstaveného hrdinu, efektne odetého v čiernom, máme za sebou sexi kosť Kane, ktorá nereaguje na Ricove mrkania očkom, dokonca i popíjajúci Sheldon nie je neznámou v našej rovnici. Tou je napríklad samotný štát San Esperito, rozdelený na niekoľko ostrovov rôznej rozlohy, ktoré rečou tvorcov predstavujú miesto s rozmermi 32 x 32 kilometrov.

Nič vám však nebráni chodiť pekne po vlastných a túlať sa po krajine. Prvý obrovský rozdiel oproti San Andreasu je totiž vo voľnosti. GTAčko sa poväčšinou času odohrávalo v meste, takže si človek užil len toľko, čo mu dovoľovali ulice, prípadne musel stráviť niekoľko minút cestou na okraj civilizácie, kde našiel zopár kopcov, kde sa mohol vyblázniť. Nie tak v Just Cause – stačí pár krokov z malých dedín a ste v džungli, pričom ísť sa dá všade. Úplne všade. Len tak zo zábavy som sa rozhodol prejsť jeden kopec po vlastných a hoci mi to zabralo takmer 10 minút, Rico to napokon dokázal. Hustá flóra odkrývala pohľad len na zopár metrov, strmé kopce by v iných hrách znamenali automaticky červenú, no nie tak v Just Cause. Možno to pôsobí trochu nereálne, ba priam bláznivo, ale práve v tom je ten najväčší klad hry – rob si čo chceš, my ti to nezakážeme. Samozrejme i tu sa nájdu niektoré medze – do vnútra už nečinnej sopky cesta cez kráter nevedie, najvyššie vrcholky hôr sú oveľa (OVEĽA po hodine štverania sa) rýchlejšie dosiahnuteľné pomocou helikoptéry a takto by som mohol pokračovať. S vozidlami po všetkých kopcoch nevyleziete, to dá rozum, no samotná postavička to takmer vždy zvládne. Lenže ono to ostrovčeky nie sú len dedinky a husté lesy, treba sa pripraviť na pláže alebo na mapke nezvýraznené objekty. Napríklad nenápadné obrovské hory pre mňa predstavovali hodiny prechádzok, nebezpečných preletov. Na jednom vŕšku som objavil nečinnú továreň, príjemnú zátoku, rozsiahle mestá, obrovské ložisko soli (dobre, je to kokaín, ale tak keď som s bágrom behal po niekoľko desiatok metrov vysokých kopcoch bieleho prášku, radšej som myslel na soľ). Všade sa niečo ukrýva, najlepšie však je, že mestského prostredia je tu pomenej, vyskytuje sa len v nutnej miere, no o obrovské mestá neprídeme. Spojenie asfaltovými cestami prípadne viacprúdovými diaľnicami predstavuje základné komunikácie, no zablatených cestičiek je nepomerne viac.

Ostrov máme predstavený, jeho rozloha je vskutku gigantická, pričom sa nejedná o náhodné nahádzanie objektov, všetko má svoje čaro. To kazí miestna polícia, neustále dbajúca na striktné dodržiavanie nielen dopravných predpisov. Nie sú to zelenáči, postupným zvyšovaním vášho manka pribúdajú posily od obrnených transportérov po nekompromisné helikoptéry, používajúce na vaše zničenie rakety. Trochu divne síce pôsobí, že vás chcú ochrancovia zákona zabiť, zatknutie tu neexistuje, ale to je ľahké prehliadnuť, nikomu to navyše zatiaľ nevadilo. Druhým nepriateľom môže byť konkurenčný drogový gang – ono totiž nemusíte vytvoriť rozvrat iba za pomoci podkopávania autority vodcu, stačí sa venovať aj jednému kamarátovi, obchodujúcemu so soľou (ehm) a pomáhať mu získavať dedinky, patriace konkurenčnej tlupe. Jednoducho žltí proti fialovým. Takže vás napokon nemusia mať radi policajti a drogový kartel. Lenže oni sa môžu nenávidieť i navzájom, navyše k tomu pripočítame „náš“ kartel alebo oslobodeneckú armádu a nie je problém vidieť ako si to rozdáva trojica rozdielnych zoskupení medzi sebou. A to skutočne nie je problém, neraz sa mi zdalo, že som bol svedkom brutálnych krvavých orgií a to len dodá skvelý pocit zo žijúceho mesta. Síce tieto miestne potyčky nemajú žiaden vplyv na celkové rozloženie síl, ale vďaka i za to.

Okrem používania dopravných prostriedkov či jednoducho cestovania, si užijete i hodne prestreliek, ktoré sa taktiež nesú v rýdzo arkádovom štýle. Ak si spomínate na Total Overdose, viete ktorá bije. Zbrane sú rozdelené do troch tried, pričom z každej môžete mať pri sebe po jednom kúsku, takže väčšinou sa vám v inventári ocitne pištoľka s nekonečným počtom nábojov, jej vylepšená verzia, nejaký ten automat a brokovnica, prípadne raketomet či snajperka. Vždy je nutné prispôsobiť svoj zbrojný arzenál práve prebiehajúcemu konfliktu, pretože po každom zabitom zostáva na zemi ležať jeho zbraň, takže stačí používať súperovu výzbroj a na nedostatok munície sa istotne sťažovať nebudete. Ako som už spomenul, streľba je akčná, desiatky mŕtvych protivníkov po jednej razii nie sú žiadnym prekvapením.

Dobre, povedzme, že dáte na moju radu a nepôjdete striktne len po príbehovej línii a rozhodnete sa vkročiť i na územie, kam vonkoncom nemusíte. Istotne, len tak objavovať nové prostredie je vcelku zaujímavá príležitosť, no to by vám istotne nevystačilo na mnoho hodín navyše. Preto sa v hre vyskytuje niekoľko desiatok (čiže mnoho) dedín a miest, pri ktorých si stačí nájsť kamaráta, mávajúceho na vás, a hlavne ponúkajúceho vám úlohu. Tie sa dajú rozdeliť do dvoch typov – napadnutie a získanie mesta alebo obyčajný quest typu dones hento, choď tamto, zabi tamtoho, znič toto alebo sprav kšeft s tamtým. V prvom prípade je nutné buď zlikvidovať tri úrovne barikád a na záver zabiť aj lokálneho drogového bossa alebo zneškodniť mnoho policajtov a vyvesiť na námestí svoju vlajku miesto zástavy samozvoleného prezidenta. V jednoduchosti je sila, preto sú i všetky súboje nesmierne zábavné, neustále sa v nich niečo deje, nepriatelia sa rodia neustále, až kým nevyriešite základný problém (barikády, boss), čo vás ženie vpred a výsledný dojem tak pripomína jazdu na horskej dráhe, avšak s jedným rozdielom. Stále len klesáte.

Počet znakov naskakuje neskutočne rýchlo a ja som sa ešte nestihol rozhovoriť o bonusoch, akrobacii, padáku, špeciálnom priťahovacom lane... mohol by som pokračovať ďalej, no zrejme bude lepšie nechať si to na vyhodnotenie v niektorej sekcii – bobríka dôvtipu si môže na vestičku pripnúť ten, kto tipoval hrateľnosť, ale nebudeme predsa detinskí, tak hajde späť do postieľky, pretože len teraz začnú lietať triesky.

GRAFIKA 9 / 10
Kto nebude z grafického spracovania očarený, je buď slepý alebo si vopred povedal, že na Just Cause bude jednoducho kydať síru stoj čo stoj. A dobre mu tak, nech sa utápa vo svojich chabých dôvodoch, prečo by grafika mala stáť za starú belu. Samozrejme sa dá nájsť niekoľko dôvodov, ja vám ich predhodím hneď na začiatku, ale tie sú tak zanedbateľnými, že za ne strhám len jeden bodík. Dobre, v prvom rade prekrývanie textúr, respektíve prechádzanie cez objekty. Traviny sa objavujú v interiéroch niektorých väčších aut, napríklad na korbe pick-upu. Pri jednom náraze do stromu to vyzeralo tak, akoby už vyrástol cez kapotu. A napokon prechádzanie cez nízke stromčeky a kríky. Pri nechcených výletoch do prírody by to bola oštara, keby sa voz zasekával o kadejakú zelenú háveď, no „laviňáci“ to mohli vyriešiť aj efektnejšie, napríklad by krík či stromček ľahol k zemi pod náporom sily. Lenže nestalo sa tak a cez tieto objektíky sa dá hravo prejsť. A to je asi tak všetko, po chabom odpľutí (mno, skôr odpľutí v štýle Aliho G, čo sa dá nazvať maximálne nechceným zaslinením si pusy) sa vrhnem na vizuálne orgie, ktorých nie je konca kraja.

Začneme zľahka – modely automobilov nie sú licencované, ale nikomu to vadiť nebude, všetky sú akési známe. Rovnako to platí aj pri poletuchoch a vodných žíhadlách. Taká jachta bola síce mojim nečakaným úlovkom, no o to nádhernejšie sa mi prechádzalo po jej palube. Prostriedky nemajú chybu, odrážajú sa od nich slnečné lúče, deformujú sa (minimálne, ale vďaka aj za pokrkvaný plech, rozbité okná alebo odletené dvere) a potom nádherne vybuchujú. Keď som už pri tých explóziách, na jazyk sa mi derie nádherné to pomenovanie explózia sťa orgazmus, ale keďže píšem rukami a nie jazykom, zostane to radšej len v mojej hlave. Teoreticky. Ohníčky rozbehnú symfóniu všetkých odtieňov farieb od červenej cez oranžovú po zelenú, pri výbuchoch sudov je vidno i modrú žiaru a do toho si pekne pridáme časticové efekty, odletujúce kusy objektov/nepriateľov, stojacich pár krokov od epicentra skazy a máme tu sladké „pošušňaníčko“. Och, ty moja slovná zásoba, ale čert to vezmi, príklady nájdete na niektorých z mnoha screenshotov. Ehm, len tak pomimo – väčšina obrázkov vzniká automatickým cvakaním (časovo nastaveným) v priebehu hry. V prípade Just Cause som sa však na tento model okamžite vykašľal, pretože som vedel, že by som do redakcie musel dotrepať stovky obrázkov. A na tie treba riadny fúrik. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v čase písania recenzie mal k dispozícii niečo cez 250 screenov po trojitom triedení! No veľké, ale žiadneho sa nechcem zbaviť a keby ma svedomie nevyhnalo písať túto recenziu, pribudne zopár ďalších.

Zopár slovíčok sa oplatí vypustiť aj ohľadom postáv – ich pohyb je síce mierne predimenzovaný, no celkovému ironickému štýlu sa to hodí, hrdina lieta ako nadopovaný motýľ, ale to hrdinské cupkanie a pustošenie všetkého živého i vybuchnuteľného, si žiada mierne odľahčenie. Domorodci sú rôznorodí, len nepriatelia, pokúšajúci sa o váš život mohli byť často inak oblečení, takto som si niekedy pripadal ako pri útoku klonov naklonovaných klonov. Policajtov. Desná nočná mora. Rovnako to platí aj v prípade drogových panáčikov. Na druhú stranu z nich striekajú rozkošné gejzíre krvi, čo mi pripomína Rodrigueza vykračujúceho si ruka v ruke s Tarantinom. Samozrejme, je to brutálne, veď tie červené pixely deformujú nepoškvrnené mysle našich dietok. Síce vonku predvádzajú svoj slovník dlažobnej kocky, ale strieľanie ľudí je predsa hnus. A hlavne ak nemiznú ich telá a na stenách ostávajú škvrny po krvi. Pre fanúšikov s prirodzeným nadhľadom však hold vzdávaný krvákom.

Animované filmy sa spúšťajú pri zadávaní, plnení misií a týmto aj ukončím najkratší odsek v dejinách recenzií na našej stránke.

Zvlášť odsek si zaslúži fauna, hlavne ak som ten posledný trochu odflákol, ale počet znakov tlačí rovnako ako neúprosný Slavov pohľad pri čítaní tejto skrátenej verzie článku. Áno, klope si pri tom na čelo, možno sa mu zdá vtipný ten dutý zvuk, ale... kde som to... aha, fauna. Stromy sú husté. A to sa nesnažím slovníkom zapadnúť medzi mlaď, ale myslím to doslova. Kmeň vedľa kmeňu, sem tam kameň vedľa kameňu a keby bolo ešte nejaké slovo, v ktorom sa vyskytujú hlásky k,m,e,ň, tak použijem aj to. Hustý porast však nie je len samoúčelnou nepriechodnou stenou, navyše pri západoch slnka vrhajú lístočky tiene, slnko cez ne nepreniká, len v miestach, kde žiadne nie sú, čo pri rýchlej jazde vytvára nepríjemný blikajúci obraz, ktorý všetci dobre poznáme. Kto nie, nech si pusti stroboskop a pár minút do neho pozerajúc nech berie ako trest. Stromčeky, kvetinky a kríčky sú rôzne, je ich mnoho. A potom na oblohe lietajú vtáky. Dajú sa zostreliť, len tie mrciny po pár sekundách miznú, takže veľkú potechu z úlovku mať nebudete, hoci tie pestrofarebné papagáje neskutočne lákajú – a nedajú sa zraziť lietadlom. Sakra. Keď som už pri tých prírodných úkazoch, spomeniem ešte z rýchliku nádherne vyblednuté a čisté pláže a úchvatnú vodu. Mení farbu z tmavej vo veľkej hĺbke, prechádza do blankytnej modrej až po zelenú, pričom vidíte, čo je na dne. Vlnky sa ležérne vlnia (no uznajte, dnes si zaslúžim pulitzera), čo nádherne uspáva, pôsobí pokojným dojmom. Vo výškach oblaky zakrývajú pevninu, sadá hmla a... už končím.

A just nekončím. Na záver (teda takmer) som si nechal západy a východy slnka. Nočnú oblohu a rannú hmlu. Hustý lejak a lúče slnka presvitajúce cez pomaly sa rozchádzajúce búrkové mraky. Dokážete si predstaviť tú nádheru, keď stojím na VYSOKOM kopci, pozriem vľavo, tam zatiahnutá obloha s občasnými bleskami. Pozriem vpravo, tam sa mraky rozpadajú a tvár mi šteklia prenikavé slnečné úsmevy? Nie! Pretože ste to nevideli. Západy/východy slnka hrajú všetkými možnými farbami, pričom paleta je tak hežblé (v prípade vyčerpania všetkých superlatív som nútený používať nové slová, takže to v konečnom dôsledku berte ako synonymum úchvatného, vynikajúceho, úžasného... atď.), že som v prvom momente takmer spadol na zadok. Dobre, zo stoličky smerom na zem. Otvorené ústa však k imidžu švárneho junáka nepatria rovnako ako slinka v kútiku úst. Je to nádhera, jednoducho hežblé. Romantika ako vyšitá, hlavne týchto pomaly chladnúcich dňoch, som sa vydával na teplé miestečká v San Esperito s chtíčom naplniť sa pozitívnou energiou. Možno som príliš staromódny, ale nie raz som počas hrania odparkoval vozidlo pri krajnici útesu a len tak som sa kochal plynulo zapadajúcim slnkom nad otvoreným morom.

Jedinou otázkou teraz ostáva, na akom železe to pobeží. Minimálnu konfiguráciu som neskúšal, zrejme to nebude vyzerať ako psie žrádlo v miske, ale mne sa na mojom stroji (CPU 2.6 GHz, 1 GB RAM, 256 MB grafika Ati X1600) bežalo všetko svižne na plné detaily v rozlíšení 1024x768. Viac mi nebolo treba, pretože optimalizácia enginu prebehla ne jednotku, čo sa dnes už veľmi často nevidí. Chcete však počuť najvtipnejšiu vec? Just Cause sa nahrá behom niekoľkých (cca 20-30) sekúnd a potom už nikoho neotravuje žiadny loading, žiadne ďalšie ťahanie ostrova, žiadne dodatočné mininahrávania, ktoré síce nie sú signalizované nápisom loading, ale zreteľne poklesne frame-rate. Jednoducho raz hru nahráte a padla. Výborné, nie som schopný pochopiť, akože to Avalanche Studios dokázali... Ale za toto pusu na čelo a pri troche prehovárania i... dobre, poďme ďalej.

INTERFACE 9 / 10
Ovládanie bolo primárne vytvárané pre konzolové publikum, čo poznať hlavne pri absencii myšky pri pohybe vo virtuálnom menu počas hrania. Po stlačení eMka je hráč nútený pohybovať sa po položkách kurzorovými klávesami, zúfalo potvrdzovať enterom, čo má do príjemnosti rozhodne ďaleko. Nejde však až o tak veľký hendikep, že by zaň bolo nutné po nociach plakať a z trucu ohlásiť mesiac abstinencie (v prípade depresívnejšej nálady mesiac spíjania sa do nemoty). Je to jednoducho tak, po akceptovaní tohto faktu sa to vsaje, hoci taký malilinkatý pocit nepríjemného svrbenia v prstoch ostáva. Inak nemám na ovládanie čo povedať – tak jednoduché a tak komplexné zároveň. Nepotrebujete ovládnuť sto plus jednu klávesu, s ktorou rozopnete hrdinovi zips, aby si mohol uľaviť. Je síce pravdou, že tento zjednodušený model vyvoláva obavy, no ak sa necháte strhnúť arkádovým štýlom, už vám nebude pomoci. Prestrelky desiatok protivníkov sú nádherne krvavé, ovládateľné zároveň, pretože kurzor očervenie po nájdení objektu, určeného na popravu. Pri niektorých zbraniach väčšieho kalibru (na rôznych dopravných prostriedkoch, prípadne raketomet) dokonca funguje automatické mierenie, ale i z vašich rúk musí sálať snaha presnejšie označiť už vopred mŕtvu obeť.

Okamžite som sa zmieril s tým, že sa nájde mnoho hanlivých slov na akčné jazdenie, ktoré robia z vozidiel dopravné prostriedky budúcnosti, pretože po cestách i necestách plávajú, veľmi ľahko sa dostanú do šmyku a fyzika sa rozhodla vziať si dovolenku. A? Keď chcem simulátor, mám tu GTR 2, ale keď si chcem užiť rýchlosť a šialene ovládateľné vozidlá, viem, do ktorých dverí vstúpiť. Vyladené ovládanie navyše vo vzduchu a na vode počíta s viacerými vplyvmi a nezvrhlo sa v úplne stupídne hej ty poď sem! Keď začnete padať voľným pádom, nezastavíte na metri a stúpať taktiež nezačnete okamžite po stlačení danej klávesy. Na vode funguje nepríjemná zotrvačnosť (platí pre určité člny, na jachte dvojnásobne) a zabudnite na rezanie zákrut, ak máte pod rukou trochu väčší motorový čln. Vlnky sa s ním hrajú ako chcú a v prvom bude potrebné získať cit pre ochočenie si morského tátoša. Práve toto sa ráta, pretože stopercentne zvládnuť ovládanie je vecou cviku. Nemám na mysli hodiny skúšania a testovania, po pár minútach to musí prejsť do krvi každému a kto teraz ukazuje prstom, mám pre neho dva odkazy. Jednak to neznášam a jednak podobne rýpte aj do San Andreasu.

Čo sa týka interfacu ako takého, môžete si ho prispôsobiť vlastnému vkusu. Základom ostáva radar/mapka (aktívne sa približuje a odďaľuje podľa nadobudnutej rýchlosti/výšky), indikátor zdravia, streliva a v prípade aktivovania úlohy i vzdušná vzdialenosť. Čo je príjemné, môžete si niektoré menu spraviť dynamickými, čiže sa objavia len v prípade potreby, čo v mojom prípade platilo pri zbraniach (nech zbytočne nezavadzajú a ukazujú sa len pri akcii) alebo v ukazovaní života hlavných prekážok/protivníkov. Pri lete príde vhod aj výškomer. A to je asi tak k ovládaniu všetko. Je akčné, je bláznivé, ale aj tak príjemné, svižné, jednoduché a automatické, že naň nenájdem ďalšieho krivého slova.

HRATEĽNOSŤ 10 / 10
Viete, málokedy sa mi stáva, že ma niektorá z hier chytí, doslova pripúta k stoličke, nevnímajúc okolie stále ignorujem termín recenzie, aby som napokon písal text medzi prestávkami na hranie. Môžem pokojne prehlásiť, že podobných titulov je do roka približne... mno, v mojom prípade je to zrejme prvá prácička za posledný rôčik dva, ktorá u mňa „má gule“. Just Cause sa dá popísať ako úplne jednoduchá akcia, to jej ani nik neberie, kašľajúc na všetky komplexné modely správania sa, RPG prvky, kupovanie nových šiat a čo ja viem čo ešte všetko. Just Cause vsádza na jednoduchosť, ktorou si získa dlhovekých „pařanov“ i občasných pokusných králikov. Lenže pri koncepčne primitívnom plnení autormi navrhnutých úloh, by sa po pár hodinách zjavila slečna nuda v objatí nenávideného don juana stereotypa, oheň by bol na streche a Just Cause by sa síce mohol popýšiť titulom kvalitná, no ničím neprekvapujúca, nezaujímavá hra, akých sa do mesiaca zopár urodí. Lenže nestalo sa tak, pretože prostredie je obrovské a dajú sa ňom stvárať psie kusy, nie je pre slobodomyseľných hráčov problémom nájsť si zábavku na dlhé desiatky minút, ba priam až hodiny. Je to pri tom úplne jednoduché. Na mape sú totiž okamžite zvýraznené miesta so špeciálnymi predmetmi, ktoré môžete, ale nemusíte zozbierať. Niekto môže ohrnúť nosom, pretože San Andreas ich mal ukryté pred bežným pohľadom do mapy, ono však hľadanie bonusov nie je až tak jednoduché, hoci sa to tak spočiatku nemusí zdať. Na dané miesto sa treba dostať a keď si už človek užíva s prostredím, pokúša sa vyliezť ešte tamto, pristáť s vrtuľníkom na komíne, naháňa sa s policajtmi pod mostom, sleduje haváriu civilného lietadla, pričom následne na miesto činu priletí vojenský Apache, skontroluje situáciu či v tom nemá prsty niekto s turbanom na hlave a život pokračuje ďalej. Honba za plnením misií samozrejme znamená alfu a omegu, no nielen obrazne v Just Cause paradoxne platí, že medzi prvým a posledným písmenkom abecedy je ich ešte dosť. Voľnosť v San Andreas sa môže, s prepáčením, strčiť, tu si môže na rozdiel od urbanistického štýlu môže hráč vydýchnuť. Je to úžasný pocit a ja som po 14 hodinách hrania zistil, že by som mohol už konečne splniť aj pár príbehových úloh, aby som to približne po tretine vzdal a zbieral bonusy, oslobodzoval protivníkmi držané mestá a celé si to „iba“ užíval.

Je veľmi obtiažne nájsť tie správne slová na popis zážitkov, hoci sú skratkovite hodené na papieri vedľa klávesnice, no chaotické výlevy srdiečka plné citoslovcii sa formulujú so značnými problémami. Jednoducho mi skúste uveriť, že San Andreas bol síce fajn, ale ak máte radšej viac prírody, trochu tej exotiky, nie je čo riešiť. V tomto žánri sa za ten čas urodilo množstvo titulov, no žiaden nemal tak chytľavú atmosféru, ktorá okamžite vyhnala z hlavy myšlienku, že mám len pol, maximálne hodinku, potom musím bežať do obchodu kúpiť si niečo na obed. Po 6 hodinách sa cigáni v bruchu už skutočne nedali vydržať. Jednoducho si robte čo chcete, ale hlavne sa bavte. Musím však ešte vyzdvihnúť srandičky vo vzduchu, takže – z každého vozidla môžete za jazdy buď vyskočiť na strechu alebo sa v prípade lietadla chytiť za krídlo. Potom je už len krôčik od plachtenia, takže stlačením zázračnej klávesy sa Rico vznesie vysoko do výšky, roztvorí padák a plachtí. Stačí vyloviť špeciálnu zbraň s lanom, vyberiete si voz, lietadlo, loď a jednoducho sa k nej pritiahnete. Je možné skákať z vozidla na vozidlo, ničomu sa medze nekladú, veď dokonca aj plnenie misií je len na vás – máte zadanie a ako to spravíte, je len na vašej fantázii. Jeden príklad za všetky: máte zlikvidovať istú osobu, idúcu vo svojej limuzíne. Najprv sa musíte k miestu, odkiaľ terč štartuje a nasleduje samotný akt plnenia. Zlikvidujte postupne jeho stráž a potom aj limuzínu samotnú. Počkajte si na trase, kadiaľ osoba pôjde a raketometom ukážte svoju silu. Alebo zaútočte zo vzduchu. Prípadne si vezmite motorku a rýchlo sa priblížte k poslednému strážcovi, preskočte na jeho voz, potom na limuzínu, vykopnite šoféra a budúci nájomník cintorínu je váš. Zhoďte ho z útesu, vyhoďte ho a zastreľte, prejdite ho. More možností. Za zaujímavý nápad považujem „zásobovanie vládou“. Veľmi často sa stane – v mojom prípade pri skokoch z kopcov nikam, len pre ten pocit letu neskutočne často – že sa vyskytnete na ceste bez vozidla, nikde ani živej duše, pretože v odľahlých končinách skutočne nemusíte na nikoho natrafiť ani za minútu rýchlej jazdy! Stačí si na pomoc privolať vládny vrtuľník a ten vám zhodí v obrovskej krabici buď motokrosovú motorku, terénny voz, vrtuľník alebo čln. Len tak pre zábavu som sa pritiahol aj k tomuto vládnemu špeciálu, ktorý ma vyniesol sakra vysoko a hoci som potom zostal visieť, pre istotu to zvýrazním, SAKRA VYSOKO, padal som späť k pevnine hádam minútu, je to ďalší dôkaz toho, že si tu niekto vyhral s detailmi.

Mohol by som popisovať ešte more zážitkov, ono stačí hodinku dve len tak bežne v Just Cause "nič nerobiť", len si spraviť menší výlet, ktorý sa istotne pretiahne na dostatočne dlhý čas. A čo je najlepšie, túto dobu nepovažujem za stratenú. Všetky ďalšie slová by boli zbytočné, je to herná nirvána.

MULTIPLAYER
Hra ho neobsahuje, čo považujem za klad, pretože by ma pri deathmatchoch asi každý okamžite odstrelil pri sledovaní západu slnka. Na druhú stranu to je však romantika a miesto na rande ako vyšité. Tak teraz neviem či je to klad alebo zápor, no multiplayer hra rozhodne neobsahuje.

ZVUKY 8 / 10
Prostredie nádherného ostrova zvučí s noblesou, málokedy sa mi do uší rinulo božské ticho. Fauna sa ozýva pri vstúpení do pralesu, na cestách neustále počuť vozidlá, pískanie gúm, v pozadí sa ozýva streľba medzi súperiacimi vojakmi a do toho prehovorí plebs, policajti a iné postavy nacvičenými vetami. Dabing hlavných postáv sa ozýva len vo videách, inak je hlavný hrdina podozrivo ticho a rozhodne by mu prospelo raz za čas otvoriť ústa. Domáci so španielskym prízvukom angličtiny vytvárajú korektnú atmosféru bez akýchkoľvek vulgarizmov. Medzi najohľušujúce momenty však jednoznačne patria prestrelky. Nečakajte až taký filmový zážitok ako v štýle Company of Heroes, ale štekot automatov, tlmený zvuk brokovnice a hlavne všemocné výbuchy s pokrikovaním nepriateľov i priateľov vytvárajú výborný dojem chaosu, ktorý práve na monitoroch nastal. A ono to aj chaos je, pretože každý páli po každom a výsledná mela je riadne rošambo na ušné bubienky. V obdobiach kľudu, bez policajného buzerovania, niekde vo výšinách, kde sa len občas mihne helikoptéra, môžete meditovať s poryvmi vetra vo vlasoch.

HUDBA 8 / 10
Karibské motívy pokojného prechodu na miestnej dodávke dedinkou znejú ako balzám na dušu, vytvárajúc pôsobivú atmosféru technikou nedotknutého a pohodového sveta zároveň, sa nechá každý veľmi rýchlo zlákať sťa vábením panien z morí. Po stlačení plynového pedálu až na podlahu (obrazne povedané, s volantom a pedálmi neodporúčam Just Cause hrať, i keď napríklad Vietcong sa nimi ovládal celkom „vtipne“), melódia naberá na tempe. Stále je v nej cítiť južanskú príchuť so špecifickými hudobnými nástrojmi, no rezkejšie tóny sa zahryzli až do končekov vlasov a pri strmhlavých, samovražedných cestách dolu kopcom, s mihotajúcou sa krajinou, vytvárajú šialene bizarný dojem, ktorý sa nemôže skončiť dobre. Rovnaký pocit pri uháňaní po diaľnici sa nedá s ničím zameniť, pri preletoch vo výškach znie priam dokumentárna hudba, a to len preto, aby ste si vychutnali okolité krásy.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 8 / 10
Čo si budeme nahovárať, protivníci sa inteligenciou vyrovnajú maximálne tak štvorke plechu, aj to si možno fandím. Hrajú len na svoje tričko, zomierajú po húfoch, nesnažia sa kryť, nepoužívajú žiadnu taktiku, len pobehujú a strieľajú. Mne osobne to nevadilo, ani to, že hrdina toho vydržal požehnane a len tak neskolaboval. Bossovia majú samozrejme viac zdravia, ale to je ich jediným plusom – len stoja a pália, čakajú kto vyhrá. Keďže statickosť sa nenosí, pobehujúci, strafujúci hráč nemá problém vysporiadať sa ani s týmto exkrementom. A dobre im všetkým tak! Hlavne, že je to zábavné, telá lietajú vzduchom, krv padá sťa ranná rosa a všetci sa máme radi. Na mapke, na každom ostrove je niekoľko záchytných bodov, kde si môžete doplniť zdravie, muníciu, vziať voz a hlavne uložiť svoju pozíciu. Po smrti sa totiž ocitnete na najbližšej podobnej základni, takže sa snažte (nielen) plnením postranných úloch získať ich čo najviac.

O dĺžke hry nemá zmysel sa baviť, ak nutne potrebujete počuť nejaké číslo, bez ktorého nezaspíte, tak momentálne ma napadá 5461568. Neviem, čo znamená, ale chceli ste číslo. A možno to je aj počet minút strávených s hrou. Netuším, no zabávať sa s Just Cause vydržíte (ak chcete) neskutočne dlhú dobu. Jedinou chybičkou krásy obtiažnosti je nevyváženosť v zdraví (prežijete mnoho striel z mnohých zbraní, dokonca aj výbuchy granátov, ale ak do vás vrazí auto, často nasleduje nechcený exitus... a trieskanie do klávesnice, ale o tom o pár slov ďalej). Ďalšou boliestkou je debilita niektorých civilistov – občas som nechtiac vkročil na cestu a bum, you are dead, pretože vodič nezastavil. Postavím sa do stredu cesty, spoza rohu sa blíži auto a vidí ma, šofér na mňa čumí a nič. Som mŕtvy. Nemá cenu to komentovať, možno to napraví patch, možno nie. Trochu ma hnevá aj neskutočná buzerácia policajtov. Stačí škrtnúť akékoľvek auto v ich blízkosti a už idú po vás, respektíve po vašom krku. Alebo šialený ujo, unikajúci z prestrelky kartelov vám skočí pod kolesá a ochráncovia zákona majú namierené zbrane i na váš vydesený pohľad, hoci sa jedná o nedorozumenie. V niektorých prípadoch je to až príliš strojové a práve to považujem za hlavný zápor umelej inteligencie.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 9,1 / 10
Chrochtám blahom, opájam sa omamným pocitom z akčného šialenstva a vychutnávam si skúmanie karibského neba i pekla zároveň. Just Cause je skúsenosť, ktorá sa nedá ignorovať, samozrejme len v prípade, ak nemusíte mať striktne zadané úlohy, úzky koridor, po ktorom musíte ísť bez možnosti vybočiť. V takom prípade dva body dolu, ale ak si dokážete hru užiť – verím, že takých je medzi vami sakra veľa – nič neriešte, Just Cause za hriech stojí. Trochu ma mrzí, že sa napríklad hlavný charakter aspoň trochu nerozvíja, ale čert to vezmi. Just Cause je brutálna arkáda, ale nič vám nebráni v spoznávaní krajiny. Ešte aj manuál (aspoň od českej Cenegy) je skvele spracovaný formou miestnych novín s kopcom frkov a narážok na „mierumilovné“ režimy. Jednoducho hežblé. A už ma nechajte na pokoji.... nedokážem vydržať... trasú sa mi ruky... sakra, kde je to DVD s Just Cause? A mechanika už slastne pradie.