Naši vedci môžu stanfordským a vôbec americkým iba tíško závidieť. Ak ma pamäť neklame, z našich prírodovedcov sa dostal najbližšie k najvyššiemu oceneniu koncom 70-tych rokov uplynulého storočia Ladislav Kováč. Nemohol však v práci pokračovať, lebo normalizačný režim po roku 1968 špičkových vedcov nepotreboval. To by už bol úplne iný, smutnejší príbeh.
A tak predsa aspoň jedna dobrá správa. Pri príprave článku som konečne našiel stratenú knihu Petra Sýkoru Alchýmia života (O génovom inžinierstve a evolúcii), Smena 1969. S údivom som si prečítal až neskutočne súčasné pasáže o Francoisovi Jacobovi a Jacquesovi Monodovi, ktorí pred viac ako 40 rokmi stáli na začiatku výskumu vypínania a zapínania génov (tiež získali Nobelovu cenu, v roku 1965 spolu s A. Lvoffom). S údivom som čítal aj Monodove slová, že tajomstvo života je z veľkej časti známe. Žeby naozaj? Tohtoroční nobelisti predsa povedali, že iba nahliadli do tajomstva bunky, a že mnohému ešte sami nerozumejú. Bolo by preto fantastické, keby Peter Sýkora, ktorý sa dnes venuje bioetike, napísal druhý diel tejto nesmierne vzrušujúcej knihy.
