Yakuza - malíček za malíček

Hlavnou postavou je pán, ktorého by ste vždy úctivo pozdravili, nosili mu ráno čerstvé rožky, cigaru a dennú tlač rovno pred dvere honosnej vily. Chlap ako hora, ramená široké, že na ne nestačí klasické dvojmetrové pásmo a hlavne má zmysel pre spravodlivosť. Príbeh sa začína dávno v minulosti, desať rokov späť, v roku 1995 (aj by som vám to napísal slovom, ale to by bol rým a nedalo by mi básniť i naďalej). Kazuma Kyriu je verný svojej rodine, klanu, známy ako najnebezpečnejší, no zároveň najférovejší pešiak, ktorý nikoho nikdy nezabil. Fyzicky bolestivé metódy používal na presvedčenie danej osoby k spolupráci. Lenže jedného dňa sa jeho najbližší priateľ rozhodol vziať spravodlivosť do svojich rúk a pri bránení slečny nechtiac zastrelil šéfa rodiny. A to je problém, obrovský problém. Náš hrdina však podáva pomocnú ruku, donúti kamaráta utiecť a sám sa odoberá do väzenia na dlhých desať rokov, kde by skutočný vrah dlho neprežil. Po prekročení prahu väznice Kazuma-San zisťuje, že svet sa zmenil. Neveriacky pozerá na mobilné telefóny do vrecka, nestačí sa diviť ani vývoji situácie v rodinách, ktoré ovládajú Tokio. Zápletka nie je prezentovaná len animovanými sekvenciami, jednotlivé časti si sami zahráte (úvodný tutorial pri vyberaní poplatku za ochranu, nečakané prepadnutie vo väznici), ale skutočný svet sa pred vami otvára až po návrate späť do reálneho sveta, neuzavretého za štyrmi stenami.

Novovzniknutým situáciám sa pre Kazumu nedá uveriť – jeho priateľ (skutočný vrah) si chce založiť vlastnú rodinu a veľmi dobre vie, že hlavný hrdina by mohol byť výraznou prekážkou. Súboje na uliciach sú na dennodennom poriadku, pričom konvenčné predvedenie umenia holými päsťami v niektorých prípadoch nahradili palné zbrane. Všetko sa zmenilo, nik si nectí staré motívy, pričom Kazuma sa snaží len prežiť, možno očistiť svoje meno. Na scénu sa tak dostáva policajt, ktorý dostal ho dostal do väzenia a nikdy neveril, že vrahom bol práve Kazuma. Nadväzujú spoluprácu, primotá sa k tomu aj malé dievčatko, dcéra sestry dievčaťa (identifikovať podobné rodinné korene robia problém i mne), ktoré sa po akte spred desiatich rokov záhadne stratilo, no so správou o ukradnutí desiatky biliónov jenov z pokladnice klanu, sa ocitá i ona na scéne. Detaily prezrádzať nebudem, klišé zo zápletky priam prská, no v tomto prípade sa jedná o správny pomer, ktorý je dychtivo hltaný a postupnému rozpletaniu nitiek osudu nijako neškodí.

Konečne sa dostávame aj k systému hry, dávno objavenom a stále používanom. Základom sa stala jedna štvrť Tokia, po ktorej sa voľne pohybujete, občas vás niekto vyruší náhodným súbojom, môžete vstupovať do vybraných budov (bar, potraviny, supermarket, fast-food, zmrzlináreň, automaty, herňa a v neposlednom rade bordel). Táto voľnosť je obmedzená len samotným prostredím, vstupom do lokácií máte vždy na výber nejakú činnosť, teda napríklad jedlo uzdravuje, ošatenie robí atraktívnejším, parfém je výborným darom a podnik so sporo odetými slečnami slúži na zoznámenie. Žiadne prasačiny nečakajte, hoc spôsob dvorenia si môžete vybrať, jedná sa o vcelku zaujímavé získanie si srdca danej slečny, s ktorou si môžete neskôr i vyraziť a stráviť s ňou noc (to už bez platenia vysokých poplatkov v červenom podniku). Všetko je to akási pridaná hodnota, prím totiž hrajú súboje. Od náhodných vyprášení pouličných týpkov po príbehové bitky. Ak nastane situácia, kedy si musíte vysúkať rukávy, napľuť si do dlane, priestor okolo vás sa uzavrie a vrhne sa na vás niekoľko početná banda, prislúchajúca buď k yakuze alebo nejakému pouličnému gangu. Keby som mal boj prirovnať k nejakému titulu, zrejme by ho vystihol chudobný príbuzný Tekkena, prípadne na jar uvedený Urban Reign. Počet chmatov, kopov, úderov päsťou, prehodení súpera cez plece je trochu slabší a závisí od úrovne vycvičenia hlavného charakteru. Príjemne pôsobí špeciálny úder, vyvolateľný na niektorých miestach (napríklad otrieskanie hlavy súpera o stenu) po naplnení „teplomeru“ akejsi nevraživosti. Hodnotu zvyšujete samotným bojom a nie je problémom využiť špeciálne silný pohyb i niekoľkokrát počas jedného kola. Uľahčenie sa skrýva i za využívaním okolitých predmetov (detské bicykle, reklamné tabule, golfové palice, koše alebo aj zbrane od súperov), ktoré majú určitú životnosť (=počet možných úderov), na druhú stranu i s nimi môžete vykonať brutálny výpad, výrazne ukrajujúci zo zdravia súpera.

Náhodných súbojov je hojne, získavate v nich nielen skúsenosti, ale väčšinou finančný bonus, za ktorý si kupujete potraviny alebo ich míňate na handry či na ľahké dievčatá. Hlavným cieľom je však plnenie príbehových úloh, ktoré posúvajú dianie na obrazovke ďalej. Vždy je nutné nájsť inkriminované miesto, po krátkom intermezze v podobe animácie zmlátiť zopár ľudí, raz za čas sa stretnúť s bossom a znovu a znovu a znovu to isté. Lenže práve príbeh predhadzuje, keď už nie spôsobom riešenia, nové situácie a postupne zvyšujúca sa obtiažnosť výrazne láka na krvavejšie jatky. Systém hry je teda jasný, spomenúť ešte treba systém zvyšovania úrovne, keď za každý kopanec získate nejakú skúsenosť. Na vylepšenie čaká trojica vlastností, zlepšujúca silu, pridávajúca nové pohyby, efektnejšie a účinnejšie extra chmaty, rýchlejšie naplnenie zúrivosti, viac zdravia. Tradičný, v svojej podstate však osviežujúci prvok.

GRAFIKA 7 / 10
Sega sa snažila vytvoriť dojem žijúceho mesta, čo sa jej vlastne aj podarilo. Vcelku nadmerné množstvo ľudí, presúvajúcich sa po neónmi osvetlenými ulicami vyzerajú výborne. Všade je cítiť ruch, pohľad zo statickej kamery síce občas mätie, ale ulice pôsobia vierohodne. Animácie postáv pri pohyboch alebo súbojoch sú už na tradične vysokej úrovni, bezchybne navodzujúc dojem skutočného prostredia. Statickosti sa behom po uliciach nedočkáte, žije to cez deň i v noci a všetko by vlastne mohlo byť úplne dokonalé aj na pomaly dodýchavajúcu konzolku. Lenže nie je tomu tak a hustnúca atmosféra sa začína rozplývať.

Hneď na začiatku si istotne každý povšimne neustále nahrávanie – kým sa spustí animácia (trvajúca hoci len zopár sekúnd), musí sa nahrať, čo ukrojí často rovnaký čas ako samotný film. Niekto na ulici vás vyzve na férovku? Znovu nastáva nahrávanie, trvajúce postrehnuteľnú chvíľu. Rovnako je to i so vstupom do budov, takže v konečnom dôsledku si podmanivá grafika (v rámci možností PS2) vzala krutú daň v podobe neustáleho loadingu a kúskovania herného zážitku na krátke etapy. Synchronizácie pohybu pier s japonským originálom (kde vyšla hra pred rokom) pôsobí úsmevne vzhľadom na anglický dabing, občasné prelínanie textúr sa nedeje často, postavičky majú svojský štýl v obliekaní a aj keď sa textil nevlní, ošatenie nepodlieha žiadnym fyzikálnym „hrátkam“, rozhodne to nie je až taká chyba ako výrazné obmedzenie celého prostredia. Štvrť, v ktorej sa pohybujete (pešky, hoci je možné vziať si taxík a ocitnete sa priamo pred destináciou), obsahuje len zopár ulíc. Zo začiatku som mal pocit, že sa jedná len o jednu časť, no svet Yakuzy sa vôbec nerozširoval. Prebehnutie z jedného okraja na druhý zaberie 2-3 minútky a to sa ešte každá nová obrazovka musí nahrávať. Nevyrieši to ani množstvo činností, budov, kam môžete vkročiť. Tam, kde San Andreas fascinoval svojou rozsiahlosťou, Yakuza zasadzuje smrteľný úder. Nepomôže ani podzemie alebo pohrebné miesto, všetko to pôsobí príliš obmedzujúco a po pár hodinách neustále beháte po známom prostredí.

INTERFACE 7 / 10
V jednoduchosti je sila, podobné krédo má aj Yakuza vytetované nielen na chrbte, ale aj... no proste je to jej krédo. K zvládnutiu bojových sekcií vám postačia dve možnosti mlátenia, jedno na chytenie protivníka, plus jedno na zameranie a uzamknutie najbližšieho protivníka. Všetky pohyby vyvoláte jednoduchými kombináciami, čím síce hrozí postupný stereotyp, ale jednoduchosť a kombinácie zas výrazne uľahčia preniknutie do diania neskúsenejším hráčom. Mierne problémy mi robila kamera nielen pri súbojoch (niekedy nepomôže ani uzamknutie sa na jedného protivníka), ale aj pri samotnom pohybe ulicami. Zmena pohľadu totiž vyvoláva zmenu ovládania pohybu, takže niekedy mi Kazuma krúžil dookola, kým som ho naviedol do správnej uličky, stratil som takmer všetky nervy, pretože malý výrez mapky v pravom hornom menu mätie a je príliš skromny, z čoho vyplýva neustále behanie do menu mapy. Je to neohrabané, dá sa však na to zvyknúť. Niektoré súboje však trpia známym syndrómom, kedy hráč „mláti do prázdna“, pretože kombinácia síce efektnej, avšak nepoužiteľnej kamery neuľahčuje situáciu, hlavne ju robí mierne neprehľadnou.

HRATEĽNOSŤ 7 / 10
Vcelku jednoduchý koncept by mohol po hodinke hrania omrzieť, neustále opakovanie situácie unudiť, čo sa aj takmer stalo, ale keďže sa Yakuza odohráva v pre nás lukratívnom prostredí, zápletka je síce plná klišé, ale klišé príťažlivého, dá sa sadnúť k Yakuze každý deň na dve hodinky a príjemne sa baviť. Kazuma je riadny borec a hoci sa pod tvrdou škrupinou skrýva cit, nesnaží sa ho dávať najavo. To je ten správne namiešaný koktejl, keď hráč potichu sympatizuje so záporným charakterom, drží mu palce a cez hordu tiel sa snaží privolať akúsi formu spravodlivosti v morálne skazenom svete. Výrazným plusom je, že hoc sú bitky vo svojej podstate neskutočne brutálne, zlomených končatín neúrekom, nikto pričinením hráča nezomrie. Možno pre niekoho bezvýznamné plus, ale v záplave absolútne nezmyselných pokusov o krvavé orgie vcelku sympatický krok od tvorcov. Arkádová hrateľnosť dáva vyniknúť hlavne pocitu hráča, že zvláda situáciu, má ju plne pod kontrolou a užíva si každý kopanec, každé kombo, kaličiace protivníka. Občas niektorá postava pomôže, občas sa objaví rodinne banálna situácia (nezhody medzi rodičom a dieťaťom, ktoré vyústia k nechcené rošambo, malé dievčatko trucuje, kým nenakŕmite malého psíka), všetko je to zastrešené objavovaním nových postáv, výrazne posúvajúcich príbeh ďalej. Jednoduchosť môže byť niekomu na škodu, ale práve rýchly spád (ak nerátam preklínané loadingy) pritiahne viacerých, pretože nemusia hodiny a hodiny trénovať na zvládnutie hlavného charakteru. Navyše sa Kazuma neustále niečomu učí, tvári sa chladnokrvne, no úctivo. Výborná atmosféra.

Výborná atmosféra a hodnotenie len za sedem? Už som spomínal príliš malú rozlohu mesta. Dojem uzamknutia do úzkeho koridoru začne pôsobiť až neskôr, ale s o to väčšou intenzitou. Navyše začnú neskôr výrazne otravovať náhodné súboje s menšími gangmi, ktoré nie sú obtiažne, často ich zvládnete bez jediného schytaného úderu, ale vyhnúť sa im je náročné. Stačí bežať ulicou k vybranému miestu, cestou si vás odchytí miestny frajer s vetou typu „zaplať, keď prechádzaš mojou ulicou“, „máš šťastný deň, môžeš mi zaplatiť“ alebo skrátene „dýchaš, voe, tak poď na férovku“. Niekedy sa mi podarilo uniknúť, ale bola to skôr vec náhody a šťastia. Uznávam, že mnoho skúsenostných bodov som získal práve týmito súbojmi, avšak v niektorých momentoch to zdržuje. Napríklad pri nesení unaveného dievčatka do baru, ktorý slúži hráčovi ako centrála, kde si môže ukladať pozíciu, stretnete po ceste 5 vyzývateľov, čakajúcich na každej ulici.

MULTIPLAYER
Hra ho neobsahuje.

ZVUKY 8 / 10
Hlasy postáv výborne korešpondujú s danými charaktermi, príznačná výška, hlasitosť a zafarbenie hlasu sa ku každej postave hodí. Hlavná postava sa predvádza dokonale monotónnym, šviháckym hlasovým prejavom, dievčatko je detsky milé, kolega policajt má utrápený hlas. Po stránke dabingu by som nemal žiadne výhrady, len zamrzí, že rozhovory v engine hry nie sú nahovorené, hlasy sa ozývajú len pri animovaných sekvenciách. Hluk veľkomesta sa podobá skutočnosti, masa hlasov s občasným vykrikovaním a trúbením vytvára ten správny dojem rušnej metropole. Súboje sú ozvučené v známom štýle, buchoty a pleskoty v hollywoodskom strihu jednoducho nemajú taktiež chybu.

HUDBA 4 / 10
Znejúce melódie sa opakujú príliš často, ich malé množstvo zamrzí v kontexte odlišnosti – nemáme príliš veľa možností okúsiť východnú muziku a práve Yakuza mohla ponúknuť agresívne i melancholické skladby. Aj ponúkla, len v príliš malom množstve. Jednotlivé motívy však znejú výborne, skvelá kompozícia sa hodí k danej situácii... len ich ja, sakra prečo, málo.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 7 / 10
Pri hraní Yakuzy sa dá stráviť pomerne dlhá doba, hlavne ak sa nemusíte hnať po príbehovej linke, možností užívať si len tak je mnoho. Prečo to skrývať, istotne si každý majiteľ hry skúsi zbaliť svoju slečnu a možností zábavy „len tak pomimo“ je dosť. Mohol by som napísať, že Yakuza je zábava tak na 15 hodín, ale skutočné číslo je irelevantné, každý si ho totiž určuje sám. Už vyššie som spomínal, že náhodné súboje nie sú zložité, zo začiatku však narobia šarapatu v zdraví i tie. Postupným zlepšovaním charakteru sa však stanú radoví vojaci fádni, ľahko zvládnuteľnou prekážkou, čo zdržuje, avšak ako zdroj skúseností sa jedná o neoceniteľnú výpomoc. Rozhodne náročnejšie je to s príbehovo dôležitými postavami, tie majú jednak pevnejšie zdravie, rýchlejšiu ruku, ale i zbraň, ktorú dokážu využívať a nečakajú na spasenie a snažia sa Kazumu zlikvidovať. Chvalabohu sa po neúspešnom boji dá situácia opakovať, ak sa vám ani po treťom pokuse nepodarí protivníkov zdolať, Yakuza vám umožní zníženie obtiažnosti o stupeň smerom nadol.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 7,4 / 10
Yakuza rozhodne nie je nekvalitným produktom, no do myslí hráčov sa nezapíše zlatým písmom. Sega má na viac, čo dokumentuje narýchlo spracovávané pokračovanie, ktoré sa čochvíľa objaví na PS2. Arkádové bitky navnadia na adrenalínovú akciu, príbeh plný klišé poteší, pretože pritiahne k obrazovke, ale nezmyselné chybičky krásy zadupú aj také plus ako voľnosť. Ak pokračovanie odstráni nedostatky spomenuté v recenzii, máme sa na čo tešiť, takto sa jedná len o mierne nadpriemerný titul zo zaujímavého prostredia japonskej mafie. Jedna z tých lepších mlátičiek. Malíčkom zdar.